Najprv trochu teórie. Pozrime sa na WIKI:
Akord je súzvuk najmenej troch tónov rôznej výšky. Akordy sa rozlišujú na konzonantné (ľubozvučné) a disonantné (neľubozvučné). Aby boli akordy ľubozvučné, podliehajú určitým pravidlám, ktoré sú základom komponovania mnohých skladieb.
Bla bla bla. Viacej nám netreba, stačí vedieť, že vôbec akordy existujú.
A teraz trochu praxe. Z praxe vieme, že kto pozná aspoň tri akordy, je z neho pankáč, čím viac akordov použiješ, tým viac jazz. Spravidla pesničky obsahujú minimálne tri akordy, ktoré sa nejakým spôsobom opakujú. Nie vždy je to však také jednoduché. Sú skladby, kde je v celej pesničke použitý 1 (slovom jeden) akord. Jeden akord viac pankáč. Asi.
V každom prípade, sa takejto pankovine nevyhýbali ani slávni a uznávaní umelci.
Začneme netradične bluesom, pretože práve blues je známe svojím štandardným postupom akordov nazývaného „bluesová dvanástka“. Nie, nemá to nič spoločné s pivom. Ide iba o to, že sa počas dvanástich taktov presným spôsobom zmenia tri akordy. A práve tento štandard sa pokúsila prelomiť bluesova hviezda John Lee Hooker v skladbe Boom Boom. Skladba bola natočená v roku 1961, a teda bola nahraná v štandarde, a takto bola neskôr prebratá rôznymi ďalšími kapelami, či The Animals alebo ju môžete vidieť vo filme The Blues Brothers. V každom prípade ju John sám hrával v tomto minimalistickom prevedení. Časť textu tejto skladby použili napríklad aj ZZ Top vo svojej La Grange. Konkrétne slová „how how how how“.
Ďalším pankerom budú slávni Chrobáci, ktorí v roku 1966 nahrali skladbu Tomorow never knows na album Revolver, ktorý bol natočený pod vplyvom rôznych indických, tibeckých či chemických kultúr. Okrem toho, že text bol upraveným prepisom knihy od Timothy Learyho: The Psychedelic Experience: A Manual Based on The Tibetan Book of the Dead, hudba bola samozrejme len o tom jednom akorde. Lennon zamýšľal spraviť túto pesničku tak, aby pripomínala budhistický obrad. Nahrávanie bolo tiež veľmi experimentálne, okrem štandardných postupov, vďaka jednoakordovej linke nahrali gitary a vložili ich do pesničky reverzne. Dve linky idických sitár sa prehrali späť a zrýchlili, Lennonove vokály prehnali cez Leslie reproduktor (efekt, pri ktorom sa dva od seba umiestnené výškové reproduktory otáčajú plus basový reproduktor má otáčavý deflektor, celé to vyzerá ako maják). Použili sa rôzne echá, loopy, vrstvenie nahrávok a ďalšie, ktoré už dnes asi nikto nepoužije. Celkom sa to podarilo a skladba predznamenala smerovanie The Beatles – All you need is love. Pesničky sa chytili aj iní umelci, tak ju nájdeme v repertoári aj Phila Collinsa, Herbie Hancocka či Dawe Matthewsa.
Iba o rok neskôr, v roku 1967, vydala jednoakordovú skladbu aj Aretha Franklin – Chain of fools. Skladba bola pôvodne určená pre Otisa Reddinga, ale po nahratí dema sa producent rozhodol pre Arethu. A dobre spravil. Z tejto pesničky sa stala asi najznámejšia soulová skladba všetkých čias. V amerických hitparádach skončila na najvyšších miestach a dodnes sa umiestňuje v historických rebríčkoch typu X najväčších hitov. Aretha ju má na každej výberovke. Okrem Arethy na nahrávke spievajú aj jej dve sestry – Carolyn a Erma. Táto skladba bola toľkokrát coverovaná, že nájdete aj jej metalovú verziu od Britských Tank, jazzovú verziu od Herbie Manna, ochraptenú od Joe Cockera a mnohé ďalšie, sama Aretha si ju zaspievala s Mariškou Careyovie na koncerte VH1 Divas Live z roku 1998. Sama pesnička je však prerábkou gospelu Pains of Life, ale kto by si to dnes pamätal.
