„Let´s go, neflákame sa, dievča zlaté,“ povzbudzoval ju a pridával nadšené pokriky na okolitú prírodu. Dievča makalo, šliapalo do kopca, aj keď najradšej by si sadlo na balvan zapichnutý uprostred chodníka, vyzulo sa a oddychovalo uprostred tej vražednej prírody, ktorá z nej vysávala posledné zvyšky síl. Jednak preto, že nemalo kondičku a potom, už dávno to nebolo dievča.

Pred pár dňami žúrka na jej tridsaťsedmičku, a aj keď trojka a sedmička boli jej šťastné čísla, nevyzeralo to na šťastnú oslavu. Predposledná z ich babského štvorlístka zamávala prúžkom, vykrikovala čosi o slabej čiarke a ostatné ju utešovali, že jej slabo stúpa hCG, ale má to isté a oslava jej narodenín sa zvrhla na oslavu pozitívneho baby testu. Ona bez prúžkov, bez nálady. Už sa ani nemohla utešovať pohľadom na unavený ksicht dvojnásobnej matky, ktorá sa vrhla do mudrovania okolo tehuliek a ranných nevoľností. Bleee, ona mala nevoľnosť akurát z tých kecov.

„Tak ideš či nie? S tebou ísť do hôr je riziko, že sa tu zložíš.“

Vycieral na ňu zuby a ona mu mala chuť vmietnuť do tváre, že sex s ním je tiež pre ňu rizikom. Už žiadna horúčka, pri ktorej stratí vedomie, telo sa chveje a dostáva sa do živočíšneho sveta. Stratilo sa to zvieracie, keď ju chlap otočí, plesne po zadku, aby sa mohol hlbšie dostať do nej, hrdlo vyschne a intenzívna vlna rozkoše vyrazí v zachrípnutom výkriku. Každú chvíľu čaká, že ju to s ním prestane baviť a navrhne mu, nech sa na to vyserie a urobí sa sám.

„Nad čím tak tuho premýšľaš?“

Kokso, čo sú to za otázky?! Veď to keby si vedel, tak sa neškeríš, povedala si a zaprela sa do chodníka, ktorý sa strácal v ďalších nekonečných zákrutách smerom k vrcholu. Hlavou zas leteli hlúpe zážitky zo žúrky.

„A čo vy dvaja? On stále nechce dieťa?“ vypytovala sa jej dobrosrdečne trojica priateliek, keď sa zúfalo opíjala.

„Nechce. Vraj sa na to ešte necíti,“ odsekla a vypočula si koncert s falošnými tónmi hlasov, ktoré ju utešovali, že však má čas a raz to naňho príde. Čo môže prísť na tohto naivného trtka, ktorý vykrikuje na ostatných, aby neboli ovce a keď nebehá po horách a neplankuje, tak sa zajebáva v konšpiratívnych diskusiách o antisemitoch, sionistoch, rusofiloch, prívržencoch geomantie a zvyšovania energetického potenciálu priestoru a všetkým, čo je za hranicou bežného vnímania, pričom jej by stačilo, keby vnímal jej potreby a túžby.

„Premýšľam o nás dvoch,“ vyletelo z nej.

„Zasa? Daj s tým pokoj, nebuď trápna ako naposledy.“

Naposledy? Čo bolo naposledy? Ahá, návšteva u jeho kamoša, ktorému sa narodilo decko. Rozčuľoval sa nad tým, že donedávna mu kamoš nadšene opisoval vetroňa, na ktorom lietal a odrazu mu strkal pod nos uvrešťaného tvora a híkal nad tým, ako si krpec obzerá vlastné hnáty, zaostruje očiská na svet okolo a bezdôvodne sa usmieva. Človek sa stane rodičom a jebe mu, skonštatoval, keď vyšli von z bytu plného existencie malého človeka. Aj ona takého chcela, ale postupne pod jeho vplyvom a pod vplyvom vlastných nesplnených túžob sa akurát tak začína pozerať na svet rovnako ako on.

