Pokúsim sa Vám priblížiť pohľad úradníka na voľby. Vždy, keď sa blížia voľby, mení sa nám atmosféra. Zásadne nie však voči občanovi. To je bezvýznamná dážďovka, čo stále niečo chce a otravuje. Síce sa nám vždy vyhrážajú, ako sa to ich hlasom zmení, ale my hnilé beštie z úradu vieme, že by jeho hlas musel mať pomerovú hodnotu 1:10 000.

Prvé náznaky zmeny chovania badáme asi pol roka pred voľbami. V prvom rade sa rýchlo dobiehajú verejné obstarávania. Avšak tu spravidla platí, že 3 mesiace pred voľbami nekúpiš ani špagát ani hajzlpapír (rolka jedného tohto klenotu má mimochodom hodnotu 10 €). Takže obvykle kolegovia musia dopĺňať papier do tlačiarne tak, že vyberajú balíky papiera spod monitorov. Hajzlpapír našťastie nikdy nechýbal, nakoľko akciová cena rolky zabezpečí kamarátovi pána riaditeľa nové auto alebo nové implantáty pre jeho frajerku, a k tomu dvojročný nájom v Troch vežiach. Najciteľnejšie je to tri mesiace pred voľbami, hlavne, ak sú výsledky nejasné. Aj ten najarogantnejší kokot v pozícii riaditeľa sa na Vás začína usmievať, a čo je ešte zaujímavejšie, dokonca Vás aj pozdraví, ako prvý. Obvykle sa s bežnými švábmi ani nebaví, nehovoriac o tom, že odzdravenie pokladá za porušenie jeho šľachtickej hrdosti.

Jemnejšie pohlavie zväčša mladšieho výzoru je milé ku každému, a nielen k indivíduu, čo nosí oblek. Sukne sa samozrejme skracujú, čím viac sa približuje súdny deň. Niektoré siahajú aj ku konverzácii s bežnou čeľaďou, neuvedomujúc si bezvýznamnosť nášho postavenia a našich referencií budúcim pánom. Dôležitý sekčný riaditeľ sa ťa dokonca spýta na tvoj názor, na ktorý jebal celé štyri roky, a za čo budeme niesť sankcie od ďalších byrokratických švábov z Bruselu. Týždeň pred voľbami má záujem o tvoj osobný život, čo si študoval a čo budeš robiť cez víkend. Niektorí sa odvážia spýtať, ako vidíš svoje kariérne pôsobenie po voľbách. Tu sa delíme na dve skupiny. Jedny sa zľutujú a poľutujú, sršia falošným optimizmom. Zväčša zabudnú, že p. riaditeľ im jebal virtuálnym kokotom po hlave na každej porade a schôdzi. Druhá skupina provokatérov (do ktorej patrím aj ja) prednesie analytický rozbor, ktorý by postrašil aj samotného Assada. Zväčša strašíme finančnými postihmi a pripravovanými trestnými oznámeniami. Je jasné, že aj keby policajný zbor disponoval celou tlupou Herkulov Poirotov, vyriešil by sa holý kokot. Bledá a vystrašená tvár politického vymetenca nám dáva zadosťučinenie za tie 4 roky plazenia sa na štátnom buzerplace. Najkrajším obdobím je však vyplácanie odmien. Tie dostávame zväčša v dvoch dávkach, najneskôr však dva mesiace pred súdnym dňom. Rozzúrený občan si tak v telke šťastne vydýchne a so škodoradosťou sa zasmeje, keď pán minister alebo ministerka garantujú nevyplatenie ani centu pre úradnícku lúzu.

V deň volieb sa usmievame. Nie pre zmenu, lebo tá sa nedeje. Vždy dôjde iný jebo s väčším egom. Usmievame sa pre smutné tváre našich šéfov, ktorí by za bežných okolností nemohli riaditeľovať ani hajzlbabkám na verejných toaletách. Po nástupe nového najvyššieho šéfa sa na porade zásadne preberá, prečo sa nemohlo spraviť to a ono. Kľúčovým argumentom je neschopné a brzdiace vedenie. Paradoxne to isté, ktoré ho riadilo doteraz. Našťastie im nemá kto protiargumentovať a bývalý najvyšší šéf je zrazu kokot najvyššieho razenia. Ten si už niekde najskôr ohmatáva tie nové implantáty a smeje sa, ako to všetko fest ojebal. Keďže sa mi končí pracovná doba, ktorú som plodne využil napísaním tohto pamfletu, budem končiť. Vopred sa ospravedlňujem za časté používanie spojky „že“. Ak táto zlátanina niekoho zaujme a bude mať aspoň tri  komentáre, a to dva aspoň od dvoch neznámych, napíšem aké pikle kujeme po voľbách alebo ako efektívne využívame pracovný čas hraním Solitéru.