Práca delegáta je inak dosť vyčerpávajúca, v prvom rade z vás vysávajú energiu hnidopišskí turisti, vždy nespokojní turisti a vševedkovia. Ďalší faktor je horúčava, ktorá zasa dovoľuje rozmnožovaniu lokálnych exotických baktérií, no a tak dostanete sračku, no. Ale najlepšie kombo je vracanie a hnačka, lebo to je väčšia sranda. A ešte keď ju zároveň s vami dostane aj spolubývajúca na izbe. To už ani bežať na ten záchod nevládzete, už len slowmotionujete a čakáte, ktorý otvor sa prihlási ako prvý. Samozrejme, je to veľmi vyčerpávajúce a keďže nemáte šancu dopĺňať tekutiny, jediné, čo pomáha, je infúzia. Plavuša by vám o tom mohla rozprávať. Raz odpadla pred plným autobusom ľudí a skotúľala sa dolu po schodoch vedľa šoféra. Na pohotovosti bola pečená-varená a poznala tam lekárov aj sestry. Inak, naša lekárka nám poradila taký všeliek, keď máte žalúdočné problémy, a tou je Coca Cola. Vraj to obsahuje toľko shitu, až to pomáha.

 

Zasa na druhej strane je odmenou možnosť spoznať mnohých skvelých a zaujímavých ľudí. Mala som tam napríklad jedného pána Slováka, ktorý bol na dovolenke so svojou rakúskou priateľkou. Lenže ona nerozprávala po slovensky a on nerozprával po nemecky. Figure that out. Tak ma poprosil, či by som im mohla prekladať. Milé, však. Opäť zas a znova ma prekvapili východniari. Prišiel nový turnus a jeden pán na mňa z pavlače pred jeho izbou na prvom poschodí nasrane volá, aby som okamžite prišla, že majú problém. Tak som to vyšliapala hore, otvorila som dvere a tam na mňa vážne pozerá celá päťčlenná rodina a pán východniar hovorí: „Pani delegátka, my máme taký problém. Vy ste si s nami ešte nevypili!“ A začali sa rehotať.

 

Vsuvka Balkanológa: O dva dni po príchode do destinácie Milorad vraví, že ideme do Sutomore zoznámiť ma s druhou delegátkou (= fajčiaca blondína alias Plavuša), tak sme išli, dievka strávila v Čiernej Hore asi sedem či koľko sezón, čiže bola v krajine fakt ako doma, aj jazyk super zvládla (ak si zabudol, ako sa tam rozpráva, pakuj čítať prvý diel starej série pre osvieženie). No proste dobre sa s ňou robilo, ale hneď na úvod som bol zhrozený z historky o infarkte v Albánsku. Nejakú sezónu predtým sa išlo na fakultatívny výlet do Albánska, chlapík dostal infarkt a teraz môžete vyberať – pôjdete do nemocnice na mieste v Shkodre, ktorá vyzerá podobne ako stredoveká medicína (= viac zabíja ako lieči), alebo risknete prevoz nazad cez hranicu, ale medzitým môže chlap zomrieť? Nakoniec sa zvolila druhá možnosť, všetko dobre dopadlo a nezomrel nikto, ale celú sezónu som sa modlil, aby sa niečo také nezopakovalo. Nezopakovalo sa. Výlety sú inak vítanou časťou celého delegátovania, chodili sme do Modrej morskej jaskyne (ktoré sú asi v každej prímorskej destinácii), Kotoru, Dubrovnika, Albánska, Starého Baru a Ulcinju atď., všetko je to fajn, len každý týždeň je to rovnaký cyklus a tretí mesiac sa vám už fakt nechce a radšej by ste išli bojovať do ugandskej detskej armády.

 

Ergo, výlety. Prvý výlet bol loďkou do Modrej jaskyne a so zastávkou na pláži Žanjice. Kormidloval ju skúsený morský vlk, taký ten, čo má v každom prístave milenku. Nechal ma občas kormidlovať loď, čo bola celkom zábava. Výklad k výletu na loďke obsahoval základné informácie o Čiernej Hore, meste Herceg Novi, okolo ktorého sme plávali, o ostrove Mamula, na ktorom bolo vybudované väzenie a pevnosť slúžila ako stráž vchodu do zálivu. Mne sa huba na výletoch málokedy zavrela, rada som ľudí rozosmiala nejakým vtipom. Len som ten prvýkrát nepočítala s tým, že nie som zvyknutá na lode. A že som na poslednej lodi bola v Piešťanoch na nejakej priehrade alebo rieke a bola asi dvadsaťkrát väčšia ako táto skořápka a ehm, mala som asi päť rokov. Tak si tak rozprávam, až zrazu na mňa klienti zvláštne pozerajú a ja na jazyku zacítim horké. Tak som stíchla, ospravedlnila sa klientom a išla som sa pevne chytiť strednej žrde, kde sa to najmenej kymácalo. Ale našťastie pomoc bola na dosah, ako správni Slováci ani títo necestovali nikam bez ohnivej vody a poldecák slivky môj žalúdok zázračne upokojil. Na výlete sme loďkou zašli až do Modrej jaskyne, teda okrem prípadov, že veľmi fúkalo a boli vlny.