Aj priateľky už videla inak. Jednu ako večne unavenú matku dvoch dievčat, ktoré rozváža na krúžky baletu, hry na klavír a ukulele, čínštinu, nórčinu, dynamickú jogu, statický tanec, bojové umenie, tattoo techniky, aby raz neboli také neúspešné chudery ako ona. Ďalšiu ako súťaživú matku, vyznávačku zdravej stravy, reťaz pri sporáku, hlava v hrnci, zdravé zeleninové jedlá, ktoré nastajlované do bizarných tvarov najprv šupne na instagram a potom synovi do taniera s pocitom, že ona je tá najlepšia mama. A keď jej donesie sladkosti, na ktorých obe vyrástli, tvári sa zhnusene, ako keby jej zablokovala modrého koníka a zdravý rozum. Okrem tanierov s jedlom fotí syna, ktorému sa možno za pätnásť rokov nebude páčiť, že jeho riť odfotená v rôznych uhloch behala po sociálnych sieťach a možno tam behá dodnes. A nakoniec nádejnú tehuľku, čo sa vyžíva v predstave ranného grcania, ktoré z nej urobí obdivuhodnú hrdinku s veľkým bruchom raziacu si cestu svetom dokazovaním si svojich reprodukčných schopností. A takto ich nechcela vidieť, to vôbec nie.

„Trápna? Som naozaj trápna?“

„Nie si taká, len sa tak správaš. Inak si v pohode, len ti riť narástla. Musíš sa viac hýbať, inak sa mi prestaneš páčiť,“ zasmial sa ironicky.

Kým dorazili na vrchol hory, vypočula si ešte poznámky o tom, že už s ňou nie je taká sranda ako kedysi a to majú pred sebou ešte pár rokov slobodného života, kedy si môžu užívať do sýtosti všetko na svete a nemyslí tým „rízky“ a „dortu“ od babky.

Snažila sa vypnúť zvuk, nepočúvať ho, ale nešlo to. Ničil jej uši totálnymi kravinami a bol čoraz odpornejší. Zaregistrovala, že hovorí o nejakej kolegyni, ktorá je taká ňuňuňu mladučká, po škole a predstav si, čo sa týka ezoteriky a politiky, on sám žasne, čo všetko vie a aká je rozhľadená.

„Počúvaš ma? Čo si to spievaš? Radšej stúpaj, veď to vôbec nie je strmé. Keď ťa raz zoberiem na poriadny kopec, to potom uvidíš.“

Spievala si pesničku o nádhernom tichu hôr. Speváka nemusela, ale tá pesnička bola chytľavá a náramne sa hodila do lesa.

„To spieva taký jebo, že až no, fakt buď radšej ticho,“ prikázal jej. To už boli na vrchole kopca. Zastali a obaja sa zhlboka nadýchli sviežeho vzduchu. Prehnal sa jej telom, ožila.

Stáli na kraji Tomášovského výhľadu. Majestátny, unikátny výhľad z útesu, tak písali v turistickom sprievodcovi. To sedelo, nikdy nič také nevidela. Pohľad dolu bol, ako keď sa človek díva na zem z vtáčej perspektívy. Už len letieť… Aj jeho to fascinovalo. Postavil sa na kraj útesu a táral o krásach lesa, ktoré keď konečne naberie kondičku, môžu objavovať spolu, hlavne nesmie byť taká mľandravá a otravná.

Podišla ku nemu a videla cudzieho človeka, ktorý jej ničil život. Postavila sa za jeho chrbát, vystrela ruky a tých pár sekúnd, počas ktorých sa rozhodovala, jej preletel hlavou celý život. Ich spoločný. Na jeho konci bolo svetlo. Také príjemné svetlo sviečok zádušnej omše, na ktorú pôjde a bude plakať nad nešťastnou náhodou. Veď už v tej chvíli, ako to urobila, bola nešťastná… Jeho výkrik sa tiahol celou dolinou Bieleho potoka, možno sa odrazil až od vzdialených vrcholkov Vysokých Tatier a prenikol jej do uší.

Keď však konečne stíchol, mohla vnímať to nádherné ticho hôr. Dole sa jej šliapalo dobre, dokonca ju neboleli ani kolená. Mala pocit, že priam letí ako vták. Slobodne.