Malý, 6 ročný Samko vážne kráča v malinkom oblečku, vedľa neho ide Sofinka v nariasených šatočkách. Za ním ide Kevin, k obleku zvolila jeho mamina dreveného motýlika. Po pravici si vedie spolužiačku Lauriku... O chvíľu všetci absolventi predškolského ročníka nastúpia pred učiteľský zbor, zaspievajú pár pesničiek a ukončia tak významnú a dôležitú etapu svojho života. Jakubko dokáže narátať na prštekoch do 10 a pritom si už prsty ani nestrká do nosa, Adamko dokáže jedným ťahom nakresliť kruh v tvare zemiaku. Dievčence im v ničom nezaostávajú, skrátka je to vydarený ročník. O chvíľku ich tablo bude na pár týždňov zdobiť výklad v meste, aby všetci videli, že to sú oni, ten ročník, ktorý ukončil významnú etapu života, skončilo sa detstvo a nastáva drina, krv, pot a prebdené noci. Teda, čo to trepem, normálne pôjdu do prvej triedy, družiny a tak. Akože vážne. Nedrbe tu už niekomu? Tablo materskej školy?

V tomto ostanem navždy konzerva. Pre mňa je maturitné tablo jedinečný, významný symbol v živote mladého človeka. Stáva sa z neho plnohodnotný člen spoločnosti. Doteraz dral školské lavice, no odteraz sa bude musieť začať starať sám o seba a zúročiť svoje vedomosti. (Iste, máme tu ešte flákačov využívajúcich mamahotely a podobné veci, ale to teraz láskavo zanedbáme, momentálne ospevujem maturitné tablo). To nie je len tak, dopracovať sa ku nemu. V prvom rade sa treba prelúskať povinnou školskou dochádzkou, potom strednou školou či učilišťom a úspešne ho absolvovať. A ešte ku tomu všetkému sa toho treba dožiť. Lebo aj také sa občas bohužiaľ stane. Bral som to s vážnosťou, že sa niečo končí, bol som hrdý, že som to absolvoval a že tablo aj s mojou fotkou bude niekde vo výklade. Pamätám si, ako sme išli cez mesto, spievali sme pesničky, ja som mal zavesenú gitaru na krku, prvý dvaja niesli tablo. Čistá eufória a radosť. Jediné, čo mi trošku vadilo bolo žobranie do klobúka. Keď sa chceš ožrať, tak kľudne za svoje, ale čo už. No a zrazu prichádza do módy tablo pre materskú školu, deviatakov a o pár rokov budú mať tablo jasličkári, pretože už dokážu vydržať a nenasrať do plienky. Štve ma to. Možno by nemalo, ale štve. Tento symbol je zrazu používaný nadmieru kadekým a pre mňa sa tak stráca jeho vážnosť a výnimočnosť. Jeho jedinečné postavenie a jednoznačné chápanie v spoločnosti ako akt vstupu mladého človeka do dospelosti. Nie ukončenia škôlky. Nie ukončenia povinnej školskej dochádzky. To je povinné zo zákona, deviatakom stačí vysvedčenie, tam to majú čierne na bielom. Nechcel som ani, aby moja dcéra mala tablo v škôlke. Ale viete ako. Prekotkodákali ma mamičky. Teraz, keď je v každom výklade nejaké tablo, rozjatrilo mi to staré rany a tak som si tu vylial srdiečko. Ak sa raz z niečoho stane masovka, stane sa z toho bežná samozrejmosť a tá prchavá krása tohto okamihu je navždy preč, nezaujímavá pre nikoho, povinná jazda. A to je škoda.

Na záver, čo je vlastne tablo? Súbor fotografií pokope. Suchá definícia. Informácií o vzniku maturitného tabla je poskromne. Niektoré zdroje tvrdia, že prvé tablo vzniklo na lesníckej škole v Banskej Štiavnici okolo roku 1919. Odtiaľ vraj aj pochádza tradícia zelených stužiek. Ibaže vtedy sa fasovali na začiatku štúdia a po ukončení sa pálili na námestí vo vatre spolu s listami od frajeriek a bohvie čím ešte. Od tých čias vzniklo neskutočne veľa tabiel. Lepších, horších, ba priam umelecké diela. Je v nich zapísaná história, plynutie času. Prial by som si, aby bolo maturitné tablo stále výnimočné, aby si ľudia pri pohľade na tablo povedali, ďalšia várka krásnych mladých ľudí vyprevadená do života, držme im palce.