Roky som čitateľkou DM, čiže som niečo ako „tieňová“ dailyfemale, a nakoniec som sa rozhodla prispieť k DM aj pokusom o článok. Mali sme tu články o deťoch, o nástrahách rodičovstva, o deťoch s diagnózou – a toto všetko ma inšpirovalo k tomu, aby som spísala čosi o tom, aké to je, keď človek dieťa chce, ale ono to akosi nejde – a aj o tom, ako sa k danej veci stavia náš štát (resp. jeho predĺžená ruka, zdravotníctvo).

Väčšina bežných smrteľníkov má v živote niečo, s čím ráta ako so samozrejmosťou, ktorá sa automaticky stane, keď príde ten správny čas (miesto, príležitosť, správne usporiadanie hviezd, atď.). Ja napríklad celý život rátam s tým, že „keď budem veľká“, budem super bohatá. Nemám ešte celkom jasno v tom, kedy budem dosť veľká, ale jedno je isté, toto raz nastane. A tak nejako som sa vždy stavala aj k môjmu budúcemu rodičovstvu. V mojom ponímaní pre založenie si rodiny stačilo splniť len niekoľko nevyhnutných krokov, a to (nie nutne v tomto poradí):

- skončiť vysokú školu

- nájsť si takú prácu, aby som sa (prinajhoršom) dokázala uživiť aj sama s dieťaťom

- zabezpečiť si bývanie

- nájsť si chlapa, s ktorým by sme si chceli spoločne založiť rodinu

Plány vychádzali celkom pekne. V primeranom čase som doštudovala, mesiac po promócii som mala prácu s vynikajúcimi vyhliadkami, ktoré sa v priebehu nasledujúcich dvoch rokov ešte vylepšili a moja kariéra uspokojivo napredovala. Keď som mala 26, stretla som skvelého chlapa, ktorý mal okrem iných predností aj tú asi najdôležitejšiu, a to, že som sa aj ja jemu zdala byť skvelá. Po dvoch rokoch mi navrhol, že by sme mohli mať dieťa. Super! Čo viac si jedna baba môže od života želať?

Bez veľkých diskusií sme teda z tréningu presedlali na sex naostro. Mala som jasno, že nám dvom mladým, zdravým, racionálne sa stravujúcim, športovo založeným nefajčiarom a len zriedkavým konzumentom alkoholu sa otehotnieť podarí do troch mesiacov. Nepodarilo sa.

Neúspech nás neodradil, dávali sme veci voľný priebeh a nijako sme sa neznepokojovali. Veď sme boli mladí, zdraví, sex nás bavil... atď. Prvú neistotu ohľadom mojich plánov stať sa matkou som pocítila zhruba po roku a rozhodla som sa navštíviť lekára. Vtedy som to ešte nevedela, ale týmto krokom pre mňa začal osem rokov trvajúci kolotoč vyšetrení, konzultácií, poníženia, hormónov, operácií, priberania, chudnutia, neúspechov, depresií, eufórií, ešte hlbších depresií a celkovo vzaté takého súkromného pekla.

Hneď prvé stretnutie s lekárom na tému „chceme dieťa, ale nejde to“ dopadlo tak zle, že len môjmu manželovi vďačím za to, že som sa na to rovno nevykašľala. Po príchode k môjmu dlhoročnému lekárovi (ku ktorému som ale dovtedy chodila len raz ročne na preventívku, takže som nemala tušenie, čo za hovädo to je) ma po opísaní môjho problému čakal šok v podobe vybrechnutého „A KDE V RITI STE BOLI DOTERAZ?!?“

Vzápätí som dostala nasratú prednášku na tému, že decko som mala mať v dvadsiatke a nie mu tu teraz doliezť pár mesiacov pred tridsiatkou a otravovať ho tým, že to nefunguje, pretože v tridsiatke som už dávno za zenitom a pomaly jednou nohou v prechode. V tom čase som ešte nebola dosť ostrieľaná (ale bola som dosť asertívna), takže namiesto toho, aby som mu dala jednu po papuli a odišla, som sa ho opýtala, koľko rokov mal on, keď sa mu narodilo prvé decko. Vysvetlil mi, že 36, ale TO JE INÉ a že on môže mať decko aj v 70-ke a ja som sa (keď som chcela decko) mala o to pokúsiť pred desiatimi rokmi. S odstupom času vidím, že som bola fakt blbá, ale skúsila som mu argumentovať tým, že v tom čase som druhým rokom bola na výške, nehľadiac na to, že na dieťa treba dvoch, a ja som v tom veku nemala ani jedného - partner v nedohľadne a ja som na dieťa ešte ani nepomyslela. Doktorko mi vysvetlil, že to som si v živote zle usporiadala priority a mala som si to v hlave upratať lepšie a nemusela som ho teraz prísť otravovať. To už ale prdli nervy aj mne a po pár vzájomných urážkach som mu s výpisom zo zdravotnej karty pod pazuchou definitívne tresla dverami.

