Michal má rád Vianoce v žiare veľkomesta. A to aj napriek tomu, že kolegovia počas CHDPČ mítingu povedia, že najkrajšie Vianoce sú len na horách. Kolegyne ohučané z kolied pri honbe za akciovými cenami nazývajú akékoľvek Vianoce fraškou.

Ešte tak tie ženské, tie chápal. Po celodennej otravnej robote v korporátnej mašinérii si vybrať namiesto náruče domova tlačenicu v obchodnom centre, kam dorazia po hodinovom nervačení v kolónach pomalých ako črevá vyhladovaného jogína, to je zúfalé. On nebude naháňať darčeky po obchodoch, nie je chuj, kúpi ich cez net. Nech ho naháňajú kuriéri. Chyť ma, ak to dokážeš.

„Fraška to je!“ zduplikuje kolegyňa a ukazuje mu pod akciovou cenovkou 60 euríčok za kabelku značky Prasa so zľavou osemdesiat percent cenovku 59 euríčok. Rozdiel jedno euro nesedí na osemdesiat percent zľavy. Zúrivo ráta, koľko sa obchodníci na takýchto ojeboch nabalia.

„Si aj pekná, aj bystrá, ale nerieš to, kašli na to,“ povie a ona očervenie až po okraj nohavičiek. Je škaredá, ale o to nejde. Michala trápi, že aj obchodníci prispievajú k tomu, aby ľuďom Vianoce sprotivili.

On sa stále teší zo sviatočných chvíľ, z každého darčeka... A na Vianoce sa snaží byť čo najlepším človekom. Tým bezrukým a beznohým výtvarníkom, čo machlia vianočné pohľadnice, poslal päťkrát toľko, čo pýtali. Jasné, ruky im z toho nenarastú, ale radosť im treba urobiť.

Včera našiel sedieť pri svojom béemvečku bezdomovca. Podľa výrazu jeho ksichtu vedel, že ho zaradil medzi lakomých boháčov. Michal si však svoje spoločenské postavenie vydrel poctivo, študoval a mal nápady, z ktorých bol manažment už po roku roboty vo firme napichaný a vedel ho štedro odmeniť. Ale to nevysvetlíš lúzerom, ktorí ťa strčia do jednej kategórie s ostatnými majiteľmi béemvečiek a nafúknutého ega prv, než si stihneš prdnúť.

Tento chudák mal poranenú ruku a on s hnusom pozoroval hnis derúci sa cez špinavé obväzy. Šiel s ním do lekárne U modrej kobyly a keď ho vlastnými rukami preväzoval, cítil sa ako Ježiš, keď umýval nohy svojim učeníkom. Neskôr sa z vlastnej nedbanlivosti vinil, lebo si zabudol vziať jednorazové rukavice značky VINYL. Nemal byť taký horlivý, veď ktovie, aké choroby majú. Nakúpil mu potraviny a dal drobné na chľast. Nebol moralista. Keď chcú bezdomovci piť, nech pijú, však čo už majú zo života, keď sú bez peňazí a bez rodiny. Však aj on, Michal, úspešný muž, kamaráti  ho volajú Majkl, si rád vypije a pritom má všetko.

Pre Michala je rodina dôležitá. Má rád svoju dlhoročnú manželku Alicku a dvoch synov. Mal aj milenku, Kiku, ale to bolo len také maličké zaváhanie v živote. Keď mu počas prvých rokov volávala domov, tak musel vysvetľovať snorivej žene, že na displeji svieti Kika preto, lebo v Kike objednal záclony, prekvapenieee, drahá. Neskôr Kiku premenoval na šéfa tenisového klubu, do ktorého nechodil. Po desiatich rokoch z neho mohol byť druhý Hrbatý, ale takto bol len plešatý a z milenky, ktorá sa dožadovala jeho rozvodu, zúfalý. Nakoniec nechal Kiku napospas single starodievockému osudu a ona naňho po zvyšné roky spomínala ako na chuja, ale to bol jej problém. On svoju ženu nedokázal opustiť.

