On and on the rain will fall
Like tears from a star
On and on the rain will say
How fragile we are
Gordon Sumner, