Začalo to tým, keď som zbadala na lúke neďaleko bratislavského letiska pohybovať sa v pravidelných intervaloch skupinku ľudí, ktorá akoby niečo hľadala v tráve. Éra hľadania pokémonov bola úspešne za nami, možnosť, že by pod zemou chillovali míny z vojny sa mi zdala nepravdepodobná a navyše toto boli očividne civilisti. Zvedavosť mi nedala, vybehla som na lúku aj ja... A tak som sa zoznámila s dobrovoľníkmi, ktorí sa venujú záchrane sysľov.

Stačilo necelých štyridsať rokov, aby sa z voľne žijúcich zvieratiek, ktoré si naši predkovia spájali so všadeprítomnými hojnými pastvinami a lúkami, stal ohrozený živočíšny druh stojaci v rade na lístok do stanice Nenávratno. Stádami spásané pastviny a lúky sú pre sysle nevyhnutnosťou, lebo v nízkej tráve môžu „panáčkovať“, čiže stáť na zadných nohách a stalkovať okolie. Keď zbadajú krúžiaceho dravca, ktorému sa zachcelo obedového menu zo sysľa, varovne zahvízdajú na príbuzných a kamošov.

Zeleň sa však mení na betón, svet oškaredieva, výstavba nákupných centier a logistických skladov nelogicky uberá zveri miesto na život. A lúk, ako je tá neďaleko letiska, už nie je veľa. Ľudia z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia BROZ sa preto zamerali v projekte LIFE SYSEĽ na jedno z najroztomilejších zvierat pripomínajúcich africké surikaty.

Syseľ pasienkový, zoznámte sa, prosím...

V prvom rade si treba vytĺcť z hlavy mýtus, ktorému som verila aj ja a tým bolo, že je to zlodej úrody z polí, z ktorej si robí vlastné zásoby na zimu. V skutočnosti sa likvidáciou úrody obilia úspešne zaoberá hraboš poľný, ktorý si s ňou užíva aj nádherný zimný čas. Naopak, syseľ sa hodí na zimu do podstatne nižšej prevádzkovej teploty, čo je pár stupňov nad nulou a spokojne hibernuje. Stojí ho to síce nemalé úsilie a na jar vylezie z diery poriadne vychudnutý, ale čo by iní dali za takúto formu diéty bez namáhavého cvičenia, jednoducho len ležať a spať, všakže. Syseľ sa navyše nejde zblázniť z obilia z polí, pšenica mu môže dokonca uškodiť a ak mu skúsite aj dať čerstvý chrumkavý pšeničný chlebík, tak ho namiesto gastro ošiaľu chytia kŕče. Čo má teda syseľ rád? Steblá tráv, kvety, semená rastlín, ovocie, hmyz a ak mu chcete urobiť radosť, nemusíte vyhrabávať korienky rastlín, ktoré má tiež na svojom jedálničku, ale postačí balíček slnečnicových semienok.

Keď prežijú zimu a vyhnú sa predátorom, môžu sa začať na jar rozmnožovať.  Ak je však jar studená a daždivá, nadávajú na ňu spolu s nami. Nemajú možnosť dobre sa napásť a samičky, ktoré majú mláďatká, hladujú a nemajú dostatok mlieka pre potomkov, čo môže znamenať aj ich uhynutie. Takže v lokalitách, kde im ľudia dokážu pomôcť, ten balíček slnečnicových semienok urobí veľa.

Keď som sa objavila na onej lúke, nikto sa mi sprvu nevenoval, všetci sa rozpŕchli po tráve a zas voľačo kontrolovali. Až vtedy som si všimla klietok pod kôpkami sena, do ktorých pozerali, či v nich nenájdu uväzneného sysľa. Uprostred horúceho poludnia by uväznené zviera mohlo rýchlo dostať úpal. V klietke, položenej blízko ich nory, bolo ako lákadlo použité jabĺčko. Postupovala som však ďalej podľa inštrukcii zberačov sysľov, až kým som nenatrafila na opačnom konci lúky na ich náčelníka.

Najväčší slovenský odborník na sysle, zoznámte sa, prosím...

