Vo svojej kedysi detskej izbe sa prehrabávam v starých veciach. Do kartónovej krabice hádžem knihy, čo pôjdu do miestnej knižnice. Našiel som aj zopár učebníc, do ktorých som si v škole ceruzou robil poznámky. Žiadne komiksy, ktoré by po rokoch dosiahli hodnoty zberateľských predmetov. Pod učebnicami ležali moje staré zošity. Chápem toho bobra z Happy Tree Friends. Vo vyhrotenej situácii vo svojej hlave náhle počuje guľometnú paľbu. Potom mu prepne. Povraždí všetky veverice, králiky a myšky okolo. Koniec epizódy a ja sa na tom rehocem ako kokot.
Vzal som do ruky slohový zošit. Zo slohu som nosil domov štvorky. Slovenčinárka mi raz povedala, že mám skúsiť písať po maďarsky, bude to čitateľnejšie. Pred celou triedou. Napísať hocičo iné ako odpoveď na pracovný email alebo nahodiť čísla a popis do excelovskej tabuľky mi spôsobuje ´Nam flashbacks. Inak, jediné, čo maďarsky viem, je Gyere baszni kukoricában! a Csípős ez a kolbász? Keď počas maturity odhalili úvahu už neviem o čom, myslel som si, že do konca života budem vykladať princesky v Bille. V chladiarenskej komore budem kontrolovať kusy mäsa zavesené na hákoch pod stropom. Nejaký spotený bachratý skladník ma tľapne po zadku a povie mi Zuzanka. No a som skončil. Pretože v Bille nemôžeš conceal carry. Navyše, ako tvrdia všetci tí pomýlení kokoti z Braidy Campaign – a toto si prečítaj smutným a vážnym hlasom Kamily Magálovej, je lepšie byť znásilnená len 30 sekúnd ako žiť celý život s pocitom, že si niekoho zabila. Zo slohového zošita vypadlo zopár listov. Väčšina z toho sú moje nepodarené práce. A potom tu sú dva listy písané rukou, písmo v nich pripomína Honey Script. Slučky v písmenách sú nádherne oblé ako tie pevné prsia, čo ich písali... ruky, kurnik, ruky ich písali. Tak.
Poznáš ten vtip? Pred piatimi rokmi som spoznal jedno krásne dievča. Je úžasná. Spýtal som sa jej, či chce so mnou chodiť a včera som ju požiadal o ruku. Aj vtedy aj včera povedala nie. Galileo Galilei mal pravdu, točí sa. Hlava ti hovorí nie, ale tvoje srdce žobroní o ďalší pohár Glenfiddich 12 YO, a ty zaleješ slzami svoju obľúbenú pohovku. Jednoducho necháš vec prebolieť. Dostal som sa z rozchodu. Je to možné? Krátka odpoveď: Tak určiteee. Dlhá odpoveď: No. Je také ťažké vedieť, čo robiť v danej chvíli. Jedna šachová analógia, nech sa páči. Figúrky sú rozložené na šachovnici. Podobne ako vo vzťahu, aj tu hráte dvaja. Robíš dobré a zlé ťahy. Môžeš skúsiť predpovedať dobrý ťah. Môžeš mať šťastie. Môžeš mať viac dobrých ťahov ako zlých. Ale tvoj súper bude vždy robiť to isté. Bez ohľadu na to, ako sa hra odohrá, aj keď ju hráš na 100% dokonale, neznamená to, že vyhráš.
