Tento rok vyšiel termínovo zvláštne. Roky sme boli zvyknutí na to, že prvý víkend prázdnin sa ide s deckama na čunder a druhý víkend je Pohoda. Ale toho roku ten spolitizovaný zlet liberálnofašistyckých slniečkárskych vítačov Mišo naplánoval tak, že sa pomedzi to vlúdil víkend ešte jeden. No čo s ním? Samozrejme, bola tu možnosť strávenia ho niekde v horách na bajku, prípadne pri inej zámienke pre večernú intoxikáciu, ale jednak som na to v tom termíne nevedel zohnať vhodných parťákov a druhák človek sa vždy začne obzerať, či by náhodou predsa len nenašiel akciu, ktorá by stála za to aby si tú konzumáciu ospravedlnil aj potravou duševnou.
A čo čert nechcel, vykukla na mňa z internetov akcia, na ktorú som už skoro aj zabudol. Zabudol preto, lebo sa dlhé roky termínovo prekrývala práve s tou Pohodou. Boskovice, festival pro židovskou čtvrť. Fesťák to ťahá už od roku 1993, ja som bol na ňom tuším prvýkrát o rok neskôr a pravidelne sme sa tam vyskytovali až do ročníku 1999. Zažilo sa tam toho mnoho a mnoho, dokonca aj hudobného, tam som prvne videl Vencu Koubka, zažil trojhodinový koncert Psích Vojáků, úžasné koncerty UJD, Dunaje... Proste keď to na mňa vyskočilo, bolo viacmenej jasné, kam sa prvý júlový víkend pôjde.
Boskovice sú okolo dve a pol hodiny autom od centra ľudskej civilizácie, to dám. Fesťák bol od štvrtka večera až do nedele večera. Bol som pripravený, že v pondelok moje pracovné výkony zrejme nebudú také že by Alexej Grigorievič Stachanov závistlivo pokýval hlavou. Ale jejda, kvôli našej krpatej vyšla nutnosť byť naspak doma už v sobotu večer. Dlho som prechádzal programom nasratý že lepšiu polku by som takto musel oželieť a či sa mi kvôli jeden a pol dňu vôbec oplatí trepať sa až do okresu Blansko, boha. Štvrtkový večer vypadá príjemne, piatkové poobedie takisto, večer je to tak napolovic. Sobotné poobedie vypadá výborne, ale v polke bude treba odísť, večerný program máme smolu. Takisto nedelu budem oplakávať.
No, nakoniec zvíťazila chuť ísť sa kuknúť, kam sa celá akcia posunula za tých dvadsať rokov, čo sme tam boli posledne. Stretávky po dvadsiatich rokoch nemusia byť zrovna ok, ale tu som sa príliš nebál. Stále za dramaturgiou akcie stojí združenie Unijazz a to je predsa len nejaká záruka. Že tam nebudú kokotiny, ale že tam bude tá počúvaťelná zložka typického CS androše. No dobre, mali tam aj Katarziu, ktorá sa zrejme toto leto rozhodla, že ma bude prenasledovať všade kam sa chystám. Ale tá hrala až po našom odchode a aj keby nie, dalo sa pred ňou ujsť. Pre neznalých, Unijazz je združenie nezávislej kultúry fungujúce ešte od dôb komančov. Preto aj ten jazz v názve, znelo to ideologicky nezávadne a veľa sa za to dalo schovať.
Fesťák je rozťahaný do celého starého židovského ghetta v Boskovicích plus amfík a hrad. Bohužiaľ, toho roku už znovu bol zavretý boskovický klub Sklepy, kde koncerty boli vpravde zážitkom. No čo už, taká je doba, dekadencii nepraje. Poobedná scéna na nádvorí Panského dvora, večerné koncerty v letním kině, blues v Zámeckém skleníku, surovšia scéna v stane na Palouku pod hradem. Okrem toho na viacerých miestach divadlá, výstavy, filmy či prednášky. Ktoré som samozrejme odignoroval, mňa zaujíma muzika. Tak som vo štvrtok zdrhol poobede z kanclu, nahádzal pár vecí do auta a poďho na tú Moravu.
