V predošlej časti som spomínala vypratávanie kočikární. Tak som sa bála, že niekomu budú chýbať vyhodené dvere, ale nie. Susedom začali chýbať vyhodené kovové mreže, ktoré boli šeredné a už roky vypílené a nevidela som žiaden dôvod, prečo by nám mali v kočikárni zaberať miesto. Nuž, bytovka je plná prekvapení.

Ešte na jeseň začali moji spoluokupanti s bombardovaním, že jedna suseda je hlučná a vydymila bytovku a mám niečo spraviť. A akože čo? Mám sa sťažovať! A komu? Nikto nevie, ale to je predsa moja práca! Jasné, ale keď im vravím, aby volali oni políciu v čase konfliktu, to sa nikomu nechce. A ja osobne bývam od hlučnej susedy našťastie dosť ďaleko, aby som o nej nič nevedela.

Takže taká je vec. Asi ako v každej bytovke, máme túto svoju neprispôsobivú osobu. Žiaľ, nemá vo svojom živote nič, čo by ju zaujímalo viac ako alkohol a sex. Je už síce babička, ale snaží sa udržať večne mladá natieraním moču na pokožku. Žije sama, všetkých príbuzných si znepriatelila a náklady na byt sa rovnajú zhruba jej dôchodku, tak hádajte, odkiaľ má peniaze na alkohol. Z rovnakého zdroja ako sex. Bezdomovci a bývalí trestanci. Na radosť všetkých susedov, samozrejme. Už sa jej párkrát podarilo nechať pustený plyn. Smrad tiež nikoho neteší a hluk rozkekešených opilcov v noci medzi pracovnými dňami je ťažko prehltnúť. Suseda dostala pár pokút, občas políciu na svoje návštevy volá aj sama. Lenže to nie je zločin. Nedá sa ju nikam zavrieť. Je to jej byt, je svojprávna, je časovaná bomba, ale všetci s tým musíme žiť. Aby sa susedia upokojili, dala som im podpísať sťažnosť, kde opisujem, čím všetkým nám znepríjemňuje život. Jednu kópiu som dala správcovi a druhú na miestny úrad. Jasné, že som vedela, že zbytočne, ale aspoň ma nik nemôže obviňovať, že po večeroch sedím s vyloženými nohami a nedbám na naše ohrozenie. Správca mi odpísal, že mám kontaktovať susedinú dcéru. Milujem nášho správcu. Vždy, keď chcem, aby niečo spravili, povedia mi, čo mám spraviť ja. Najvyšší čas ich vymeniť.

No a dcéra tento príbeh okorenila. Prišla na pár dní zo zahraničia, kde žije. Neviem, akým štýlom (dobrovoľnosti v tom asi veľa nebolo), prinútila matku prepísať na ňu byt s právom doživotného užívania. Potom poslala dvoch holohlavých mužov, aby matku odprevadili k lekárke. Vyšetrenie sa zmenilo na trojmesačný pobyt na odvykačke. Odkázala matke, že po odvykačke ju čakajú na Prednej Hore a ak tam nechce ísť, môže žiť na ulici, lebo vymenila zámky. Zjavne tie dve majú dlhú históriu láskyplnej interakcie, lebo matka odmietla pobyt v ďalšom zariadení a dala si vyvŕtať zámok, aby sa mohla vrátiť do bytu. Dcéra sa teraz snaží zbaviť ju práva na užívanie bytu. Neviem, či uspeje. Neželám jej matke smrť na ulici. Ale všetko nasvedčovalo tomu, že sa upije na smrť a bolo by fajn, keby nás nechala normálne žiť, kým sa jej to podarí. Pôvodne som s ňou mala viac súcitu, kým mi iná suseda nepovedala o svojej skúsenosti s alkoholikom: „Keď sa môj otec upil na smrť, aspoň som začala dostávať sirotské. On sám mi nikdy nič nedal. A vedela si, že dieťa môže zdediť záväzky z jeho ručenia, o ktorom pri dedičskom konaní ani nechyrovalo? Tak už vieš.“

 

Iný týždeň.