Trochu som presondovala po kamarátkach a internetoch a s mojím zdravotným záznamom som zaparkovala u iného lekára. Ten sa na liečbu neplodnosti špecializoval, okrem ambulantnej starostlivosti pracoval aj na klinike asistovanej reprodukcie, takže sa mi zdalo, že by to mohla byť dobrá voľba.

Bola. Doktor sa k veci postavil konštruktívne a bez debilných rečí, manžela poslal k urológovi a mňa objednal na sériu vyšetrení, kde mi odobral vzorky všetkých možných telesných výlučkov a tekutín na asi tak sto rôznych testov (od hormonálnych cez zápalové až po pohlavné choroby) a presondoval moje vnútro dostupnou technikou. Tak trochu som dúfala, že z toho celého vypadne niečo ako „aha, tu je to, toto odstránime / vyriešime a bude to fungovať“, ale nestalo sa tak. Ako manželove, tak aj moje výsledky boli vynikajúce. Smola.

Doktor navrhol ďalší postup, ktorý je bežný v takýchto prípadoch, a to sledovanie cyklu. Základom je menštruačný kalendár (a meranie bazálnej teploty), pri zmienke o ktorom mám dodnes vyrážku – je to niečo veľmi otravné, hoci v konečnom dôsledku je to fasa vec, keď to človek celé robí tak, ako má (to je tá časť, ktorá je otravná). Ja som robila, takže po štyroch mesiacoch prakticky totožných grafov mal lekár celkom presný obraz o priebehu môjho cyklu (a aj o tom, že každý cyklus bol plodný, čo je fajn predpoklad pre otehotnenie).

Nasledovala fáza „riadeného sexu“. To žena prvý raz dôjde k lekárovi hneď po skončení krvácania a potom každý druhý deň, lekár zakaždým robí sono a sleduje, ako rastie folikul skrývajúci vajíčko. Keď sa blíži správny čas, úlohou doktora je určiť „deň D“, teda deň, ktorý je v danom cykle najpriaznivejší pre otehotnenie. V praxi je výsledkom to, že v deň D-3 má manžel ejakulovať (nezáleží na tom, či so mnou alebo bezo mňa – alebo s niekým iným, pre moje otehotnenie to nie je podstatné, slúži to na to, aby sa zbavil starých spermií) a potom má dva dni vydržať bez ejakulácie, aby stihlo dozrieť čo najviac mladých spermií. Deň D-1 je kľúčový, vtedy sex MUSÍ byť, aj keby sekery padali, celé sa to pozichruje ešte v deň D – a potom sú karty pre daný cyklus rozdané, nasledujú cca dva týždne čakania na to, aby sme zistili, že to nefungovalo.

Príjemné na tom celom je, že za týchto milión vyšetrení a ultrazvukov pacientka nič nedopláca, štát sa na to díva ako na chvályhodnú snahu o zlepšenie natality a všetko prepláca poisťovňa. Ale to je jediná pozitívna vec. Po pár mesiacoch neustáleho doktorovho vŕtania sa v mojich vnútornostiach (áno, nebolí to, ale...) a rozdeľovania dní na „teraz nie, teraz áno, teraz MUSÍME“,  sme zrazu s manželom zistili, že sme stratili chuť na sex. Blbé, ale keď prišiel deň D-1, šli sme radšej na pivo a pre istotu sme tento postup pozichrovali aj v deň D. Smutné, ale (vraj) bežné.

V tejto fáze už môj ambulantný lekár nemal viac možností, ako nám pomôcť. Navrhol nám preto ďalší postup, ktorému som sa chcela maximálne vyhnúť, pretože som ho v mojej blbej hlave pokladala za svoje osobné zlyhanie. Odporučil nás do centra asistovanej reprodukcie. Po sérii depresií (mojich) a povzbudzovania (manželovho) sme sa nakoniec do jedného takéhoto centra objednali. Ale o tom až v ďalšej časti – teda ak budú na ďalšiu časť požiadavky z publika.