Kultúrne návyky v krajinách, ktorým sa táto séria, pomaly sa blížiaca ku koncu, venuje, sa zase o toľko neodlišujú od našich – predsa len, Srbsko či Macedónsko nie sú Japonsko, kde sa ľudia zabávajú na súložení s chobotnicami, či kupujú použité nohavičky, ktoré vlastne až tak použité nie sú, v automatoch na ulici. Pár charakteristických stereotypov tu však nájdeme, tak si o nich môžeme niečo porozprávať.

 

Jednou z mne najsympatickejších vecí na Balkáne je schopnosť tamojšieho obyvateľstva zabávať sa. Ok, aj na Slovensku sa to už zlepšuje, ale stále mám v živej pamäti minuloročnú návštevu Košíc, t.č. európskeho hlavného mesta kultúry, kde o desiatej večer bola hlavná ulica absolútne vymretá, tmavá, všetko bolo zatvorené, čistá nula ľudí, krčmu ponúkajúcu alkohol bolo nutné hľadať v bočných uličkách a dôsledkom bolo prirovnanie k Sobranciam a iným mekkám bujarého života v strednej Európe. Bol to síce pracovný deň, ale aj tak. Oproti tomu aj pomerne veľké diery balkánskeho regiónu pripomínajú karneval v Riu – vôbec nemusíte chodiť do Belehradu, ktorý má hádam viac klubov, kaviarní, diskoték a iných podobných ustanovizní, než celé Československo aj so zakarpatskou Ukrajinou dohromady, ale aj na pohľad mizerná Podgorica, hlavné mesto so 160 tisícimi obyvateľmi, je v centre absolútne plná aj v utorok o polnoci. Ja síce nemám veľmi rád národné zovšeobecňovanie, ale nie je mi úplne jasné, prečo je štandardná reakcia veľkej časti mojich kamarátov tu „čo si chuj, ja cez týždeň nepijem“ a pár stoviek kilometrov na juhovýchod sa žúruje, akoby mala ďalší deň prísť invázia ľudožravých Marťanov.

 

Je pravdou, že „zábava“ môže mať rôzne podoby a často je zosobnená aj vo forme turbofolkových seáns na sávskych „splavoch“ (odbočka – splav v tomto prípade nie je pádlovanie na kanojke dole Hronom, ale obvykle drevená stavba na rieke, kde sa chodí slopať, tancovať, zastrieľať si na iných hostí, skočiť do rieky, dostať potom otras mozgu atď.), či slizkých diskoték na Hvare, kde je pomaly viac škaredých a tučných Britov, než domácich. Obecne si však tieto kraje zaslúžia obdiv a rešpekt za svoj vzťah k aktivitám, za ktoré vás svätý Peter možno pošle do pekla – a hlavne belehradské kluby a sarajevské kaviarne sú miestom, kde sa môžu nudiť iba absolventi katolíckej Sorbonny v Ružomberku.

 

Teraz niečo k nadväzovaniu kontaktov s opačným pohlavím (s rovnakým to ide ťažko, zvyčajne sa pritom používajú metódy „hoď kameň do hlavy“ a vyzerá to takto). V prvom rade, rozdelenie spoločenských rolí je tu celkom tradičné – chlap je lovec a vyvíja aktivitu, pozýva na rande, vymýšľa program a pod. Okrem toho tu nevznikajú trápne situácie, tak časté v stredoeurópskych podnikoch, v ktorých sa Janko musí tváriť, že svoj nový objav Marienku na tie kuracie prsia s broskyňou a syrom pozve a bude za granda, zatiaľ čo Marienka nesmie mať pocit, že niekomu ostáva niečo dlžná, a tak sa po donesení účtu desať minút naťahujú, kto tých 4,80 vlastne zaplatí. Nie, pozýva a platí chlap, a to nielen na prvom a štvrtom rande, ale fakt dlhodobo (trochu sa to mení až v dlhých vzťahoch), pričom sú s tým všetci uzrozumení. Na strane druhej je tu (štatisticky nepodložené tvrdenie, vychádzajúce čisto zo sledovania prostredia navôkol) aj viac zlatokopiek, ktoré sa na Balkáne volajú sponzoruše. V Belehrade je v štvrti Dorćol (veľa kaviarní atď.) ulica, ktorú miestni nazývajú „silikonska dolina“, známa hlavne v nepekných 90. rokoch ako promenáda mafiánov s ich silikónovými trofejami. Všelijaké estrádne pseudocelebrity sú tu ešte omnoho viac v mediálnej pozornosti, ako u nás, pričom ich jediný prínos spoločnosti je schopnosť presvedčiť svojho sponzora, že klitoris majú naozaj umiestnený v spodnej časti hrdla. Jedna z nich dokonca sľúbila celej mládežníckej srbskej futbalovej repre, že ak naložia Brazílčanom, vyfajčí im všetkým do radu; toto je ona:

 

 

Ako ale môžete vidieť, dievky tam majú pekné, hoci sa mi zdá, že s pribúdajúcim vekom ich fyzická atraktivita dosť rýchlo klesá, čo asi ešte viac platí u Albánok. Fakt, na ulici hocikde od Chorvátska po Macedónsko uvidíte milión veľmi dobre vyzerajúcich dievok tak do 30, ale atraktívnych žien v strednom veku je zúfalo málo, tam sme na tom určite lepšie. K tomu ešte treba prirátať, že dievčatá a ženy na Balkáne o seba dbajú niekedy až prehnane – oproti takej Škandinávii, kde skrillexovými účesmi dievky ukazujú, ako zo seba urobiť antisex symbol, v nejakom Novom Sade si Biljana dá šminky a podpätky aj vtedy, keď ide vyniesť smeti. No a keď som povedal, že od Chorvátska po Macedónsko, tí vnímavejší si už možno všimli, že Slovinsko bolo z prehľadu vynechané, pretože táto krajinka má so susedným Rakúskom spoločnú nielen snahu o ekonomický pokrok, čistotu a organizovanosť, ale aj (ne)atraktivitu tam žijúceho ženského pohlavia. Neviem, prečo je to tak, ale bodový priemer Sloviniek je hádam o dva body nižšie, než zvyšných skúmaných krajín, kompenzujú to však „liberálnejším“ pohľadom na menej záväzné kopulačné aktivity. Veď o nich aj koluje príslovie, v preklade znejúce „taká mladá, a už Slovinka“. Protikladom nech sú Čiernohorky, o ktorých sa vraví, že sú „ťažké“, a k tomu je pri nich často ich dvojmetrový brat Rajko, spávajúci s nožom pod poduškou a ledva čakajúci, kým vás bude môcť zarezať. Albánky tiež nie sú najprístupnejšie, ale zase vedia oceniť zahraničný kapitál, o čom nás presvedčila aj bývalá kosovská ministerka Vlora Çitaku, ktorá najskôr spávala s nemeckým veľvyslancom, a keď to prasklo a odvolali ho domov, začala si vraj so slovinským zvláštnym vyslancom EÚ. Tak sa robí diplomacia.

 

Kedysi boli inak omnoho častejšie multietnické manželstvá, ale s pádom Juhoslávie to pochopiteľne celkom odišlo do smetného kýbla, a bohužiaľ nie sú zriedkavé ani reči mladých sopliakov, ktorí za vojny ešte ani nevedeli o svete, ako si nevedia predstaviť mať frajerku inej viery/národnosti, lebo „to nie je správne“. Kultúrny rozdiel medzi bosnianskym Chorvátom a Moslimom z Mostaru je pritom hádam aj menší, ako medzi Oravčanom a Arpádom z Nových Zámkov. Časy, keď chodili mládenci z Belehradu prášiť Dalmatínky do Splitu, sú už asi stratené. Zato sa ale rozmohla manželská turistika, keď si chlapi z vymierajúcich srbských dedín chodia hľadať manželky do Albánska – síce sa veľmi neporozprávajú, ale pri dojení kráv to až tak netreba. Sú ale aj výnimky:

 

Už je to celkom dlhá séria, nedá sa donekonečna a aj by ste sa nudiť začali, nabudúce to preto ukončíme turistickým sprievodcom po miestach, ktoré nie sú na nástenke CK Lepeňáky medzi fakultatívnymi výletmi.