Jeho najväčšou životnou láskou bola aj tak Mária. Sníval o jej tajomnej jaskynke počas celej vysokej. Márne. Po škole odišla Mary aj s jaskyňou do zahraničia, kde sa vydala, rodila a viac sa nevrátila.

Pár rokov smútil, po večeroch pil a nadával na nevďačné čubičky, kým neprišla Alicka s očami nežnej lane. Majkl vedel, že sa v jej prenajatej izbietke vystriedala pekná kôpka Bublinárov, ale keď ho do nej vpustila, bol šťastný a reči o tom, že cépečkárka hľadá miestneho, aby sa nemusela vrátiť domov, odbil ako reči závistlivcov. A keby aj, Alicka mu bude vďačnou manželkou. Osudové lásky sú dobré len do románov, v skutočnosti si treba nájsť vhodnú čubičku, aby si nemusel po zvyšok života sám ohrievať konzervy a posteľ. Okrem toho, privysoké nároky na lásku vedú k samovraždám.

Na Vianoce kúpi Alicke všetko, na čo jeho nežná laň pozrie. Pozlaňovali spolu veľa vrcholov vášne, medzitým sa ladné tvary lane preklasifikovali na statné tvary diviačice. Ale tie nežné oči, tie jej ostali. Len si do nich inštalovala kamerový systém, ktorému máločo unikne. Ešteže Kiku dokázal utajiť, nerád by ju ranil. Možno by mu aj odpustila, ale ostalo by to ako škvrna na ich dobrom manželstve. Takto je všetko v poriadku. Len občas si spomenie pri manželskom sexe na Mary, vtedy ejakuluje skôr než obvykle. Spomenie si na ňu aj vtedy, keď sa decká hrajú s vianočne naladenými mimoňmi, ktorí vyspevujú: „Meeery...“

Tento rok sa rozhodol dať Alicke veľkolepý darček. Šperk od EDA v škatuľke Mojej najväčšej láske života. Všetky celebrity majú šperk značky EDO, ale ktorá to dostala v škatuľke Mojej najväčšej láske života, vy čuráci?! A deckám všetko, čo si zapísali do Wishlistu, aj keď ich budú do poslednej chvíle naťahovať, že možno má Ježiško toho veľa a môže na nich zabudnúť. Našťastie, skutočný Ježiško to nemá v popise práce, veď naozaj by mohol aj zabudnúť, keď sa mu to darí pri tých deckách z onkológie, ale on to zabezpečí.

„Ideš aj tento rok na východ?“ pýtajú sa ho vzrušene kolegovia.

„Jasné, zas bude remíza,“ odbije ich a oni sa rehocú. Predstavujú si východniarov ako udatných hrdinov, ktorí s pečeňou v ruke bojujú s alkoholom a ostatnými slabými kusmi zvyšku Slovenska.

Nebude im hovoriť, že jeden Alicin brat je vegán, ktorý vôbec nepije a druhý je chorý, takže piť nemôže. Pije len Alicin otec, starý zrobený chlap, ktorého má Michal úprimne rád. Vždy mu povie, že aspoň ty, Miško, si daj a je radosť s ním remízovať. Vždy mu nacenganý povie, ako je rád, že sa tak stará o jeho dcéru a že teraz už môže pokojne aj umrieť, keď ju vidí šťastnú, lebo on by ju niekedy najradšej prizabil.

Vrátia sa do Bubliny a celá rodinka si vyrazí na vianočné trhy na námestí, kde to vonia históriou a prepálenou cigánskou. Decká sa budú nudiť a oni si dajú pár pohárikov zriedeného vareného vína s klinčekmi. Alicke sa budú oči lesknúť od alkoholu a od dojatia a zavesí sa na jeho mužné rameno.

Keď ešte vybehnú na pódium premrznutí muzikanti, bude to mať aj kultúrny šmrnc a môžu si odfajknúť ďalšie krásne Vianoce. Lebo Vianoce budú vždy len Vianocami, nech si ľudia hovoria, čo chcú. Ich čaro je v tom, čo si sami vedia vyčarovať a reči o tom, čo je fraška a čo nie, prenechá skeptikom, nihilistom a prípadne mudrlantom z Dailymalu.