Vhy sthe thu phrvý khrát ? Oui.... Preglgla Mischlienka a obzrela sa za seba do foaje hotela. Vekový priemer 70 rokov. Všetky oči na nej.

Moja Tour de France sa odohrala v čase predkoronovom. V lete, ešte v tom normálnom, slobodnom, pár mesiacov pred nástupom papľuhy kovidovej. Zhrnula by som to takto - 5400 km jazdy cestami Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, vo Francúzsku od Francúzskej riviéry na východe, cez juh (Carcassonne) k Atlantiku (Biarritz) na západe, až na sever k Orleáns a na východ k Mulhousu. Videla a zažila som veľa, tak som pre vás vybrala zopár bonbónov.

Pri plánovaní mojej Tour de France, sa na zoznam miest, ktoré by som chcela navštíviť, dostali i Lurdy. Odmalička som počúvala od mojich starének o tom, pre ne tak zázračnom, mieste. Navyše kúsok odtiaľ, v meste Pau, som mala v pláne navštíviť časovku Vuelty, ktorá sa tam konala na druhý deň, takže načasovanie bolo viac ako dokonalé.

Po týždňoch strávených na Azúrovom pobreží, som cestou na juh Francúzska pozorovala, ako sa postupne mení svet, príroda navôkol. Postupne vymizli palmy, také charakteristické pre Azúrové pobrežie, more sa stratilo z dohľadu a diaľnicu lemovali kde tu malé stromy, zem sa začala červenať, niekde v diali sa črtali pohoria Centrálneho masívu na jednej strane a neskôr Pyreneje na strane druhej. Čím ďalej na juh som šla, začalo sa však všetko opäť zelenať a na diaľnici začali prevažovať autá so španielskymi ešpézetkami. 

Lurdy sú akousi bránou do Pyrenejí. Keď odbočíte z diaľnice A64 (spájajúcej Toulouse a Bayonne na pobreží Atlantiku) a vydáte sa na juh „naproti“ veľhorám v diaľke, začnete premýšľať, či naozaj idete dobre. Či tu sa ozaj nachádza to miesto, kde toľké roky putujú milióny ľudí s nádejou a vierou, že ich túžby, modlitby budú vypočuté. Ale tieto obavy trvali iba chvíľu. O pár minút som už míňala v protismere autobusy, každý označený menom diecézy, z ktorej prišli pútnici, a tá kolóna nemala konca kraja. Ak som mala nejaké romantické predstavy, že Lurdy sú pokojné mestečko a zázračná jaskyňa je niekde čo by kameňom dohodil od mesta, nemohla som sa mýliť viac. Akonáhle som sa ocitla v meste..BUM. Plné ulice ľudí, stánkov so suvenírmi. Panenkomáriapodprsenská, to som tu skríknuť nemohla.

Nechcem tu rozpisovať fakty, ktoré mnohí poznáte a viete si rýchlo vygúgliť, ale aspoň to najdôležitejšie musím napísať. Mesto má bohatú históriu ešte spred rímskych čias, ale najvýznamnejšia udalosť, prečo sa stali pútnickým mestom, sa stala v roku 1858. Len 14-ročnému dievčaťu menom Bernadetta, sa zjavila v jaskyni krásna Pani, ktorá, keď bola neskôr vyzvaná, aby povedala kto je, povedala o sebe, že je Nepoškvrnené počatie. Tých zjavení bolo celkovo 18. Išlo o skutočné zjavenie Panny Márie. Počas deviateho zjavenia vyzývala, aby ľudia pili z prameňa a umývali sa v ňom. Odvtedy je voda z Lúrd symbolom očisťovania a uzdravovania. V jednom z ďalších posolstiev si priala, aby na mieste zjavenia bola postavená kaplnka. Dnes stojí na skale nad jaskyňou nádherný kostol.

Cesta k hotelu bola kľukatá, do kopca a úzka a neverila som, že sa touto cestou driape pomedzi stánky, ľudí a obchodíky autobus plný turistov/pútnikov. Apropó hotel. Vybrať si hotel v Lurdách dá vcelku zabrať. Dovtedy som vždy dala na recenzie na rôznych stránkach, a v 95% som sklamaná nebola. Samozrejme, každý má nejaké preferencie a tak moja voľba padla na hotel kúsok od pútnického areálu. Recenzie mal najlepšie z toho, čo bolo v ponuke a s raňajkami, čo vyšlo vcelku fajn v pomere cena kvalita. To bola moja predstava. Keď mi navigácia ohlásila, „seš v cíli kámo“ to som už bola v poriadnom stupáku vtesnaná medzi niekoľkoposchodové hotely natlačené jeden na druhom.  Mala som objednaný parking a keď som tak nad tým premýšľala neskôr na izbe, ak by nebolo miesto medzi tými desiatimi v hotelovom areáli, asi by som to mohla odparkovať ešte pred bránami mesta a ako dobrý pútnik prísť peši s kufrom na chrbáte. Zrejme sem pútnici naozaj chodia autobusmi ako skupiny a nie individuálne ako som sa odvážila ja.

