Nerozmyslene zaplatiac štartovné na Štefánikov ultratrail, na Bielu sobotu dopoludnia som sa v Karpatoch dôkladne prebehol. Ženské šli ráno do mesta ku svokrovcom, tak som si k obedu svojpomocne uvaril liter francúzskej a gule z Lidla plnené lekvárom; prvé pravidlo ultrabežca je, kto neje, ten bude DNF.
Neskôr popoludní som sa pobral pešo do centra, že pôjdeme do kostola kúsok od svokrovcov. Pyšne som kráčal Petržalkou spokojný so sebou, dal som ráno mrte kilometrov a netreba ma zvyšok dňa tlačiť na vozíčku, k tomu mustangy rifle, čierna košeľa a poltopánky, opasok a bunda zladené vo farbe konskej kože.
Ako som sa blížil ku Starému mostu, niečo sa začalo diať. Najprv že mi je len teplo, no tu mi na čele vyrazil pot a roztriasol som sa: 33 kilákov je dosť, človek stratí kilo glykogénu a bežný obedový chod sa prepadne do ničoty. Prečo?? som si len nespravil tých gulí desať, ale len šesť! Poza ucho sa mi pustil prúžok potu. Zišiel som z mosta a ako zombík sa šiniem po nábreží. Ešte stihnem svokrovcov doma a zachránia ma. V duchu si objednávam HRUBÝ krajec chleba s HRUBOU vrstvou masla a soľou, prípadne salámou, alebo lekvárom. K tomu polliter mlieka. Už sotva prekladám nohy, je tu vytúžená brána. Hystericky tlačím zvonček. Nič. Zasa. Veď je len trištvrte, veď už nemohli odísť??
Nemám so sebou ani cent, inak by som si niečo kúpil. V zúfalstve uháňam do neďalekého kostola. Pred vchodom už kľačí množstvo ľudí so sviečkami v rukách, bezohľadne sa predieram dnu. Vpálim do sakristie (svokrovci ako vážená rodina tam majú vyhradené elitné miesta na sedenie). Známe sestričky sa usmievajú a ukazujú smerom na chór. Bledý ako smrtka, skropený potom s pološialeným výrazom v tvári vydupem hore točitým schodiskom a čelím vyplašeným pohľadom ženy a detí.
PENIAZE!! MÁŠ??? zasyčím. Žena nechápavo hľadí.
PENIAZE, DO McDONALDU MUSÍM!! To už sa na mňa obráti tucet tvárí sestričiek, aj švagor organista. Žena nemá ani fuka, ale pochopí, rýchlo vstane a vedie ma dolu schodiskom cez kostol, pomedzi ľudí vonku a po ulici nazad ku svokrovcom. Pred nami drobčí chlapča so zmrzlinou. Pomyslím si, že mu tú zmrzku vytrhnem z ruky. Asi si to pomyslím nahlas, pretože chlapča sa vyplašene obzrie a pridá do kroku.
Konečne sme pred bytom. Žena odomyká mrežu a dvere a ja sa neovládam: vbehnem v topánkach do kuchyne, rozcapím chladničku, zmocním sa kocky masla, strhám z nej obal a kým pribehne, odhryznem tretinu a zúrivo žujem. Vytrhne mi z rúk maslo so stopami zubov a posadí ma ku stolu. V priebehu pár minút zjem mnoho súčastí studenej misy, pripravenej pre svokra na sviatočnú večeru a zalejem to litrom mlieka.
Vraciame sa do kostola. Tretíkrát sa pretláčam pomedzi ľudí, cez sakristiu a hore na chór. Tu nikto netuší, čo sa stalo a prečo sme zrazu odišli. Deti vyzerajú na pokraji plaču. Sestrička ma usadí celkom dozadu za organ. Nejak to na mňa doľahne, ráno tie Karpaty a teraz som skoro umrel. Opriem si hlavu o stenu a natiahnem nohy. Prebudí ma až zahučanie organu, je po kázni a žena na mňa nepriateľsky zazerá. Ku koncu omše ožívam, so ženiným synovcom, čo hrá k organu na klarinet na seba robíme grimasy. Deti sa na mňa stále trochu neveriacky otáčajú.
Po omši sestričky v sakristii rozdávajú veľkonočné zákusky. Predieram sa k nim pomedzi miništrantov ako prvý. Pred synovcami machrujem rannými kilometrami. Žena ma odváža autom domov. Tiež máme studenú misu, aj zákusky, ale už nie som hladný. Idem si rovno ľahnúť, pretože druhé pravidlo ultrabežca znie, na každých desať kilometrov hodinu spánku navyše.