 

Jedným z najkrajších výletov bol výlet do mesta Kotor a na ostrov Gospa od škrpjela. Historické centrum Kotoru pochádza z jedenásteho storočia a nachádza sa na úpätí hory Sv. Ivan. V Kotore som sprevádzala najprv ako prekladateľ lokálneho sprievodcu s potrebnou licenciou, ale keď som sa výklad naučila sama, už som mu len na začiatku prehliadky strčila do ruky 50 EUR a ten už potom len stál vedľa mňa ako puk alebo chodil za mnou ako puk. Výstupuchtiví môžu na horu vyšliapať po schodoch, ak vám teda slnko neodpáli dekle a nepripečie plavky k telu. Ja som to dala raz. Hlavne si vezmite so sebou veľa vody. Výhľad je dych vyrážajúci a môžete si tu urobiť krásne svojky. Výlet pokračuje loďkou z kotorského prístavu na malý ostrovček v strede zálivu, na ktorom stojí Kostol našej Márie od skaly (balkanológ, pomoc – veď správne vravíš, tak sa volá ☺ pozn. balkanológ - džízəs, to je pomenovanie Zaki meets GW, pozn. menkib). Ostrov je údajne vytvorený umelo a legenda hovorí, že morské kurvy vlky po úspešnom návrate z výpravy ako prejav vďačnosti vždy hodili jeden kameň na toto miesto a tak vznikol ostrovček. Neskôr na ostrove bohabojní obyvatelia zálivu postavili kostol. Je to veľmi pekný kostolík s oltárom z piatich druhov mramoru. Určite ste si všimli, že ponúkam len veľmi povrchný výklad. Tak som to pozabúdala, no! SPOILER ALERT, nie? Balkanológ, za čo ťa platím? Doplň ma! Toto ťa bude stáť vianočné prémie a poukážky do českého TESCA! – prd, nech ľudia idú pekne sami do Čiernej Hory a vidia na vlastné oči, aj tak nikoho nebaví len čítať si o benátskom skle použitom na lustre a histórii pamätných tabuliek na kostolných stenách, pozn. balkanológ. Na konci výletu sme si išli ešte posedieť do baru na pláži v mestečku Pederast, kde bola pekná promenáda a mohli ste navštíviť malé námorné múzeum s modelmi lodí.

 

Vsuvka Balkanológa: Povedzme si to otvorene, fakultatívne výlety sú tu hlavne na to, aby niečo zarobila lokálna cestovka a menší kus aj delegát. Kotor je od Tivatu vzdialený asi 10 km a krásnych 24 eur na osobu platíte hlavne za vašu neochotu vyliezť na cestu a zastaviť si autobus, ktorý tam premáva každú chvíľu a stojí tak euro. Ok, v cene je aj pridaná hodnota v podobe sprievodcu – ktorý bol, aspoň v mojom prípade, v Kotore fakt dobrý – a lodičky na ostrov, ale i tak je zaujímavé, že pomer tých, ktorí radšej po okolí cestovali sami a platcov výletov bol značne vychýlený v prospech pohodlných. Existujú potom aj brutálne výlety (u konkurencie) typu „z Čiernej Hory po Albánsku na trase Shkodra-Kruja-Tirana a nazad za jeden deň“, čo sa obyčajnou dopravou nedá stihnúť nijako, ale ľudia tam odchádzali o štvrtej ráno a celkovo to bola skôr naháňačka než relax; naša cestovka túto alternatívu ani neponúkala, robila sa iba znesiteľná verzia do Shkodry. Inak je ale samozrejme fajn, že výlety existujú, lebo v opačnom prípade by drvivá väčšina návštevníkov videla z krajiny hotel, reštauráciu, pláž a časť z nich tiež doktora a nemocnicu.

