Iba pár dní po rozpačitej Pohode volajú Colours. A je jasné, že tento rok v Ostrave budem pri každej príležitosti porovnávať, aj keby som ako nechcel. Až s tým budem všetkým liezť na nervy. Seba nevynímajúc.
Cesta je ako vždy dlhá, prichádzame ku kempu pred pol štvrtou. Uličky okolo sú už plné, pred kempom sa vinie dlhá rada postavičiek s baglami. No, stihnúť prvý koncert asi bude problém. Staviame stan v už hodne plnom kempe, meníme lupeny za pásky a bez otáľania berieme kurz Vítkovice. Našťastie pred areálom sa už rady nekonajú, pódium na ktorom má hrať miestna punková úderka Degradace je hneď pri zadnom vchode a už od vchodu ich priamy punk počujeme. Pivo stojí 39, čo nie je zas až taký rozdiel oproti minulému roku, rady zatiaľ nie sú nijaké a tak si človek môže tých chalaniskov poriadne vypočuť. Bavia početné publikum pomerne značne, mňa nevynímajúc.
Po nich na FullMoon stage hrajú 52Hz Whale. Ja síce stále nazývam jednotlivé pódia číslami a FullMoon je proste osmička, ale mladá tento systém sabotuje a trvá na menách. Aspoň jednotku a dvojku si pamätá. Ale naspať, 52Hz Whale som videl už viackrát a mám ich hodne rád, ich depresívny noise. A mladej sa ľúbia kupodivu tiež. Po nich je na hlavnom pódiu už úvodná paráda, ktorú si samozrejme necháme ujsť. Ale koncert po nej už nie, idú hrať Buty. Videl som ich za posledné roky asi dvakrát, výzorom sa zmenili skutočne hodne, z Radka je gulička, ale na ich hudbe sa nezmenilo vôbec nič. Stále sú naživo rovnako príjemní. Set je postavený na starých funkčných kusoch, ale zaregistrujem aj niečo nové a nie je to vôbec zlé. A znovu na opačný koniec areálu - na trojku. Podľa mladej Kofola CS stage. To CS je tam dôležité, je to stage na ktorom počas celého festivalu hrajú iba československé kapely, a je to pomerne hodne veľké pódium a vie sa tam natlačiť plnka. Takéto niečo mi chýba na Pohode. Vrátane dramaturgie, lebo výber tých CS kapiel a to nielen na danom pódiu je celý fesťák hodne zaujímavý. Teraz hrajú Ghost of You, kapela, ktorú trochu už poznám, mám ich rád, nenechávam si ich ujsť ani keď mám na výber a ani dnes ma nesklamú. Ich naliehavú verziu indie rocku skutočne môžem. Fajn set.
Ideme sa následne pozrieť naspäť na hlavné. Chcel som ešte stihnúť na Full Moone osmičke kapelu Post Hudba, ale je tam ticho a na pódiu to vypadá, ako keby sa buď niečo posralo so zvukom, alebo sa kapela pohádala a rozpadla uprostred setu. Nemáme náladu toto vyšetrovať, tak pokračujeme. Dánku MØ bolo možné vidieť pred pár rokmi aj na Pohode, kde som si ju samozrejme nechal ujsť, veď načo by som kukal nejakú popovú hviezdičku čo sa hrá na drsňáčku. No, ale baba prekvapí. Áno, je to popík, baba nemá nijako zázračný hlas, ale srší z nej energia a bezprostrednosť a ono to funguje. Naozaj veľmi dobrý set a pre mňa veľké prekvapenie.
Znovu návrat okolo celého areálu . Na full Moone hrajú akustický set Kalle, ktorých sme nestihli v Boskovicích. Počúva sa to pomerne príjemne, ale po energii z hlavného pódia je to trochu nijaké. Na Busking Stage hrajú nejakí Pro Tebe, ale to vážne nie je dobré, nasladlá gitarovka s idiotskými textami vhodná do rádia Jeblé Melódie. Tak pokračujeme ďalej, na trojku, na CS. Majú tam hrať nejakí Néro Scartch. Na pódiu trojica chalanov s gitarami na krku stojí za synťákmi a podobnými mašinkami, v pozadí bradatý bubeník s čírom na hlave, zvláštna kombinácia. Ale perfektne funguje. Kombinujú v sete sample, syntezátorové melódie s naozaj hutným zvukom skreslených gitár a do toho výrazné spevy a výsledok je proste paráda. Síce, jednu vec dajú takú pomalšiu, viac elektronickú, ohlásia ju ako svoj posledný singel a ono to nefunguje, ale akonáhle okrem obsluhy tých hejbátok aj poriadne zarežú do gitár, tak je to neskutočný nášup. Prvý z mojich objavov tohoročnej Ostravy.
