Áno, to, čo stojí napísané v nadpise tohto článku, je zrejme úplná pravda. Takmer úplne milujem moderné technológie. Život bez nich si už vôbec neviem predstaviť a myslím si, že asi nebudem sám. Každý z nás má na milovanie/nemilovanie vymožeností modernej doby vlastný názor. Odkiaľ teda pramení ten môj dokonalo – zmiešaný pocit?
Zoberme to pekne po poriadku. Vďaka moderným technológiám mám prácu. A vďakabohu žiadnu prácu so skutočnými ľuďmi, s ktorými sa treba rozprávať a riešiť ich problémy. Stačí len vedieť dobre držať krok s dobou, pekne sa sem tam niečo nové naučiť a hneď a zaraz nadobudnete pocit, že zamestnanie vám aspoň na pár rokov ešte ostane. Kto by už len v dnešnej dobe chcel robiť niečo iné, ako v IT sfére, všakáno. Nebodaj byť celé dni v exteriéri, mať čistú hlavu a absolútne žiadnu zodpovednosť. Taká práca sa skrátka v dvadsiatom prvom storočí nenosí. A dokonca pracovať aj fyzicky. To teda v žiadnom prípade.
Rovnako vďaka vymoženostiam internetového charakteru som si našiel svoju lepšiu polovičku, určenú na spríjemnenie cesty životom. Pravdou ostáva, že ak by sme sa nestretli na nemenovanom (dnes už neexistujúcom) chatovacom portáli, v živote by sme na seba nenarazili. Takže o dôvod viac poďakovať sa moderným technológiám. Neviem si predstaviť človeka, čo by si partnera hľadal kdesi v bare/práci/katolíckej Púti Radosti© (nehodiace sa škrtnite). Veď to je také nepríjemné, ísť s kožou na trh a báť sa odmietnutia. Cez obrazovku počítača, podporený správnou stratégiou, dokážete svoje extra kilogramy (alebo posadnutosť hernou sériou Diablo) celkom jednoducho zaobaliť a predať ako plusy.
S rozprávaním sa cez internet v textovej forme súvisí aj ďalší dôvod na zozname. Vďaka každodennému rozprávaniu sa s pani M. cez skype (v poobedňajších časoch, keď už deti spia) si povieme vždy čo potrebujeme a keď sa vrátim domov, už sa spolu osobne rozprávať nemusíme. To je teda vynález! Takto efektívne využijeme čas a neskôr sa môžeme venovať omnoho podstatnejším činnostiam, oveľa potrebnejším pre chod manželského vzťahu a rodiny. Veď kto by už v dnešnej dobe chcel strácať drahocenný čas sedením a osobným rozprávaním každodenných zážitkov. A ak sa nás manželský poradca bude pýtať, ako sme na tom s komunikáciou, tak môžeme veselo povedať, že totálne bombovo.
Vďaka tejto dobe mi odpadol aj ďalší nepríjemný kameň zo srdca. Nemám rád prekvapenia. A pretože takmer na všetko dnes existuje niečo vedecké, čo nás zbaví tajomstiev, mám o dôvod viac sa radovať. Teraz hovorím o časoch, keď sme čakali naše prvé/druhé dieťa. S pomocou všetkých nových vymožeností som hneď vedel, že budeme mať dievčatko, a tak som sa na to mohol psychicky pripraviť. Podobne takto zistíte, či váš ešte nenarodený potomok bude zdravý. Ako mohol niekedy niekto celých deväť mesiacov nevedieť pohlavie svojho nenarodeného dieťaťa? To muselo byť absolútne utrpenie v najrýdzejšej forme.
Pokračujeme ďalej. Osobne si z tejto konkrétnej doby najviac vážim kontinuálny prístup k informáciám. Hneď ako sa niečo podstatné stane, vie o tom celý svet a vy nemusíte čakať na večerné správy a to, či sa udalosti v centre vášho záujmu bude nejaký upotený reportér vôbec venovať. Bez veľkých problémov si človek vie každých desať minút skontrolovať novinky aj sám. Takto za päť minút vie celé Slovensko, ak náhodou opäť spadne nejaké to lietadlo, či o akomkoľvek novom nešťastí, hodnom našej pozornosti. Musieť čakať celú noc a môcť si prečítať nové informácie až z raňajších novín som síce nikdy nezažil, no museli to byť teda riadne muky. Na druhej strane, ak žijete niekde v Číne, či v tej kúlovejšej Kórei, nedozviete sa nikdy nič, čo teda musí byť tiež trendovo zaujímavé.
Alebo taká možnosť stratiť sa v lese (či kdekoľvek inde as a matter of fact). To sa vám už dnes predsa nemôže stať. Vždy viete, kde ste, a na to nepotrebujete žiadne extrémne drahé prístroje, stačí obyčajný smartfón s GPS. Človek tak aspoň spozná úplne všetko, nič ho už neprekvapí, a chvalabohu ani len nedostane možnosť niečo unikátne sám objaviť.
Avšak čím ďalej nad tým premýšľam, tým viac začínam svoj dokonalo – zmiešaný pocit spochybňovať. Jasné, je super zapnúť thecére (rozumej dcére) rozprávku na tablete, a mať od nej na nejaké tie dve hodinky pokoj. To musela byť riadna zábava, nemať k dispozícii žiadne disnejovské rozprávky v televízore a musieť jeden druhému len tak zo spomienok rozprávať to, čo nám kedysi hovorila stará mať (prípadne pozerať Krtka a A je to). Trochu mi chýba aj ten čas, keď som vídaval deti hrajúce sa vonku a mama na ne musela z okna kričať, aby už išli domov. Jasné, že je lepšie, keď tie detiská sedia doma na zadku a neberú vonku drogy, no aj tak sa tým tak trochu stráca aura minulosti.
Taktiež nemožnosť zavolať tomu druhému kedykoľvek počas dňa v sebe skrýva nespochybniteľné čaro. Dávalo to podľa môjho názoru ľuďom viac rozhodnosti a nútilo ich lepšie dodržiavať sľuby. Totiž, ak ste náhodou schôdzku nestíhali, nemohli ste sa z toho nijako vykrútiť. Plus nič sa nevyrovná tomu, keď človek stojí pred Dargovom o 6:03pm a hľadá nakrátko ostrihanú devu v červenom svetri. A ona nechodí. Teda podľa mňa istotne prišla, akurát sa hanblivo skrýva za stĺpom, a premýšľa, či jej toto bolo naozaj treba. Keď ju potom vidím utekať preč, veľmi dobre viem, ako chutí osobné odmietnutie. Nie také tie dnešné odmietnutia ako rozchod cez SMS, nekonečné neodpovedanie na emaily, či podobné srandy. Kedysi to skrátka bolo lepšie. Jedine, že by som sa mýlil.
