Pomaly sa posúvam v rannej kolóne dychčiacich plechov. Vietor stráca energiu, prestáva hádzať na predné okno biely prášok. Zajace od Rosie by povedali, že kokaín. Predtým, ako som si sadala za volant, mi vletel do nosa, ale roztopil sa na vodu. Zo spätného zrkadla nad hlavou mi vbehol do očí odraz silného svetla. Tipujem diaľkové svetlá za mnou idúceho nedočkavého občana. Debila. Pravačka si podvedome chystá pozíciu fuckera. Predtým, než mu ho idem ukázať, ešte raz mrknem na žiaru v späťáku. Škerí sa tam na mňa vychádzajúce slnko. Rozžiarené sa pchá do všetkého, obzerá sa v zrkadlách, je v práci skôr ako ja.

Asi úplne magorím a to ani nesneží kokaín. Som zle nastavená. Nečakám od ľudí nič dobrého. A to idú Vianoce...

 

Vianočný príbeh ma vždy fascinoval. Tehotná žena a muž, ktorý ju sprevádza, nenachádzajú prístrešie v meste, kde by sa po niekoľkých dňoch útrap a vyše 160 kilometrov dlhého putovania zložili. Veď kto by prichýlil na úkor svojho pohodlia tehotnú pútničku? Alebo utečenku. Alebo akéhokoľvek... Človeka.

 

Dieťa sa napokon narodí na slame. Má božský pôvod, preto ho prídu navštíviť traja králi. Chudobné dieťa by nemalo veľkú hodnotu, ale ak má božský pôvod, tak sa mu prídu pokloniť aj králi. Zvláštny príbeh. Jeho narodenie znamenalo pre svet veľa, od jeho narodenia začal rátať letopočet. Mních sa síce sekol o pár rokov dozadu, takže Ježiško sa nám narodil pár rokov pred Kristom, ale to nevadí, prešvihli sme to, ako aj všetko, čo sa týka našej ľudskej existencie. Vytvorili sme si božskú nadradenosť nad Zemou a to nás dobieha čoraz viac. Dokonca tu na Slovensku si určujeme, kto môže byť vhodný do umeleckého zobrazenia sveta... Títo áno, títo sú už nevhodní, príliš dúhoví, farebnosť sa nenosí, čiernobiely svet je prijateľnejší. Nezvládame farby sveta, názory našich blízkych, kvôli nim sa s nimi ani nebudeme rozprávať, stretávať... Možno nám raz prídu zapáliť sviečku na hrob. Najlepšie bielu, prosím.  

 

Tradičné Vianoce. Ktoré sú to? V druhej polovici 19. storočia začínajú rozvoniavať v domoch medovníčky. Majstri medovnikári do neho pridávali aníz, badián, čierne korenie, ďumbier, fenikel, horčičné semienko, kardanom, klinčeky, muškátový oriešok, nové korenie, škoricu. Recepty boli tajomstvom, ktoré majster medovnikár prezradil tomu potomkovi, ktorý po ňom prevzal remeslo. V domoch s drevenými dlážkami vyrajbali na potoku handrové koberce, v tých s hlinenou dlážkou prestreli vrecovinu alebo čerstvú čečinu. Oblátky. Tie boli obradným pokrmom. Božie telo z obilia. Do studne sa hodili orechy, jablká, kúsok chlebíka alebo cesnaku, aby bolo na budúci rok dosť zdravej vody. Vianočný stromček bol zo slamy a v bohatých rodinách ihličnatý. Štedrý večer mal v Turci pomenovanie Dohviezdni večer, čo znamenalo, že štedrá večera začala, keď sa na nebi zjavila prvá hviezda.