Obával som sa, že za tie roky nájdem zmenu hneď v tom, že Boskovice budú pre autá zapáskované a parking bude vyhradený niekde na hodinu od kempu, ale okrem najbližšej ulice bolo všetko ponechané na voľno, a nám sa ušiel flek hneď za dvoma rohmi od kempu, ktorý ostal tradične v záhrade Boskovického zámku. Akurát za kemp pýtali pajsku, niektoré dobré tradície miznú. Inak v kempe všetko vypadalo ako kedysi, len jeden múr ustúpil parkingu nového hotela. Ale stále by som našiel stromy pomedzi ktoré sme mali napnutý náš stan pro hady vole. A na stráni pod zámkom je niekoľko desiatok bezhlavých psov. Keramických, nejaká výtvarná inštalácia. Podobných inštalácii je po meste viacero, tiež súčasť festivalu.
Prvý večer sa hrá iba na palouku pod hradom. A hrad je, ako bývalo v dávnych dobách blbým zvykom, hore nad mestom. Čo nepoteší, pokiaľ stánkové zázemie s požívatinami je dole, pri zámockom skleníku. Teda, aj v tom skleníku niečo hralo, ale nič také, po čom by pišťala duša starého pankáča. Stánky ešte len otvárali, elektrika furt vypadávala, pivo furt penilo, no, nič nejde hneď namazano. Hneď badám jednu nie moc potešiteľnú vec - podozrivo veľa stánkov je vegánskych. Sakra, sú tam tri stánky čo ponúkajú curry a všetko je to z dyne či podobného sajrajtu, nič, čo by bežný človek chcel konzumovať a vychutnať si to. Ešte raz sakra, pred tými dvadsiatimi rokmi to bola okrajová minorita, prečo sme to nevyhubili kým to bolo slabé a krpaté? Nechali sme to narásť do obludných rozmerov a bojím sa, že za chvíľu nás to prevalcuje.
Takže dole pri stánkoch pivo a mladá kávu, a poďho hore ku hradu. Cesta má iba pár sto metrov, ale je to riadny šlapák. Hore je veľký stan, rada na pivo je priam krutá, vedľa jediný stánok - a v ňom vegáni, sakra. Hrá Pau, polská punkerka s gitarou, ktorá hrá do nasamplovaných podkladov zvyšku kapely. Videl som ju pred nejakou dobou u nás v Lúči a bola hodne dobrá. A dobrá je aj tu. Naozaj dokáže aj sama so svojimi krabičkami urobiť zábavu. Set skončí, ide sa zasa dolu ku stánkom. Pivo, našli sme aj stánok s hambáčmi, ktoré sú vážne fajn, aj keď niečo v nich úplne nesedí. Ale v záplave tých vegastánkov je to jasná hviezda. A znovu hore kopcom ku hradu. Hrajú Deti Deště, je to taký noisecore či ako to popísať. Skutočne fajn hudba, bohužiaľ ju zarezáva úplne utopený spev, zvukár sa teda dnes nevytiahol. Set je surový, špinavý a drsný, texty, pokiaľ sa im dá rozumieť, nie su blbé, ale naozaj to zvuk zarezáva. Rád by som si ich pozrel niekde v klube s dobrým zvukom.
Mladej sa ty zmoklé decká neľúbia ani trochu a zasa ma ženie dole ku stánkom. A po chvíli znovu hore, na rade je posledná kapela toho večera a ja už mám toho blbého kopca plné zuby. Dúfam, že tí Tribe-J budú dobrí, bo inak budem hrešiť na tie terénne nerovnosti jak pohan. Našťastie, zvukár má menej šancí ich zarezať, keďže sa z kapely vykľuje čisto akustická záležitosť. Síce to nie je liga formátu the Ills, ale rozhodne nie sú zlí ani nezaujímaví. Zvláštne je, že lead gitaru tam hrá baba, čiže vlastne celú melódiu obstaráva ona, keďže kapela je iba v minimalistickom zložení gitara - basa - bicie. Väčšinou ak v podobných zoskupeniach sa nejaká tá baba vyskytuje tak jej strčia do rúk basu, ale vážne to tej babe ide. Príjemný záver prvého večera.