Ešte treba dodať, že Menkib veľmi pravdivo opisuje krásy tejto časti Čiernej Hory – okolie Kotoru je naozaj nádherné, prírodná scenéria je vhodne doplňovaná typickou architektúrou červených striech, ale celkovo sa do krajiny oplatí ísť, keď za krátky čas môžete vidieť morské pobrežie a onedlho vysoké hory, kaňony Tary (rafting!), hrady a pevnosti a navyše táto krajina ešte stále nie je úplne zasiahnutá ranokapitalistickým podnikaním chorvátskeho typu tak viditeľného na dalmátskom pobreží.

 

Už pred koncom sezóny pred jedným výletom do Modrej jaskyne bolo vskutku nádherné počasie, takže sme vyplávali. Začala som so stand up show a zrazu som zbadala, že jedna pani vytiahla pre svoje dieťa... slovenské CHRUMKY v bielo-modro-červenom sáčku. Zachvelo sa mi srdce. Z úst mi vyšlo: „Bože, chrumky.“ Tá sa na mňa pobavene pozrela a hneď ma ponúkla. Tak som ich chytila do rúk ako svätú hostiu a začala som s chrochtaním ujedať. Po povinnej runde slivovice sme boli v strede zálivu pred Herceg Novi, asi kilometer a pol od pevniny do všetkých smerov. Zrazu obloha sčernela a začalo fúkať. Aj starému morskému vlkovi vyskočila na čele vráska. Z toho, čo sa dialo potom, mám len flashbacky. Voda sa jebala do člnu z každej strany, dážď nám šľahal do tváre a mohli sme len žmúriť, každý sa niečoho držal. Kým sa čln nasmeroval kolmo na vlny, takmer sme povypadávali cez palubu. Kapitán nastolil kurz Herceg Novi a poslal na pobrežie správu, koľko kusov rakiev bude potrebovať. Vlastne čo blúznim, načo rakvy, keď nie sú telá? Nasmeroval čln kolmo na vlny. Takú húsenkovú dráhu som ešte nezažila. Strčila som si do úst za hrsť chrumiek a ziapala som smerom ku klientom, že všetko bude v poriadku. Keď sme sa konečne dostali do hercegnovského prístavu, na nebi nebolo po búrke ani stopy. Premočení sme si išli sadnúť do reštaurácie na obed. Výlet bol síce zrušený, ale urobili sme náhradný program Herceg Novi a turisti, ktorí boli na tomto výlete, po návrate do hotela stále rozprávali ten príbeh, ako pani delegátka v búrke na lodi kŕčovito zvierala v rukách sáčok so slovenskými chrumkami.

 

Vsuvka Balkanológa: Ja som búrku nezažil ani jednu jedinú, a to sme sa už niekedy v polovici augusta modlili ku všetkým bohom, aby zapršalo, lebo konštantné 40-stupňové horúčavy vedia byť na skapanie. Ale tento modrojaskynný výlet je taký, no, všeličo sa pri ňom mohlo stať, lebo keď bola väčšia skupina, išlo sa aj väčšou loďou, ktorá do jaskyne nevlezie. Zastaví sa pred ňou a teraz šup, skáčeme do vody a plávame dnu, poobzeráme sa a plávame naspäť k lodi. Keby sa počas tohto aktu, keď je vo vode naraz vyše 30 ľudí, niekto nepozorovane odobral ku vodníkom na dne potešiť ich novou dušičkou v hrnčeku, nevšimne si to ani svätý Jozef, nieto chudák delegát. Na druhej strane, ak by sme celý život riešili len bezpečnosť od A po Z, bola by to nuda, nie? Pozerať sa na jaskyňu zvonku môžeme aj doma na monitore.

