"Jeeej, ten je ale zlatý! A aké má veľké oči a zvedavý pohľad!" napadlo mi keď som prvýkrát zbadala dôvod môjho budúceho trápenia na stránke venovanej mačacím bezdomovcom. Podľa popisu  inzerátu to vyzeralo tak, že nejde o žiadneho mačacieho asociála ale skutočnú osobnosť.
Po prvej zoznamovacej návšteve, kde kocúrik hral plachého a utiahnutého, som sa rozhodla, že pristúpim k adopcii, budem mať vďačnú a prítulnú mačičku. 
To som ešte netušila, že som mimo ako Rochniak pri výbere hmoždinky. Nasledoval nákup potrebného vybavenia. Mačacieho záchodu, pelechu, v ktorom nikdy nespal, škrabátka na pazúry, o ktoré ani nezavadil pohľadom a rôzne druhy krmiva podľa odporučenia dočasných opatrovníkov (kocúrik bol síce bezdomovec, ale mal vyberavý jazyk ozajstnej plemennej mačky + nejaký sajrajt mu dávat radšej nebudem).
 
V posledné bezstrarostné popoludnie môjho života som sa vybrala s prepravkou vyzdvihnúť kocúrika. Dostala som aj pár rád. Sleduje rád tecúču vodu v umývadle, nemá rád zatvorené dvere na akejkoľvek miestnosti v byte, je zhovorčivý (čo to znamená, som pochopila hneď prvú noc), očkovací preukaz a návod na kŕmenie.
Podpísala som adopčné materiály, zaplatila poplatok, a bola som upozornená, že za nejaký čas sa mi ozvú z mačacej sociálky, aby si overili, či nie som obchodníčka s mačacím mäsom pre čínsku mafiu a sieť reštaurácií Panda. Opatrovníčka za kocúrikom dokonca aj plakala, až neskôr som si uvedomila, že to určite boli slzy štastia.
 
"Vystupovať! Sme domaaaa!" otváram prepravku a mačka s vystrašeným pohľadom a stiahnutou prdelou začína sondovať byt. Akékoľvek pokusy o pohladkanie sú márne asi ako integrácia 12x súdne trestaného Róma do pracovného procesu.
 
Za svoj hlavný stan, odkiaľ bude plánovať svoju celoživotnú misiu priviesť ma do blázninca, si  vyberá obývačku - aby som o tom ani omylom nepochybovala, pazúrmi načne nielen taburetku, ale aj roh gauča zakúpeného cca 3 mesiace predtým. Na škrabátko zvysoka kašle, a keď som nebola doma, možno ho aj omočil...
 
Prvý večer je za nami, vypínam svetlá - ide sa spať. Nasledujúcu hodinu počúvam árie z prvého dejstva mačacej opery "I´m your new lord, human!". Potom upadám do bezsenného stavu, asi spánku, ktorý sa končí predčasne ako neplánované tehotenstvo ukrajinskej závislej šlapky.  

5:30 ráno, prichádza druhá časť predstavenia s podtitulom "Feed me or die, you human worm!".  Treští mi v hlave, píska v ušiach, videnie mám rozmazané, ale aj napriek tomu si nejasne spomínam na posledné slová opatrovníčky, že kocúrik vstáva ráno pred šiestou a do siedmej očakáva raňajky.
OK, ty malý chlpatý démon! Odšuchcem sa do kuchyne a vyberám mačacie jedlo vyššieho štandardu, nechcem si predsa hneď na začiatku pohnevať nového pána bytu. Kocúrova počiatočná plachosť sa prejavuje aj v zníženom apetíte a z misky najprv odstraňujem zoschnutú večeru. Čas ma naučil nezabudnúť meniť druh podávaného mäsa v konzerve. Večer tuniačik, ráno morčacie, ďalší deň kačacie. No, a nezabudnúť na zeleninu - listový baby špenát. 

Prvý deň si nie som istá typom tuniaka, pre istotu bežím večer kúpiť RioMóore vo vlastnej šťave, ale kocúr si povedal, že skôr uvidím koňa cez švihadlo skákať a hada pľuvať, ako jeho také ľudské patoky žrať. Do misky vytláčam králičie s omáčkou a mrkvou a tajne dúfam, že mu to nachvílu zalepí hubu a pôjde si ešte pospať. Áno, kdesi som čítala, že mačka denne prespí cca 20 hodín. Tudle! Neviem, čo to bolo za mačku a koľko rohypnolových čípkov denne dostávala, ale ani po dlhšom čase to pre môjho kocúra neplatilo.

Naivne si líham do postele, paplón nemám natiahnutý ešte ani po bradu a z chodby sa ozýva tretia časť mačacieho predstavenia a klepanie labkou na zatvorené dvere. Jasné, chápem! Takej monumentálnej chyby sa už nedopustím, vo vlastnom byte si zatvárať dvere? 

To si mohla dovoliť skôr Ďurianová chechtať sa na starčekovi v spravách, ako ja zatvoriť dvere na spálni. Otvarám dvere, opäť si líham. 

Musím spomenúť, že prvé ráno/noc nebol kocúrik vo svojej koži a vynechal budenie tancom po bruchu (kocúr skáče po mojom bruchu, prípadne hlave, rukách...), budenie o tretej v noci, keď si spomenie, že je mačka domáca a rád sa necháva hladkať a dokonca je prítulný ako zablúdené šteniatko. Nakoniec to vzdám a už 6:30 som v sobotu hore a teším sa na náš prvý víkend. Dúfam, že to bol len prvý deň a potom to bude len lepšie, pretože naozaj netuším, aké dobrodružstvá so šedým tigrom máme ešte pred sebou.