Keďže je Balkán od Slovenska celkom blízko (napr. z Bratislavy do Záhrebu cca 450 km a k moru, kde ešte stále chodí najviac našich turistov, len o niečo ďalej), spája nás jazyková i kultúrna spriaznenosť a región je navyše politicky pútavý a dynamický, mnoho Slovákov i Čechov sa oň živo zaujíma a má – niekedy viac a niekedy menej – oprávnený pocit, že o ňom aj celkom mnoho vie. Skúsime si tak v článočku priblížiť pár reálií, ktoré môžu čitateľské vedomosti posunúť opäť o krok vpred a urobiť z povrchných znalcov čiernohorských kempingov a hvarských diskoték rozhľadenejších balkánoznalcov.
Na začiatok si ešte dáme malú geograficko-politickú vymedzujúcu vsuvku – písať sa bude o regióne tzv. západného Balkánu, ktorý zahŕňa štáty bývalej Juhoslávie, plus Albánsko. O Balkáne východnom, čiže Rumunsku, Bulharsku a pri troche snahy o priestorové rozšírenie tiež Moldavsku, článok nebude, a to z jednoduchého dôvodu. O týchto krajinách vie autor len málo a necíti sa byť povolaný zdieľať svoje vedomosti s ostatnými.
Kapitola 1. – jazyk
Ako sa vlastne volajú všetky tie balkánske jazyky, o ktorých sme všetci čo - to počuli, pár a možno aj viac slov pochytili, ale nie sme si istí, či je to jazyk jeden, dva, alebo hádam aj päť? Odpoveď je vlastne celkom jednoduchá.
Bývalá Juhoslávia, čiže tá krajina, ktorá najskôr vznikla po 1. svetovej vojne ako Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr sa premenovala na Kráľovstvo Juhoslávie, potom ju Nemci spolu Talianmi za rôznej úrovne kolaborácie a odporu domácich rozdrobili na všelijaké obskúrne útvary, potom ju dali Titovi partizáni dohromady, ako najskôr Federatívnu ľudovú a neskôr Socialistickú federatívnu republiku Juhosláviu, a nakoniec sa za nepekných okolností začiatkom 90. rokov rozpadla, poznala v druhej polovici svojej existencie tri oficiálne jazyky. Slovinčinu, macedónčinu a tzv. srbochorvátčinu. Všetky tri sú slovanské jazyky, slovenčine príbuzné a tvoriace samostatnú podmnožinu južnoslovanských jazykov. Podobajú sa navzájom, hoci miera porozumenia sa líši.
Slovinčina je, aspoň pre mňa celkom paradoxne, bežnému Slovákovi napriek geografickej blízkosti najmenej zrozumiteľná. Obsahuje síce kopu slov, ktoré sú identické so slovenčinou a napr. v srbčine sa odlišujú (napr. okno alebo opica), ale jej štruktúra je nejako divne archaická, používa tzv. duál (iné skloňovanie pre podstatné mená, ktoré sú presne dve, a ktoré sa odlišuje od singuláru i plurálu) a niektoré pomenovania celkom ľahko navodia možnosť nedorozumenia – dieťa sa napr. po slovinsky povie otrok. Používajú ale latinku a úroveň znalosti cudzích jazykov – nielen angličtiny, ale hlavne kvôli blízkosti Rakúska i nemčiny – je v priestore bývalej Juhoslávie suverénne najvyššia. Všetci Slovinci rozumejú srbčine/chorvátčine/srbochorvátčine (o tomto patvare si povieme onedlho). Po prvé, v Juhoslávii sa srbochorvátčina vyučovala ako povinný jazyk pre všetkých a po druhé, zastúpenosť srbskej/chorvátskej/juhoslovanskej kultúry v podobe filmov a kníh v je Slovinsku stále veľmi vysoká. Aj mladí Slovinci tak celkom rozumejú, ale ani zďaleka nie všetci Srbi a Chorváti rozumejú slovinčine. Keď príde Srb do Ljubljany, hovorí srbsky a (obvykle) mu aj srbsky odpovedajú, keď ale príde Slovinec do Belehradu, tiež hovorí srbsky, resp. nejakým variantom srbochorvátčiny, ktorý si osvojil.
Macedónčina je takou zmesou srbčiny a bulharčiny a je to zároveň jediný z tu rozoberaných jazykov, ktorý sa píše výhradne cyrilikou. Ale pozor, macedónska cyrilika nie je úplne totožná so srbskou a už vôbec nie s ruskou – majú napr. Ѓ a Ќ. Bulhari vravia, že macedónčina ako samostatný jazyk neexistuje a ide len o dialekt bulharčiny, čo je v prípade ľudí žijúcich na východe v Delčeve či Berovu aj celkom pravda, ale napr. taká macedónčina z Kumanova je už omnoho podobnejšia srbčine. Okrem toho, tento jazyk je pre slovansky hovoriacich ľudí unikátny tým, že nemá pády, odpadá tak náročné učenie skloňovacích koncoviek. Namiesto toho tu ale máme zábavné prípony, ktoré definujú určitosť konkrétneho podstatného mena, čo vyzerá zábavne, hlavne ak spomínajú vlastné mená – tu ilustratívne videjko: https://www.youtube.com/watch?v=BUxVu4qXGq8. Inak platí to, čo v prípade slovinčiny – žiaden Srb (okrem takého, čo sa oženil s Gordanou zo Strugy a nepresťahoval sa na juh k Ohridskému jazeru) nehovorí macedónsky a ani to nepotrebuje. Ak Gojko z Nového Sadu hovorí srbsky a Gjorge z Bitoly mu odpovedá macedónsky, rozumejú si bez problémov.