Zoológa Ervína Hapla poznajú mnohí zo záchrannej akcie v Národnom parku Muránska planina, kde obrovská prietrž na Bielych vodách vytopila a zabila stovky sysľov. Záchranár podchladené a premočené sysle zbieral a odnášal do auta, kde ich preberal k životu naplno pusteným kúrením, alebo ich zahrieval v rukách. Predstava, ako v pevných mužských rukách ožívali chlpatí drobci s očami srniek, ma totálne dojme, aj keď pri spomienke, ako moje decká chovali hlodavca osmaka degu, tiež taký zázrak s tmavými nežnými očiskami, ktorý vedel zručne ohlodať všetky káble plus nábytok z masívu, ma ešte dnes ide trafiť šľak.

Teraz prišiel Ervín Hapl zachraňovať sysle pred ťažkými strojmi, ktoré so sebou nutne prinesie pripravovaná výstavba na lúke. Každé jedno zviera, ktoré sa im nepodarí odchytiť, nemá už na nej perspektívu, zahynulo by. Po odchyte putujú sysle do zoologickej záhrady v Bratislave, Bojniciach a na rôzne vytipované lokality, lebo sysle sa nemôžu pustiť len tak hocikde do prírody. Potrebujú vhodné trávnaté porasty s dostatkom kvitnúcich rastlín a hmyzu, preto im vyhovoval areál letiska, ktorý bol pravidelne kosený a nebola na ňom používaná chémia.  

S areálom letiska má už zvierací záchranár skúsenosti. V rámci preventívnych opatrení na znižovanie rizika stretov lietadiel s dravcami, ktorých potravou sú sysle, ich odchytával na košickom letisku, aj keď s tým nebol celkom stotožnený. Zoológ Hapl totiž vie presne, ako to v prírode funguje. Sysľov lovia veľké dravce ako orol skalný, orol kráľovský, jastrab a sokol rároh a tieto druhy sa vďaka schopnosti dodržať veľkú únikovú vzdialenosť vedia lietadlu zďaleka vyhnúť. Keď však letisko vyhodí z jedálneho lístku pre dravcov sysľa, nahradí ho rýchle hraboš poľný, ktorého som už spomínala v súvislosti so zberom obilia, že je výkonnejším než kombajny. Ten na uvoľnenú parcelu, len čo z nej sysle zmiznú, prifrčí s kuframi aj s celou svojou veľkou rodinou, čo neunikne pozornosti iným menším dravcom, ako sú sokoly myšiare a myšiaky hôrne. Títo operenci však už nie sú takí zdatní piloti, navyše sú to „lambáci“, ktorí sedia kúsok od vás a majú vás v paži. Teraz je riziko stretu lietadla s vtákom oveľa vyššie.

Zachráň sysľa, zachrániš si zeleň...

Na lúke sa začali záchranné akcie s klietkou ukrytou pod kôpkou sena, v ktorej bol kúsok jabĺčka. Keď túto fintu sysle prekukli, pridávala sa pre zlepšenie maskovania okolo klietok aj hlina a ešte neskôr sa vytvárali z klietok bloky pre zvýšenie úspešnosti odchytu. Technické vylepšenia však bolo treba nahradiť niečím celkom iným a tak sa Ervín Hapl rozhodol chytať sysle na slnečnicové semená, ich obľúbenú maškrtu. Nasypal do urobenej dlhej brázdy kôpky slnečnice a nechal ich, nech ju sysle objavia a urobia si party s kamošmi. Keď tam začali čoraz častejšie chodiť, prišli na rad opäť známe klietky a vtedy nastúpili do akcie syslie informačné siete, takže aj táto lovná technika mala svoje časové obmedzenie. Po krátkej dobe to zoológ vzdal a na pár dní sa z lúky aj so svojimi spolubojovníkmi odsťahoval. Predstavila som si, ako si rodiny sysľov otvárajú šampus vo svojich generačných dierach netušiac, že nie každý človek má zámer zvieraťu ubližovať.

Syseľ pasienkový je slnečné zvieratko, keď prší, radšej zalezie a vôbec ho nie je vidieť. Voľačo stvára vo svojich norách a nech je to čokoľvek (horšie ako spievajúci a tancujúci chipmunkovia z americkej komédie to nebude), vďaka jeho neustálemu pohybu je pôda prekyprená, voda do nej lepšie vsakuje a pasienky sú nekonečne sviežo zelené.

Vyše päťstotridsať sysľov, ktoré sa dočkali záchrany z nenápadnej lúky pri bratislavskom letisku, je fajn príkladom toho, že nie všetky zásahy človeka do prírody sú devastačné a že aj keď je sprosté ľudstvo súčasťou prírody, sú v nej aj iné milé tvory, ktoré to vyvažujú.