Parking sa nachádzal zo zadnej strany hotela, kde som vošla cez bránu a našla presne jedno voľné miesto. Vedľa smetných nádob. Nado mnou sa týčila obrovská skala a iba som dúfala, že to nebude môj výhľad z izby. Keby si ty vedela...

Cestou na recepciu som si opakovala, ako elegantne naštartujem konverzáciu vo francúzštine, podišla som k usmievavej slečne a bolo po predsavzatiach. Hello, welcome! Ehm, Bonžur. Nedala som sa, na jej rovnošate mala francúzsku, španielsku a taliansku vlajku, čo znamenalo, že je domáca a tak sa hádam nebudeme baviť po anglicky.  Po chvíli som si uvedomila, čo mi tu je zvláštne. Hotelová hala bola plná starších ľudí, nikoho mladého som nevidela, okrem recepčnej. Je to ťažké popísať. Lurdy navštevujú všetky vekové kategórie, lebo choroby a nešťastia si nevyberajú. Hendikepovaní, na vozíčkoch, ľudia s barlami, chýbajúcimi končatinami... alebo ľudia, ktorí prišli prosiť za ľudí, ktorí sami tú cestu nezvládnu. Ľudia, ktorí navonok vyzerajú úplne zdravo a napriek tomu v sebe nosia nejaké trápenie. V tomto hoteli sa zrejme ubytovávajú len zájazdy rôznych diecéz ako som následne zistila na raňajkách. Opäť ako kôl v plote medzi toľkými šedinami. Ale všetci do jedného boli stále vo veselej nálade, vtipkujúc sa dohadovali na ďalšom programe. Išiel z nich kľud a akási pokora, nech už ich v živote postretlo čokoľvek.

Recepčná mi dala kartičku od izby v papierovom obale s prianím krásneho pobytu a upozornila ma, že o deviatej večer bude lampiónový pochod s omšou v areáli. Izba bola na ôsmom poschodí. To je vyššie ako skala, pomyslela som si. Potom som sa na tú kartičku zadívala. Hotel bol označený na oficiálnych stránkach ako 4 hviezdičkový. Už dolu v interiéri som si vravela, že hotel má svoje časy slávy iste za sebou, ale tak štandardy sa menia krajinami. Na kartičke však boli hviezdičky 3. Hm. Chyba tlače. Prišiel výťah, ktorý ma s hrmotom vyviezol na zvolené poschodie. Chodba bola, akoby som sa časostrojom preniesla do rokov 70tych. Dokonca bol na jednej stene ešte pôvodný tlačítkový telefón. Na konci chodby som našla konečne svoje číslo izby. Vsunula som kartu a zámok cvakol. Sezam sa otvoril. Balkón! Prvé čo som zbadala a dokonca s výhľadom na ... iný vysoký hotel.

 

Izba však bola svetlá a čistá. Nachádzalo sa v nej kopec maličkostí, ktoré vám nedali zabudnúť, na akom špeciálnom mieste sa nachádzate. Aj slovíčko doprčic by vám prišlo nevhodné. Posteľ bola pohodlná, aj pre troch. Keď som vošla do kúpeľne, opäť čisté retro. Čo sa mi veľmi páčilo bolo, že hotel bol prispôsobený najmä pre vekovú kategóriu, ktorá ho najčastejšie navštevuje. K dispozícii bola stolička v sprche, držadlá a iné potrebné veci, ak má niekto pohybové problémy. Čerešnička na torte bol záchod. Ten už mal ISTE svoje dobré časy za sebou a namiesto klasickej rolky toaletného papieru tam bola skrinka z ktorej ste si vytiahli skladaný obrúsok akoby pogumovaného papiera. Také skladacie papiere sme mali ešte v detstve u babky v latríne. Rýchlo som zjedla zopár madleniek a utekala spoznávať toto zázračné pútnické mesto.