No a teraz to hlavné a najzábavnejšie. Keď sa Juhoslávia rozpadla, Slovinci si ponechali svoju slovinčinu a Macedónci macedónčinu. Čo ale s Chorvátskom a Srbskom, a tiež samozrejme Bosnou a Čiernou Horou? Prečo by mal Čiernohorec z Nikšiću hovoriť srbochorvátsky? Dôvodov, a celkom legitímnych, by sa pár našlo, presne takých, prečo môže Rakúšan hovoriť nemecky a Cyperčan z juhu grécky, ale tu ide o budovanie národnej identity a to je bez vlastného jazyka na Balkáne pre mnohých ťažké. Vznikli tak štyri „nové“ jazyky – chorvátčina, srbčina, bosniančina a čiernohorčina. Koncept srbochorvátčiny bol pochovaný a dnes sa k tomuto jazyku hlásia hlavne obyvatelia juhoslovanskej diaspory zo zmiešaných rodín, ktorých národná identita je hmlistejšia, než ranná obloha nad Durmitorom. Celé je to ale trochu komplikovanejšie.
V 19. storočí, keď sa na Balkáne začínajú tvoriť moderné národy a s upadajúcou mocou multietnických impérií vzrastajú nároky na nové národné štáty, existujú v priestore od severného Chorvátska po južné Srbsko tri hlavné dialekty jedného jazyka – tzv. čakavský, kajkavský a štokavský. Kajkavský sa používal hlavne na sever od Záhrebu, čakavský na Istrii, v severnej Dalmácii a chorvátskych ostrovoch, a štokavský všade inde. Volajú sa podľa toho, ako príslušní jazykoví používatelia pomenúvajú slovíčko „čo“. Keďže toto má byť populárno-náučný článok a nie vedecký traktát, trochu to zjednodušíme a povieme, že v záujme uľahčenia života kultúrnej obce prijali tamojší intelektuáli v roku 1850 vo Viedni literárny dohovor, ktorým bol štokavský dialekt nezáväzne označený za tú formu, ktorá sa má stať základom (staro)nového spisovného jazyka. Kajkavci a čakavci boli postupne vytlačovaní a dnes je skutočne štokavský dialekt spoločným pre chorvátčinu, srbčinu, bosniančinu i čiernohorčinu, a preto sa dá tiež hovoriť, že v skutočnosti sú tieto jazyky umelým politickým konštruktom, ktorý by pokojne mohol nahradiť jeden spoločný jazyk. A či ho už nazveme srbochorvátčina, chorvátosrbčina, juhoslovančina alebo hotentotčina, princíp zostane rovnaký.
Sú teda tieto jazyky rovnaké, či ani nie? Rovnaké nie sú, ale rozdiely medzi nimi sú menšie, než v prípade češtiny a slovenčiny. Inak povedané, situácia je podobná tej, keď sa konečne Bratislava odtrhne od zvyšku Slovenska a kodifikuje svoj samostatný jazyk západoslovenčinu. Aby sme však videli konkrétne rozdiely, vezmime si ako hlavnú ukážku srbčinu a chorvátčinu. Chorvátčina je tzv. puristický jazyk (ako aj čeština), čiže snaží sa nepreberať cudzie slová, ale namiesto nich vytvárať vlastné, často bizarne znejúce termíny. Namiesto normálneho januára, februára a marca tak máme siječanj, veljaču a ožujak, a všetkým dobre známy futbal či letisko nahradili nogomet spolu so zračnou lukou. Okrem toho píšu latinkou (iba latinkou, mnoho Chorvátov cyriliku vôbec neovláda), majú normálny neurčitok (idem písať povedia idem pisati) a používajú tzv. ijekavicu, čo znamená, že tam, kde máme my väčšinou dvojhlásku ie, majú oni ije (dieťa – dijete, mlieko – mlijeko a pod.). Oproti tomu srbčina je normálne nepuristická (tak ako slovenčina), čiže ostáva januar, februar a mart, futbal je fudbal a letisko je aerodrom. Avion je oproti chorvátskemu zrakoplovu tiež zrozumiteľnejší. Píšu cyrilikou aj latinkou (hoci decká sa v škole primárne učia cyriliku), noviny aj časopisy na internete často nájdete v oboch mutáciách, neurčitok tvoria tzv. „dakaním“ (idem da pišem) a ijekavicu nahradila ekavica (dete, mleko atď.), hoci tiež nie všade, lebo takí Srbi v Chorvátsku či Bosne hovoria srbčinou, ale jej ijekavskou formou. Balkánska komplikovanosť je super. Inak sú to veľmi podobné