Druhý deň je štátny sviatok ako u nás, tak aj na tejto strane čiary. V českých zemích majú od tohto roku podobný protipredajný zákon ako u nás, ale evidentne nie je tak prísny, lebo v meste jest pomerne dosť obchodov otvorených, napríklad aj krámek zvaný Shit Music, kde v obchodníkovi spoznávam gitaristu zo včerajších detí deště. Na námestí v Boskovicích sú hneď štyri secondhandy s handrama, dva z nich normálne fungujú. Jeden je vskutku obrovský a pamätám si ho už zo starých čias, aj teraz je plný festivalových figúrok, ktoré z hromád starých handier kombinujú na seba úplne uletené kreácie. Dokonca aj veľký obchoďák Albert je v prevádzke. Čiže doobedie strávime táraním sa po meste, po obchodoch, po krčmičkách, ktoré sa za tých dvadsať rokov ani v najmenšom nezmenili.
O jednej začína program na UNI scéne situovanej vo vnútri Panského dvora, scéna, ktorá sa pred tými dvadsiatimi rokmi nevyskytovala. Ale to ani Palouk, miesto toho sa hrávalo v Sklepoch a aj rôzne po meste. Ale je to fajn počin, Panský dvůr je do štvorca zoradený komplex prízemných budov s podloubím, pomerne bežné usporiadanie, ale pre podobnú scénu ako stvorené. Začína partia zvaná Wessele, je to taký typický český androš, pomerne pomalá hudba s textami viac deklamovanými ako spievanými. Ale ako otvárak je to fajn. Po nich nastúpi Stinka s kapelou za chrbtom a to je o dosť slabšie. Baba hrávala vraj kedysi iba s harmonikou, neviem ako jej repertoár vyznieval v takom podaní, ale celú kapelu to proste neutiahne. Nevýrazný spev, nezaujímavé texty, proste nič moc. Nasledujúci Ette Enaka sú o poznanie zaujímavejšia záležitosť. Typický britský indie sound, kvíliace gitary, delaye, silné melódie. Ale celé to kazí strašne ujačaný spev. Toto sa bude opakovať viackrát v programe, bohužial. Našťastie to nie je prípad nasledujúcej kapely Places. Tam je spev vyslovene príjemný, baba má taký hladkavý hlas že by ju človek snáď zniesol aj ako budík. Veľmi príjemný set.
Po nich na UNI scéne ešte majú hrať Never Sol, ale štartuje už aj hlavný koncert na Letnom kině a tam to láka viac, má hrať Khoiba. Celkom to funguje, hlas Emy Brabcové je nezameniteľný, mašinky mašinkujú, gitara gitaruje a pekne to spolu sedí. Akurát by sa im hodil nejaký neskorší set, potme by ich hudba lepšie zapadla. Ale dá sa. Nasleduje projekt Kittchen&Aid Kid okolo speváka Kittchena známeho z výbornej kapely Zvíře jménem podzim. Chalanisko hrá v čiernej kukle s mikimauzovskými ušami, ako keby sa tatkovi dodnes hanbil priznať že má kapelu. Čo naozaj nemusí, pretože im to hrá skutočne dobre.
Ďalší v programe Letního kina je rapper Ceschi a na to nemá nikto z nás náladu. Tak ostáva iba znovu vyliezť do toho prekliateho kopca hore na Palouk, kde sa práve chystá kapela +-0. A znovu – príjemná muzika a ku nej strašný spev. Tentokrát to nie je zarezané zvukárom, len je to proste zlé. Tak po čase sa zdvihneme znovu na cestu dole kde majú hrať WWW Neurobeat. Chyba, spojenie rappera a rapperky nefunguje, aspoň pre tento deň a pre naše uši. Tak stánky, burger, nejaké to pivo. Čapuje sa z pivovaru Kamenice nad Lipou, inde majú Punkevní pivo a nájde sa aj stánok kde tečie Lobkowitz. Nič nie je mimoriadne dobré, nič nie je mimoriadne odporné, dá sa. Pomerne ma prekvapí, že vo viacerých stánkoch majú slušný výber rumov, ale keďže viem ako by som dopadol, nechám to pre dnes tak. Sakra, zasa ten kopec? No dobre. Pospomínam všeckých bohov a frasov, hore hrá kapela Market. A konečne je to znovu kapela, kde nič neťahá za uši. Hudba fajn, spev fajn. Príjemný záver piatkového dňa.