 

Moja mama bola posledné roky svojho života ťažko chorý človek. Každé Vianoce sa jej zdali posledné. Mám na to obdobie čudné spomienky. Smútok a zároveň snaha o pokojný život, keď sa celá rodina pokúšala normálne fungovať, ignorovala realitu a súčasne sa jej chcelo z nej zvracať. Stretávali sme sa pri vianočnom stole, aj keď sme to prežívali len ako nevyhnutný rituál. Prežiť ďalšie Vianoce. Mamin prístup k životu bol však príliš dobrý na to, aby sme to vzdali my, keď to nevzdávala ona. Čo ma to naučilo? Všetko o vianočnom zázraku. Najradšej mám biele Vianoce. V skutočnosti však na Vianoce málokedy sneží.

 

Moja dcérka po narodení modrela. Nevedela sa vzdať modrej farby, aj keď dievčatkám bola v tom čase určená ružová. Zrejme chcela byť priekopníčka. Žiadne také, že táto farba je dievčenská, táto chlapčenská, ja budem modrá a basta. Modrela až do biela. Takmer vybledla do stratenia. Prvé Vianoce s ňou boli pre mňa aj jej narodením. Bola po prvej operácií. Mala som rada chvíle, kedy sa so mnou chcela maznať, hladiť, túliť sa ku mne, lebo väčšinou sa odťahovala. Ako keby sa s ňou túlila iná neviditeľná bytosť. Ktorá sa snažila získať si ju pre seba. Neviditeľná ju ťahala k sebe a sľubovala jej bezstarostný život. Ako keby taký existoval! Čakala ju oveľa ťažšia druhá operácia.

 

Keď sa moja dcéra zbavila tej, čo jej sľubovala bezstarostný život, míňala sa vo dverách s mamou. Tej sa zapáčilo zbaviť sa choroby a kývla Neviditeľnej. Na maminom pohrebe som neplakala. Nedalo sa mi. A ďalšie Vianoce som prestrela tanier na stole navyše pre pocestného. Túlajúceho sa časom. Verím, že duše sa vracajú tam, kde im bolo za života dobre.

 

Tradičná štedrá večera. Jedli sa polievky z kyslej kapusty, šošovice, sušených húb a sliviek, až po Druhom vatikánskom koncile v roku 1963 až 1965 sa začala jesť smažená ryba. Pod obrus sa dávali peniaze a na stole bol tanier pre zosnulých. Nohy stola sa obkrútili reťazou, aby bola rodina súdržná. Pred štedrou večerou sa zvykli rodiny postiť, odtiaľ pochádza veta, že keď vydržíš celý deň nejesť, uvidíš zlaté prasiatko. Zo štedrej večere sa nesmelo nič vyhodiť .

 

Mama pridávala k štedrej večeri krátku reč. Ako je rada, že sme všetci spolu, že veríme v Boha a narodenie jeho syna. Aj ja sa pokúšam od narodenia mojich detí o vianočný príhovor. Sprvu som čítala z papiera, ktorý nám raz dali v kostole, že je to pekná pomôcka k vytvoreniu vianočnej atmosféry. Bola tam zahrnutá spoločná modlitba za rodinu, za cirkev, za trpiacich...  Raz sa mi papier nenávratne stratil, možno stratil zmysel a odvtedy vediem svoje príhovory po svojom. Za rodinu, za blízkych a priateľov, za trpiacich, za nešťastných, za všetkých, ktorí Vianoce pretrpia. Ktovie, či depresie cez Vianoce sú iné ako tie ostatné. Možno viac zapamätateľné, aj keď je na zamyslenie, koľko Vianoc za svoj život si pamätáme úplne presne...

 

Na Vianoce pozeráme najradšej rozprávky. Vianoce sú samy o sebe rozprávka. Sprvu smutná, lebo keď malý Ježiško vyrastie, ľudia ho klincami pritlčú na drevo. Legendy hovoria, že zomrel preto, lebo rozprával príliš veľa o láske a nebol ozbrojený. A potom ožije. Všetci si prajeme, aby naši milovaní, ktorí odišli, sa zas vrátili. Ako sa vracia po bielej zime farebná jar.