jazyky, Srba od Chorváta síce rozoznáte často už pozdravom (bog alebo zdravo), ale drvivá väčšina slovnej zásoby je prakticky totožná. Nemajú tvrdé y, ale zato majú ć aj č. O bosniančine a čiernohorčine je aj škoda hovoriť, to sú už len dialekty jednej základnej formy. Akurát v Bosne sú častejšie turcizmy (ktoré ale koniec koncov pozná aj srbčina, a to sú Turci pre Srbov akurát tak okupanti, veď povedali by ste, že taký komšiluk alebo kamiondžija sú srbské slová?) a Čiernohorci majú divne znejúcu dvojhlásku „sj“, ktorá znie ako šušlavé š a jej nový znak vyzerá takto: ś. Keď ale chcete machrovať, naučte sa dobre jeden jazyk a do životopisu si ich môžete napísať hneď štyri. Jasné, že nacionalisti na všetkých stranách budú tvrdiť, ako je práve ich jazyk unikátny (veď keď niektorí Chorváti môžu tvrdiť, že nie sú Slovania, ale potomkovia árijských Iráncov...), ale potom to dopadne tak, ako keď koncom 90. rokov Chorváti otitulkovali vynikajúci srbský film Rane a vysmiali ich ešte aj tí, ktorí chodili mávať Tudjmanovi pod nosom ustašovskými vlajkami.
Na záver si dáme to, čo aj tak každého zaujíma najviac – vulgarizmy a ich podobnosti. Niektoré poznajú už skoro všetci Slováci. Studené nápoje nájdete v menu ako hladno piće a ak má niekto rád tieto tekutiny, tak voli piće. Vagína sa inak povie pička a jej zakomponovanie do obscénne ladených viet je mimoriadne časté. Tieto jazyky omnoho viac využívajú sexuálne, než fekálne nadávky, a tak je úslovie „jebem ti pičku materinu“ v rôznych variáciách veľmi populárne, spoločne napr. s „jebem te u usta škrbava“ (copyright Dejan Savićević), „jebem ti sunce“ či univerzálne „jebem ti sve“. A ak máte pocit, že je niečo nadmieru jednoduché, spojenie „pičkin dim“ je vskutku priliehavé. Miera pre používanie nadávok je tiež trochu posunutá, a tak môžeme niekedy počuť futbalových komentátorov, ako sa bude kopať čurák, teda vlastne rohový kop. Okrem toho kokot je pre nich kohút a ak Srb skríkne „ne mrdaj!“, myslí tým, aby ste sa nehýbali. Nebavia sa však len naši turisti na výlete na Jadran, Balkánci majú u nás tiež zábavu, keď otvoria jedálny lístok a nájdu v ňom kurací vývar (tiež by ste si asi nechceli objednať polievku z penisov).
No ale teraz majú všetci pocit, že pochopili rozdiely medzi pićem a pičkou a hneď sa všade dohovoria. Nie je to tak, v Albánsku je to omnoho ťažšie. Albánčina nie je veru slovanský jazyk a na nič sa veľmi nepodobá. Je to síce stále indoeurópska skupina, ale v nej už tvorí samostatnú vetvu. Neučí sa tak ťažko, ako orientálne jazyky – predsa len sa píše normálnou latinkou s pár pridanými znakmi ako ë a ç, nemá žiadne tonálne odlišnosti a pozná tiež všade používané medzinárodné slová ako hotel a autobus, tu ale podobnosti končia. Gramatika je ťažká ako sviňa – má pády (ale samozrejme s úplne inými deklináciami, ako poznáme my), množné čísla, milión nepravidelných slovies a niekoľko minulých časov, slovesné spôsoby, o akých ste nikdy nepočuli (optatív či admiratív) a k tomu určité a neurčité tvary, ktoré sa samozrejme rôzne skloňujú. Unë lexoj dailymale çdo ditë. Má aj dva hlavné dialekty, gegský a toskský, ktoré si síce nenárokujú stať sa samostatnými jazykmi, ale zato sa niekedy odlišujú v hovorovej reči tak, že Albánec z Vlory má problém porozumieť kosovskému Albáncovi odniekiaľ z hôr nad Podujevom s jeho gegským drmolením. Starší kosovskí Albánci rozumejú srbčine, mladí však de facto vôbec a v Albánsku samotnom je celkom populárna taliančina, ktorú počúvajú na talianskej televízii vysielajúcej signál cez more.
Nabudúce budú ďalšie reálie z regiónu – kuchyňa, alkohol, hudba, filmy, šport a možno aj nejaké netradičné turistické zaujímavosti.