V sobotu hneď doobeda balíme stan a pakšamenty do auta, nech máme poobede pokoj a samozrejme strávime nejakú dobu bezcieľnym túlaním sa po meste. Staré židovské mesto, ktoré bolo začiatkom deväťdesiatych rokov zrelé na demoláciu sa aj vďaka festivalu krásne zmohlo. Akurát tá ulica čo ide stredom ghetta by sa skutočne nemusela volať Plačkova.
Poobede ešte stíhame zopár kapiel na UNI scéne, podľa popisu by to mal byť trochu tvrdší set. Začínajú Social Party, nie je to síce úplne nabrúsený hardcore, ale nasratá muzika to rozhodne je. Ale znovu rovnaký problém – chlapi proste vreštia, asi majú pocit že sa to v podobnej muzike patrí, ale výsledok je nevalný. Ešte viac to vynikne, keď sa v zopár pesničkách rozhodnú miesto toho vreskotu spievať a odrazu je to celé o dva stupne lepšie. Podobne je na tom aj nasledujúca grupa Panenské Plameny, akurát spevák miesto vreskotu predvádza niečo ako schválne falošnú fistulu. Alebo by som to mohol opísať ako naopak mutujúce zavíjanie, ťažko na to nájsť slová, ale je to strašné a kazí to dojem z dobrej a nápaditej muziky. A znovu, v niektorých kusoch sa spevák prestane predvádzať, začne normálne spievať a hneď je to úplne fajn kapela. Skutočne isté veci nechápem. A pri ďalšej grupe wtf pocit vygraduje. Vravia si Lebanon, znovu našlapaná kapela, znovu fajn hudba, ale teraz do toho prispieva speváčka afektovaným jekotom v nejakej staroruštine či kerý fras to má byť. Rozumieť jej nejde ani alfa. Pritom medzi skladbami rozpráva v bežnej češtine, čiže sa znovu jedná o nejaký umelecký zámer a ja som možno iba nechápavý buran.
No, pol štvrtej a my musíme byť niekedy okolo šiestej doma. V programe svietia síce ešte fajn veci a neskôr na trubke si človek pozrie že o dosť vecí prišiel, ale nič sa nedá robiť. Navyše, je mi vážne nachuja z tých všetkých žbrblavých sladkých vôd, ktoré ako poobedný šofér musím do seba liať celý deň. Ak mi nejaká vec lezie na Morave na nervy, tak to bude smutná skutočnosť, že skoro nikde tam nemajú točenú bežnú kofolu, miesto toho mávajú na čape všelijaké tie ich grény, limonády fosforeskujúceho výzoru i chuti či nejakú podobnú miestnu nechutnosť. Takto sa z detí vychovávajú alkoholici. Kofola síce nie je nič, čo by normálny človek preferoval, ale keď musíš, dá sa toho za deň vypiť aj viac ako pol pohára a neni ti zle ďalší týždeň napriamo a zvyšok života pri spomienkach.
Dlhá cesta domov, večer si zmeškané aspoň trochu vynahradím v Stejdži na afterke UAFA Cupu s porciou poriadneho panku. Škoda toho odjazdu, fesťák je to stále fajn, človek sa dostane ku kapelám, čo nikde inde takto nemá šancu vidieť a aj keď nie všetko je špička, vždy je to aspoň zaujímavé. Mal som v hlave aj ísť na Rock for People, kde bol skutočne nabitý lineup, ale nakoniec som rád, že sme si vybrali ako sme si vybrali.
Nie všetky stretávky po dvadsiatich rokoch dopadnú fajn. Táto ale určite fajn bola.