Rok 1970 priniesol inú pozoruhodnú skladbu Run throught the jungle od Creedence clearwater revival. Skladbu napísal leader skupiny John Fogerty na ich piaty album Cosmo`s factory. V tých časoch zúrila vojna vo Vietname a veľa ľudí predpokladalo, že je to pesnička o nej. Až v roku 2016 sa John vyjadril, že pesnička nebola o vojne vo Vietname, ale o množstve zbraní, ktoré držali vo svojich prackách Američania. Vzhľadom na to, že v čase svojho vyjadrenia zúrila v Amerike kampaň proti šíreniu zbraní, ťažko povedať, čo je pravda. Na nahrávanie boli použité niektoré postupy, ktoré som opisoval pri The Beatles, tak to nebudem opakovať. Výhoda jednoakordovky je naozaj v tom, že môžete použiť efekty, ktoré by pri náročnejších skladbách bol problém zosynchronizovať. Treba si uvedomiť, že v tej dobe sa pásky s jednotlivými stopami nahrávky reálne strihali a zlepovali a málokto mal prístup ku viac ako ôsmim stopám (a to pár rokov predtým bol štandard 4 stopy). V každom prípade si pesničku zaspieval aj Bruce Springsteen a veľa dalších, dostala sa do filmov Tropic Thunder či The Big Lebowski. K tým coverom ešte pikoška. Keď v roku 1984 John Fogerty, už po rozpade CCR, vydal skladbu „The old man down the road“, jeho bývalý vydavateľ a držiteľ práv Saul Zaentz ho zažaloval za plagiátorstvo. Celé to skončilo na súde, kde John najprv prehral, potom zažaloval Saula, a takto si to pár krát otočili, až súd konečne uznal, že umelec nemôže plagizovať sám seba a celé to zrušil a vrátil. Celé to skončilo ako precedens, tak v Amerike sú z toho právnici šťastní dodnes.
Posledným punkáčom je soulová skupina The Temptations so svojím hitom Papa Was a Rollin` Stone z roku 1973, ktorý ju vydali ako svoj skoro dvanásťminútový singel. V dnešných dobách, keď všetci v rádiu od vás chcú tak dve a pol minúty, je to nepredstaviteľné. Pieseň bola pôvodne napísaná v roku 1971 pre skupinu The Undisputed Truth`s, ale tak rýchlo vyšumela, že ju producent šupol The Temptations a tí z nej spravili hit #1. Tri ceny Grammy, na špici hitparád niekoľko týždňov, umiestnenie sa v historických rebríčkoch spravili z tohto hitu hit nesmrteľný. A keďže v najlepšom treba odísť, pre The Temptations to bol posledný zárez do pomyselnej pažby populárnej hudby. To pekné, čo táto skladba po sebe zanechala, je práve ten groove, teda akýsi hudobný základ, ktorý nás nesie celou skladbou. To spojenie bicích s basou je ľahko identifikovateľné, že keď počujete ktorúkoľvek časť pesničky, okamžite viete, ktorá to je. Pri nahrávaní však prišlo k nezhodám, pretože The Temptations boli iba vokálna skupina a producent mal na starosti hudbu. Z toho pramenili tie nezhody, kedy sa speváci sťažovali na nedostatok svojich partov a prílišný dôraz na hudbu. Ja som spokojný a so mnou určite aj autori, ktorí dostali Grammy v kategórii Best R&B song. Táto skladba sa dočkala aj neskoršieho remixu, ktorý teda dostal kratšiu verziu a tiež siahal po vrcholoch rebríčkov. Tak isto ako ďalšie covery, najznámejší asi od Juraja Michala (György Mihály). Existujú aj iné, ale tie už takú dieru do sveta nespravili, tak ich necháme na pokoji.
Pankáčmi chceli byť aj Bob Marley so svojím Get Up, Stand Up, či Sly and the family stone – Everyday people, Sony a Cher, Joe Cocker má tiež jednu. Tieto dopadli celkom dobre až výborne, no Eddy Grant s Electric Avenue, Harry Nilsson s Coconut, Bonnie Billy s Madeleine-Mary sú adeptmi do trash článkov.