A naspäť na hlavné, ide koncert, na ktorý sa teším z celého programu najviac. A nebolo by to iba o tohoročnom programe, Florence and the Machine sú mojim koncertným snom už draho rokov. Colours je v plnení snov dobrá akcia, veď už kvôli mne vytiahli z večnej hibernácie Oils pred dvomi rokmi. Prichádzame a Florence už behá po pódiu spievajúc prvý kus, celý plac pred hlavným pódiom je poriadne plný až dozadu ku stánkom a ceste. Kapela pod palcom Machine šlape dokonale, aranžmány sú také ako majú byť, ale človek to ani moc nevníma. Totiž čo tá baba s mikrofónom predvádza to sa snáď nedá popísať.
Sú koncerty, na ktoré človek ide bez očakávaní a je príjemne prekvapený. Sú koncerty, na ktoré človek ide trochu so strachom, či naživo sa to vyrovná očakávaniam. No a potom sú aj koncerty, na ktoré človek ide s tým, že to bude dobré, a nesklame sa. Toto bolo ešte o stupeň lepšie. Čakal som výborný koncert a dostal som úžasný. Florence Welch už dlho pokladám za najlepší ženský vokál v celej branži, ale čo tá baba dokáže naživo je o tisíc percent silnejšie ako jej nahrávky. V živote som tak geniálny hlas naživo nepočul a asi už ani silnejší počuť nebudem. A to som prosím pekne videl naživo aj Cocteau Twins s Liz Frazier v roku 1994. Florence lieta bosá po pódiu s ľahkosťou rusalky, aj šat má vpravde vílovitý, a jej hlas by Odyssea prinútil rozlámať okovy. Hodina a pol či koľko to trvalo utečie ani človek nevie ako a tuším som po celý set stál s otvorenou hubou. Moja mladá neznáša ženské vokály, ale tento koncert odpílil aj ju. Bolo to proste niečo neskutočné. Akurát nedala Spectrum, potvora jedna ryšavá. Ale Sigur Rós na Pohode tiež nedali Ísjaki a vôbec to nevadilo.
V Ostrave sa končieva pomerne zavčasu, polnoc a pódia už stíchli. Predsa len areál je v meste a nie ďaleko za poslednými obytnými blokmi. Ale dnes by som už zrejme aj tak na nič ďalšie nemal silu. Za prvý deň Colours som videl viac dobrej hudby ako za celú Pohodu pred týždňom. Čo ma teší a serie zároveň.
Druhý deň program začína už od rána všelijakými diskusiami, workshopmi, divadlami a podobným, čo mňa necháva samozrejme úplne chladným. Zvláštne je, že Pohodu u nás všelijakí bláhoví komentátori označujú za politikum odvolávajúc sa práve na jej debatné bloky či prezentujúce sa neziskovky a často tí istí dávajú Colours ako protiklad. No, na Colours je tých debát snáď dvakrát toľko a politickým či sociálnym témam sa rozhodne nevyhýbajú, ba aj signifikantné slniečkárstvo sa dá badať bez hľadania. A uličku so všelijakými tými neziskovkami tam majú takisto, v priestore medzi dvojkou pódiom a elektronickým stanom, kade vedie jedna z hlavných peších trás. To na Pohode sa tomu dá vyhnúť ľahšie. A aj Colours sa v spoločnosti občas pretriasa s nejakým tým názorom či kauzou rozdeľujúcou miestnu verejnosť, ako po minulé roky bol napríklad bojkot časti umelcov kvôli tomu, že jedným zo sponzorov býval Agrofert. Toho roku už sa Bureš stiahol a tak to bolo o kus pokojnejšie. Asi to bude všetko iba uhlom pohľadu, v Česku vnímajú Pohodu ako čisto hudební mejdan a na Colours sa dívajú ako na akciu s presahom, u nás sa na to pozerá veľa ľudí presne naopak. Samozrejme, na Pohodu dôjdu kisky a čaputové a na Colours nie, ale keby sme mali na ich pozíciách to čo majú u susedov tak by sme sa asi tiež nedočkali starého Klausa so Zemanom. Zato politikov sa tam dá vidieť požehnane, niektorí preto že ich Colours proste baví, iní si tam prídu nadrzovku robiť image obyčajných ľudí.
Muzika začína druhý deň až poobede a nás ako prví zaujímajú na CS hrajúci Slepí Křováci. Banda chlapíkov z Frýdku, hrajúca v kučeravých parochniach vraj slepý afropunk. No, môže to znieť desivo a hodne podobných kapiel padá za hranu trápnosti, ale títo to zvládajú. Možno aj preto, že za recesiu neschovávajú neumětelstvo. Na gitary mastia poctivý rock, ich texty sú často až absurdné, melódiu napísať rozhodne vedia a ako čerešnička je tam didgeridoo. Ak vám bude niekto tvrdiť, že na tú austrálsku rúru sa nedá hrať melódia, tak ešte nevidel túto gruppu. Ja som si to takisto myslel, kým ten bazmek nevybalili a nespustili. Skutočne dobrý začiatok druhého dňa.
