Priznám sa, mám rada svoj pokoj. Keď idem cez víkend do mesta, zvyčajne sa stretávam s priateľmi. Zapadneme do najbližšieho podniku, kde prevetráme naše peňaženky. Dáme si obed, kávu, niekto aj niečo lepšie, ale hlavne v pokoji a pomaly. Nikam sa neponáhľame. V poslednom čase je to však na šľaktrafenie....

Sobota, čas obeda. Skupinka mužov a žien vchádza do reštaurácie netušiac, že o chvíľu to začne. Sadnú si k najbližšiemu stolu, ale oproti nemu sú záchody. „Tu bude rušno, poďme k ďalšiemu stolu“, hovorí jedna zo žien – tá mladšia, vlastne ja. Všetci sa zhodnú, že je to výborný nápad. Nuž, mám svoje kvality. Keď sa usadíme, okamžite k nám smeruje asistentka donášky na stôl. Je veľmi milá, čo je prvé plus pre tento podnik. Jedálny lístok nás pobaví, má svoje vysvetlenie ku každému jedlu. Netrvá dlho a asistentka manipulácie s jedlom prináša nápoje a zapisuje objednávky. V pozadí znie príjemná hudba a je nám fajn. Do tohto pokoja sa rozletia vchodové dvere a vchádza najprv kočík, potom jedno, druhé, do riti, aj tretie dieťa. Následne dvaja muži a jedna žena.

Tu urobím pauzu a spomeniem iný úkaz. Všimli ste si, že keď chce mamička s kočíkom prejsť na druhú stranu cesty, tak vždy kočík vsunie nebezpečne do cesty takým spôsobom, akoby jej bolo jedno, že je len pár centimetrov od prechádzajúceho auta? V tomto prípade slúži kočík s dieťaťom ako prieskumník. Ak sa kočík udrží na ceste celý a nikto doňho nevrazí, môže prejsť aj mamička Ale vráťme sa späť.

Usalašia sa k stolu, ktorý je len pár centimetrov od nášho. A začne to. Najmladšie dieťa vreští v kočíku, druhé sa stále vypytuje, čo bude papať a to tretie posadia reštikoví susedia do stoličky pre krpáňov a vyfasuje paličku. Celá stolička je plastová, čo ten malý hajzlík hneď zistí a po prvotných skúšobných buchnutiach o plast spustí taký randál, že by mu mohol závidieť aj bubeník Bon Joviho. Pozriem na autora bubnujúceho úkazu a naše oči sa stretnú. V mojich je otázka „Kedy už preboha zastavíš to decko?“. V jeho očiach je však hrdosť na to, aké má inteligentné dieťa, ktoré má ešte aj výnimočný talent. Pozriem ešte nástojčivejšie, otecko to asi pochopí inak, lebo sa na mňa začne priblblo usmievať. Tak nič, skúsime mamičku. Ani to nepôjde, mamička má úplne iné poslanie. Neustále obskakuje svojho pána, pardón manžela, a do bodky plní jeho pokyny. Všetci pochopíme, že boj je dopredu prehratý. Bleskovo do seba nahádžeme poživeň, zaplatíme a vypadneme z tejto hlučnej škôlky. Pred vchodom je blažené ticho, len slabo počuť sanitky, trúbenie a spev opitého okoloidúceho. Všetko nám však znie ako rajská hudba. „Tak kam teraz? Ideme vedľa na kávu?“ Všetci súhlasne prikývneme. Po príchode do obľúbenej kaviarne sa staršia spoločníčka okamžite ohradí „Tu neostanem, sú tu deti“. A ďalší hneď dodá „Škoda, že sa už takmer nikde nefajčí, tam by bol určite pokoj“. To však nie je pravidlom. Minule som totiž našla deti aj vo fajčiarskej kaviarni, asi ich rodičia od malička pripravovali na dráhu vyššieho platiteľa do štátneho rozpočtu.

Nakoniec zamierime do raja obchodov, obľúbeneho obchodného centra, o ktorom vieme, že v kaviarni určite nebudú žiadne deti, a že tam nájdeme útočisko. Po ceste ešte musíme prežiť pár vrieskajúcich detí, ktoré chcú určite niečo podstatné, pár detí, ktoré vreštia len preto, že sa im to páči, prípadne, že to vydáva dobrú ozvenu.

V obchodnom centre ma priateľ stiahne pozrieť do športového obchodu a tam to celé pochopím. Pri teniskách stoja rodičia so svojou ratolesťou, odhadujem, že vek má okolo štyroch rokov. Práve mu skúšajú nové tenisky, ktoré sa mu očividne nepáčia, a tak im to štvorročné dieťa povie „No to je super, na môj názor sa nikto neopýta“, a začne nariekať. V duchu  sa vrátim do detstva. V prvom rade som ako štvorročná netušila, čo znamená slovo názor. A keby som aj tušila, keby som niečo také povedala mojej mame, jej názor by mi bol doručený obratom, verbálne.

Takže o tom to je. Decká si vreskotom vyjadrujú len svoj názor. Možno na súčasnú politickú scénu, možno nie sú spokojné s úrovňou papierových plienok, prípadne s hustotou umelého mlieka. Potom je to v poriadku. Len ma zaujíma jedna vec. Je mi úplne jasné, že rodičia sú už zvyknutí a otupení a asi im tie zabijácke decibely nevadia. Stalo sa to však už módou, že čím hlasnejšie dieťa narieka, tým si ho treba menej všímať? A ak idú rodičia do reštaurácie, kaviarne a obchodného centra, kašľú na ostatných a niekedy ani nemajú snahu utíšíť svojho potomka a platí „veď nech sa vyreve, bude lepšie spať“?

A už vôbec nehovorím o tom, že dieťa v reštaurácii nemá čo robiť, pretože reštauračná strava nie je vhodná pre také malé deti a matku majú aj na to, aby im uvarila. Deti nemajú čo robiť v kaviarni, pretože dieťa namiesto behania na ihrisku behá po celej kaviarni a je samozrejmé, že sa nudí. Deti okrem pár výnimiek nemajú čo robiť v obchodnom centre, pretože zobrať ich do obchoďáku do klímy a tváriť sa, že boli vonku, je čistý nezmysel. Preto milí rodičia, berte svoje deti von, ale tak naozaj (žeby les, park?), kde sa môžu vyskákať, vykričať a unaviť. A ak ich vezmete do už spomínaných podnikov, berte ohľad aj na ostatných. Viem, máte nádherné, inteligentné a úžasné deti, ale nie všetci sme povinní počúvať ich názor. Snažím sa byť čo najviac tolerantná, ale srdcervúci rev dieťaťa, ktorého si jeho matka nevšíma, ma neskutočne vytáča.