Ešte som sľuboval animátorku. Miškica z Menkibinej sezóny si povedala, že Čiernej Hory bolo dosť, a tak som dostal novú dievku, milú, peknú, čo si hneď všimol zástupca riaditeľa hotela. Bolo fascinujúce sledovať, ako chlap, ktorý nesie zodpovednosť za technické zabezpečenie pomerne veľkého komplexu, nerobí nič iné, iba sedí na káve s animátorkou, berie animátorku na výlet, nesie animátorke darček. Keď sa po mesiaci niekto spýtal, čo robí Marko, vyvolávalo to už iba sčasti závistlivý a sčasti pohŕdavý rehot. Dodnes pritom nie je úplne jasné, kam toto jeho snaženie viedlo, keďže dievča pomerne ostentatívne tvrdilo, že má doma frajera (aj ju prišiel pozrieť), ale či sa dá chodiť týždne na nočné kúpanie a venovať sa iba rozoberaniu postavenia súhvezdia Orion, nuž, to by bola dosť strata času. Toto ale nie je pointa, veď aj Marko potrebuje sexuálne vyžitie, pointa spočíva v samotnom animátorčení. Delegát má síce na rozdiel od animátora zodpovednosť, čo nie je úplne malý rozdiel, ale úprimne by som radšej robil delegáta pre 35 hotelov naraz než animátora v jednom. Každý jeden deň sa srať s hlúčikom drzých fracínkov, z ktorých jeden chce kresliť, ďalší tancovať, Jožko chce ťahať Vierku za vlasy, Dominika pichať Ferka ceruzkou do ucha, všetci naraz vrieskajú a človek sa musí tváriť, aké bohovské potešenie mu tieto hry spôsobujú, toto všetko je hodné veľkého obdivu a uznania.

 

Ja som za svoj pobyt mala možnosť ísť raz na výlet do Albánska. Cesta bola dlhá, cez albánske hranice nám našťastie nerobili žiadne problémy, čo zvyčajne robievali, lebo ty vole, kto sa im tam už len príde pozrieť na tú ich vyspelú civilizáciu – teroristi? Pred Shkodrou sme museli prejsť autobusom ponad rieku cez drevený most z obdobia Veľkého Trilobitu, občas koliesko zapadlo do vzduchu, ale vtedy som ešte nemala taký silný pud sebazáchovy, tak mi to bolo jedno (na tomto mostíku sme zvykli výletníkom vravieť, že keď cezeň prechádza ťažšie vozidlo, sem tam spadne, pozn. balkanológ). Albánsko je krajina protikladov. Pred štvorhviezdičkovým hotelom stojí zaparkovaná stará tatrovkaý man, mám aj fotku ako dôkaz!

 

V kaviarňach sedia len muži, fajčia a pijú kávu. Albánske ženy majú zahalené vlasy, lebo ich vlasy majú takú magickú moc, že keby ich nosili rozpustené, spôsobili by davovú psychózu. Navštívili sme kostol matky Terezy, ktorý prisámvačku vyzeral ako veľká prázdna basketbalová hala. S oltárom. Kúpila som si tam stopercentne pravé (Norielle, prosím ťa, zapchaj ušká tvojim oxfordským tichošľapkám) Lacoste tenisky za desať eur a mám ich dodnes (10 rokov). Operieš a ideš.

 

A potom som ešte mala tú česť zúčastniť sa na Miloradovom jednorazovom veľdiele. Pán pravoslávny Milorad sa totiž rozhodol, že pre náš bohabojný slovenský substrát vytvorí once in a lifetime zážitok ísť sa pozrieť na panenku Máriu do Medžugoria s poobedným schladením sa  vo vodopádoch Kravice. Až na to, že ten výlet sa robieva väčšinou z Chorvátska, čo je o tri hodiny tam a tri hodiny späť kratšie. Ale budiž. Aby sa nám nemálilo, cez bosnianske hranice sme museli ísť rovno dvakrát, pričom vo vnútrozemí nás zdržali len hodinu, keďže nás nikde vopred nenahlásil. Po vyčerpávajúcej 4 a pol hodinovej ceste (bohužiaľ, ruka božia nebola dosť pevná a nenaviedla nášho šoféra na správnu cestu) sme vystúpili v Texase v Medžugorí. Vonku bolo asi 43 stupňov. Ta že ideme hľadať Ježiša. Vlastne Máriu. Nenašli sme ich. Ale cesta na tú kalváriu bola nezabudnuteľná – bez dáždnika proti slnku, stromy tam neboli, takže ani tieň. Jedna odhodlaná pani sa KOLENAČKY premodlila až na vrch kalvárie. To už ale polovica ľudí bola taká dehydrovaná a unavená, že začala nadávať, nech už zíde dolu, aby sme sa mohli ísť omočiť do tých Kravíc. Tie boli fantastické. Hlavne to bol nezvyk pre mňa, po pár mesiacoch plávať v sladkej vode. Za odmenu sme sa mohli vydať na štvorhodinovú cestu naspäť domov. A ako bonus nešla kompa v Lepetane, takže sme si dali ešte pomalú vyhliadkovú nočnú jazdu okolo ceeeelej Boky. Hneď za chorvátskymi hranicami som totiž zavolala Miloradovi a povedala som mu, že ak nebude nachystaná v hoteli večera (už bolo všetko zatvorené), tak ho zabijem.