Messenger: suseda: Shaki, vo vstupnej hale je nafajcene!

Ja: Do certa s nimi.

Suseda: Vylepim plagat!

Ja: oki

Suseda úprimne verí, že keď nalepíte na stenu „Zákaz fajčenia v spoločných priestoroch“, tak to fakt všetkým zakáže fajčiť v spoločných priestoroch. Fandím jej optimizmu. Ale vŕtalo mi to v hlave, lebo fajčiarov máme stále tých istých a mám na nich ťažké srdce, ale nie sú úplne sprostí, aby fajčili vnútri. Okrem toho sa mi zdalo, že cítiť aj moč. No nič, smrad sa vyvetral a život šiel ďalej.

 

Zase iný týždeň.

Stála som pod senzorom a dumala, prečo zasvieti svetlo až keď som pod ním, hoci má mať záber 180 stupňov.

„Dobrý deň suseda, čo skúmate?“ pristavil sa sused.

„Myslím, že niekto prestavil náš senzor. Neboli by ste takí zlatí sa na to pozrieť niekedy?“

„No máte pravdu. To asi ten papagáj od hlučnej susedy. Minule tu spal za výťahom, tak som ho vyhodil.“

„Čože?“

„No šiel som do práce a akurát mu vtedy zazvonil mobil, tak som zistil, že je za výťahom. Pošťaťý a fajčil. Tak som ho vyhodil.“

Presne viem, koho myslel. Suseda má dvoch stálych návštevníkov, ktorí sa medzi sebou nemusia. Jeden z nich má zvláštny hlas, fakt úplne ako papagáj. Síce mi výškou siaha asi po plecia, ale vie sa tváriť dôležito jak exkrement na chodníku. Asi sa nedostal k susede kvôli sokovi, tak aspoň prespal pod schodami.

 

Vtedy ma to ešte nevzalo, ale postupne na mňa ako matku malého dieťaťa doľahlo, že nemáme veľmi kontrolu nad tým, čo sa u nás deje. Keď som prichádzala a senzor ma nezachytil, dumala som, či zase nemáme návštevníka. A kedy zase budeme mať. A čo by som robila, keby sa z tmy objavil. A čo keby to bol niekto, koho vôbec nepoznám a čo keby nám ukradol veci z kočikární alebo spred bytov. Ja sama tam nechávam kočík a tisíc iných vecí. Začala som sa cítiť ohrozená. Ten pocit silnel, až vybuchol a napísala som susedom mail o tom, čo sa stalo, a že buď si dáme kamery alebo novú bránu, ktorá sa bude reálne zatvárať, nielen akože, alebo nech prídu s vlastným návrhom. A tak sa vynorila téma, prečo nevrátime mreže vedľa výťahu. No nemohla som byť radšej ticho?!?

Normálne som sa cítila hlúpo a previnilo, že som si ich dovolila vyhodiť. No nič, odmietla som si sypať popol na hlavu za vyhodenie niečoho takého šeredného (naše mreže mali výraznú socialistickú estetiku), opäť sa vyhovorila na predpisy, ktoré som nikdy nečítala, ani neviem, či existujú a vysvetlila susedom kontext bezpečnosti súčasného stavu. Kamery sú kupodivu pomerne nákladná záležitosť. Treba ich kúpiť, namontovať, mať k nim GDPR smernicu, oznamy o ich prítomnosti, zdôvodnenie účelu a neviem, čo ešte. Plus platiť za ich správu. A potom za odmenu, keď zmiznú bicykle z kočikárne, môžete vidieť, ako muž s kapucňou a rúškom odnáša vaše poklady a nikdy ho nikto nechytí. Keď porušíte pravidlá, môžete to dať na facebook a zanadávať si verejne, ale po správnosti by ste nemali a záznam by mala vidieť len polícia a poverená osoba z bytovky, či také niečo. No proste, túto možnosť som rýchlo zavrhla a zostala z toho len nová brána. Rovnako to videli aj susedia, ktorí na môj mail odpísali. Terajšia brána je síce stará len asi osem rokov, ale minimálne posledné dva neplní svoju funkciu. Niekto jej úspešne zlomil stredné pánty. Je jasné, že ďalšiu musíme vybrať odolnejšiu.