Roky 2009-2011 som strávil sám. Nebol som jediný krát na rande. Žiadne dievča som nedržal za ruku. Keď som sa cítil veľmi osamelo, Lexi Belle a Kayden Cross ma nikdy nenechali v štichu. A Stoya. Oh. My. God. Stoya. Dovoľujem si pripomenúť, že v tom čase svet o Kate Upton ešte nevedel. Ale. Dokončil som školu, našiel si dobre platenú prácu, zarobil prachy a hlavne ušetril, cestoval som a spoznával kopec ľudí. Zo začiatku je ale všetko nahovno. Bude lepšie. Kurva. Do pekla. Bude lepšie. Polámané srdce som mal viackrát. Pre mňa je ľahké sa zaľúbiť. Myslel som si, že ona bude láska môjho života. Jeden deň sme boli spolu, na druhý si balila kufre, na tretí letela za svojím americkým snom. Obrazovo povedané. Hovorím to, akoby náš rozchod naozaj trval dva dni. Keď sa na to spätne pozerám, asi by to tak bolo lepšie. Našu monumentálnu lásku sme budovali 13 mesiacov. Rozpadla sa presne tak ako sme ju stavali. Ako tehlový dom. Vyberieš kvalitný a dostupný stavebný materiál, taký, ktorý má zároveň zvýšené tepelnoizolačné vlastnosti. Chceš, aby bol tvoj dom energeticky efektívny. Pálená tehla je tu už tisícky rokov. Ľudia v strednej Ázii možno žili z ruky do huby, ale blbí neboli. Na konci vzťahu som si pripadal, ako keby som hral Jengu s O´Donnelom a jeho kamošmi z Temple Uni. Natrela ma. Nie, nie čokoládou a nezlízala ju a ani sa nepokúšala ju jazykom vydolovať zo skrytých miest. Slovne. Citovo. Tehla za tehlou sa mi začali kotúľať popod nohy. Najprv úlomky. Potom rína... rína nie je eufemizmus, vy prasatá. Potom celá podporná konzola komína.
Pamätám si bolesť. Tú pojebanú bolesť. Niekde som čítal, ako v antickom Grécku ľudia hovorili o tom, že črevá sú trónom tvojich emócií, nie srdce, ako to poznáš dnes. Mal som ten pocit v žalúdku. Neustále. Ten najhorší hlad, aký si kedy mal, znásobený stokrát, ktorý žiadne jedlo nezasýti, ani alkohol, sex, koníčky, nič z toho. Nosíš si tú bolesť so sebou, v žalúdku, ako žeravé uhlie, ktoré ťa páli, stále páli. A keď sa zdá, že si pripravený ten požiar udusiť a dym sa rozptýli, spomienka na to ako ste sedeli na verande a ona ti rozprávala o odrodách vína u jej starých rodičov, oči sa jej leskli od zapadajúceho slnka a rulandského šedého, zapáli ten dútnajúci uhlík a uvrhne ťa späť do revúceho plameňa a chaosu. Myseľ a jej nekonečné, ustavičné rozhrýzanie spomienok, ktoré sa objavili tak náhle, nezakázané, ostré a jedovaté.
Žiarlivosť je monštrum. Zničí všetko, čo mu stojí v ceste. Zanechá po sebe spúšť. A niekedy aj škody na majetku a telá. Je absolútne zbytočná, s výnimkou toho, keď ti pripomenie, že existujú aj lepšie veci, než tie, ktoré máš v tom svojom smutnom živote. Nevieš vždy kontrolovať, ako sa cítiš, ale môžeš si vybrať, ako na tieto pocity reaguješ. Buď si zdravý, normálne fungujúci a cítiaci dospelý chlap, ktorý je schopný vyjadrovať a zvládať svoje emócie ako sa na tvoj vek patrí. Alebo si kričiaci, zúrivý, zatrpklý kretén, ručiaci hlupák, ktorý sa hádže na zemi ako batoľa a od ostatných vyžaduje, aby riešenia nachádzali namiesto neho. To prvé je dokonale normálna, neutrálna ľudská bytosť. To druhé je prachsprosté decko. Keď som bol mladší, bol som prachsprosté decko. Žiarlivosť vždy moje vzťahy zhoršila. Kde je? S kým je? Čo spolu robia? Jasné, že sex. A to najhoršie. Naozaj ho miluje? Vždy som mal šialenú predstavivosť. Vyplnil som si hluché miesta svojou fantáziou: ona a on v objatí vášne v tak úžasných detailoch, za ktoré by sa ani Peter Paul Rubens nehanbil. A potom nastalo odmietnutie. Slová mohutné ako hora. Uprednostňuje spoločnosť niekoho iného. Zostaňme kamaráti. Pohla sa ďalej. V podstate už dávno bola preč, duchom, na svojom vysnívanom ranči v Nevade. Myšlienkami sa u mňa nikdy nezastavila. Alebo možno aj hej. Ak tak urobila, ak venovala nášmu rozchodu aspoň sekundu, ten okamih bol prchavý, odbitý ako obťažujúca mucha. Na rozdiel od toho, ako som sa cítil ja. Cítil som váhu jej posledných slov. Myšlienka na ňu bol balvan, ktorý som kopal hore svahom, balvan, ktorý som si nosil na chrbte ako hrb. Do práce. Domov. Do krčmi s kamarátmi.