Na hlavnom koncertuje nejaký David Stypka, ale to je proste zlý popík a rýchlo odtiaľ utekáme. No len čo ďalej? Na štvorke zvanej Fresh hrá Lola Marsh, a ja ju síce mám celkom rád, ale tak videl som ju minulý týždeň a teraz by som uvítal niečo iné. Navyše je na nej skutočne nátresk, evidentne štvorku už prerástla aj na Colours. Tak sa ideme posadiť vedľa ku Busking stageu, Lolu počuť pomerne zreteľne aj sem, sú tam lehátka a snáď aj sa niekto objaví a zahrá. A objavil, ku koncu Lolinho setu na pódium Buskingu nastúpila nejaká trojica chalanov z Pardubic a hrali celkom svižný set. Ale je čas sa presunúť kúsok ďalej na CS trojku.
Má hrať kapela Lanugo, o ktorých neviem vôbec nič. A je to pomerne zvláštny set. Kapela má obsadenie s dvoma bubeníkmi, výraznou speváčkou, ale prevažnú väčšinu setu hrajú hodne krehké, skoro až folkové kusy. A ani keď sa rozpajedia tak sa nerozpajedia príliš. Keby ich na pódiu bola polovica asi by veľký rozdiel v zvuku nebol. Nie je to zlé, ale je to proste trochu divné. Tak sa pomaly presunieme znovu cez celý areál ku hlavnému, kde hrá Tom Walker. Má bradu, má strata, má to odpich, príjemná muzika, v podstate by malo byť všetko ako má byť. Ale celý set mám nejaký blbý pocit, ako keby tomu niečo chýbalo, niečo neviem čo. Asi je chyba vo mne, lebo Tom sa na nezáujem publika sťažovať rozhodne nemôže.
Ideme sa pozrieť aj na dvojku na Marizu a baba skutočne dokazuje, prečo je v rámci svojho žánru svetová trieda. Dvojke pódiu sa inak celkom vyhýbame, keďže dostať sa tam býva problém a dostať sa odtiaľ ešte väčší, stále je medzi dvoma hlavnými pódiami úzke hrdlo a stále tam nechávajú stánky aj v najužšom mieste. Ale Mariza za trochu tlačenice určite stála.
Čaká nás znovu cesta cez celý areál, okrajom vidíma aj Rag´n´Bone Mana aka tlstého čmeliačika, ale toto vážne nechceme. Ešte sa zastavíme na Full Moone, kde hrajú polky Tęskno. Dve baby, klavír, husličky, nejaké synthy, dvojica jemných hlasov. A je to dobré. Dobré, ale celý set by som asi nevydržal, v malom klube by to fungovalo asi lepšie. Tak pokračujeme na Fresh na Nylon Jail. Tiež ich už poznám od nás z klubu a tiež nesklamú. Fresh je asi najkrajšie umiestnené pódium celého areálu a tejto kapele dokonale svedčí. Nasleduje americká šialenosť menom Uniform na Full Moon stage. A šialenosť je to vskutku poriadna. Pekelne skreslená gitara, frenetické bicie, sample drásavých industriálnych zvukov, afektovaný spev. No, bolo to na hrane, ale stále sa to dalo počúvať.
Na CS stage hrá Dan Bárta a tam sa patrí kuknúť. Lenže okrem nás si to mysli snáď milión ďalších ľudí a zdiaľky to nefunguje, zvuk je príliš slabý na toľký dav. Čiže asi po troch piesňach to zabalíme a ideme sa pozrieť aspoň na chvíľu, ako vypadá, keď na Colours hrajú Kryštofi. A Kryštofi hrajú rezko a davu sa to ľúbi, všetko spievajú s nimi. Ale malá ukážka stačí. Mne síce Kryštofi nelezú na nervy ako podobne vyhlásené slovenské hnusobstvá, ale určite sa v areáli nájde aj lepšia muzika.
A ani nebolo treba dlho hľadať. Full Moon stage a na ňom estónska kapela Holy Motors. Skreslené gitary, ždibec elektroniky, zvuk aj melódie tak trocha na štýl My Bloody Valentine. Ale nad tým všetkým sa vznáša v úplnom kontraste jemnučký, čistý ženský vokál spievajúci pomalé, rozťahané melódie. A celé to dokopy funguje úplne úžasne a ich set utečie ani neviem ako. Druhý deň nebol taký silný ako prvý, ale záver stál za to. ďalší z mojich objavov Ostravy.
Dlhá cesta do kempu, boty pripomínajú každý krok, frňák aj hrdlo zapchaté prachom z rozpálenej strusky. Zajtra už má pršať.