 

Hádajte, koľko práce som s tým mala. Štyri firmy prišli postupne na obhliadku (po opakovanom urgovaní nášho správcu, aby nejaké firmy poslal) aby spravili cenovú ponuku. Potom bolo treba vybrať, čo reálne chceme zaplatiť a zároveň splní účel. A potom ešte bolo treba písomné hlasovanie. No a vtedy sa ozval mailom na všetkých sused, ktorý môj mail síce čítal, ale nereagoval naň v rámci obdobia, ktoré som na reakcie vyhradila. Že s novou bránou nesúhlasí. Na kieho ďasa mi to hovorí teraz, keď už mi zháňanie cenových ponúk zabralo fúru času?! Je to rok odkedy som sa stala zástupkyňou majiteľov. Z nekonfliktnej osoby so sklonmi každému vyhovieť, to zo mňa spravilo asertívnu manažérku. A ďalší level mojej premeny bude zjavne diktátor. Susedia dostali na výber – buď zahlasujú za novú bránu alebo si budú hľadať novú zástupkyňu.

Nová brána bola schválená všetkými majiteľmi bytov a nebytových priestorov v našom bytovom dome. Okrem toho, čo sa po funuse ozval, že nesúhlasí. Čert ho ber.

 

O neviem koľko neskôr.

Do výťahu ku mne a Saschaťu pristúpil partner jednej susedy, ktorý sústavne fajčí a psa necháva vyonačiť sa rovno pred bránou. Nemal rúško. Smrdel jak bar bez okien. S ním nechcem konflikt, vyslovene sa ho bojím.

„Ako sa teraz správa hlučná suseda?“ spýtala som sa zo zdvorilosti. Býva rovno pod jej bytom.

„Však na Silvestra som zmlátil tých dvoch. Nevideli ste krv na zemi?“ Videla. Aj som samu seba presvedčila, že to nemôže byť krv a neriešila to ďalej.

„Ja jej už mám dosť. Stále má návštevy. Nech ma ešte raz naštvú a skončia horšie!“

Ok. Nádych. Výdych. „Dovidenia.“ Vystúpil. Nádych. Výdych. Zjavne bolo múdre, že sa ho bojím. Nemala by som zavolať políciu? On sa mi fakt chválil, že niekoho fyzicky napadol? Čo mám v takej situácii robiť, ja, slušný občan? Tak som sa hlboko zamyslela. A čo som ja sheriff? Majú občianske, nech sa o seba postarajú ako vedia.

To bol môj životný zlom v the Subtle Art of not Giving a Fuck. Odvtedy návštevníkov nevídať. Hlučná suseda sa správa znesiteľne, aj keď jej pach je späť v plnej intenzite. Občas ku mne príde pre ďalší kľúč od brány a tvrdí, že žiadnu inú pomoc nepotrebuje, aj keď nevyzerá dobre. Zjavne pije naďalej. Medzitým skončila zima, už nezamrzne na ulici. Jasné, že som zvedavá, čo sa stalo s kľúčmi, ktoré som jej dala. Snáď k našej novej bráne nebude mať prístup každý jej starý známy, lebo nám bude rovnako platná, ako záber kamery na mikinu a rúško zlodeja. No a tak si tu žijeme a čím viac nás spoznávam, tým menej sa divím zloženiu slovenského parlamentu.