Dnes mi to príde nepochopiteľné, ale - a to je dôvod, prečo sú ľudia takí hlúpi, jedna malá časť zo mňa ani nechcela, aby sa veci zlepšili, aby sa moja ubolená duša cítila aspoň na jeden deň lepšie. Budem parafrázovať South Park, Som smutný, ale zároveň som skutočne šťastný, že ma môže niečo prinútiť cítiť smútok. Cítim, že som nažive, chápeš? Cítim sa byť človekom. Keď som sa už-už vyšplhal z priepasti, začala mi chýbať. Prezeral som si staré fotky. Čítal emaily a smsky. K narodeninám mi napísala list ako veľmi ma miluje. A druhý k Vianociam. Tie listy boli ako Sauronov prsteň. Ohýbali čas a priestor okolo seba. Pritom sa stačilo do tej priepasti pozorne pozrieť a uvedomiť si holú pravdu. Je koniec. Nikto a nič nemá tú moc to vrátiť. Vo veciach lásky nemôžeš zmeniť názor toho druhého. Nemôžeš si paragrafmi a spádovými štúdiami vyargumentovať svoju cestu späť do vášho vzťahu. Neexistuje magická kombinácia slov, ktorá by prinavrátila jej srdce späť k tvojmu. Čím skôr som si to uvedomil, tým lepšie som na tom bol. Opakoval som si to ako svoju mantru, znovu a znovu.
Ľudia hovoria, že všetko prebolí, z jedného jednoduchého dôvodu. Je to jediná vec, ktorú možno povedať niekomu v tejto situácii, a nie je to úplná pičovina. Čas plynul. Bolelo to menej. Neustále bodavá bolesť sa zmenila na príležitostné pichnutie ako sklený črep v prste. Kedysi, keď som sa pozrel na fotografiu nás dvoch, spôsobilo mi to emocionálnu úzkosť, teraz je to iba smutná nostalgia. Predstava toho, čo mohlo byť, nasledovaná vďačnosťou za čas, ktorý sme strávili spolu. Nebola to ľahká cesta, ale dnes jej úprimne želám, aby našla šťastie, aj keď to bude šťastie v náručí niekoho iného.
2012 mal byť podľa Mayského kalendára koniec sveta. Pre mňa svojím spôsobom naozaj bol. Zazvonil mi telefón, keď som opäť raz kukal na dno prázdnej fľaše od whisky. Rozviedla sa. Letí späť na rodnú hrudu. Je jej ľúto, že môj život nabral krutý spád a pýta sa ma ako to zvládam. Nezvládam, hovorím jej bez pretvárky. Stretneme sa. Jedenkrát. Dvakrát. Pravidelne od 2012. Počas dovoleniek a sviatkov. Keď nikoho nemáme alebo máme niekoho, koho všetci nenávidíme alebo sa s niekým rozchádzame a potrebujeme poľutovať. Naše načasovanie je vždy dokonalé. Nikdy sme sa nepokúsili náš vzťah oživiť. Vzdialenosť je veľká. Sme povahovo veľmi rozdielni. Jej schopnosť blokovať spomienky, keď sa jej dostane chvíľkového potešenia, je fascinujúca a deštruktívna zároveň. A ja nechcem byť jej ex č. 3. Ale sme zapálený jeden pre druhého. Sex. Boha jeho. Leto 2016 bolo veľmi horúce. Aspoň tak si ho pamätám. Zostala na dva týždne. Milovali sme sa, kým nezapadlo slnko. A potom do jeho východu. Jedli. Pili. Milovali. Najlepšia dovolenka, akú som kedy mal. Ale nemal som šancu. Chystala sa naspäť do štátov. Viem, že keď sa nám zosúladia svety, budeme pokračovať tam, kde sme skončili. V posteli. Raz za rok, na Silvestra, jej pošlem opitú smsku, v ktorej všetky karty vyložím na stôl. Neľutujem to. Uvidí moju správu, a podľa toho, akou nohou na Nový rok vstane z postele, buď sadne do lietadla alebo nie. Vzdal som sa myšlienky na lásku. Posrali sme si to obidvaja, keď na tom záležalo. Napriek tomu, moje dievča, neopováž sa zmeniť.
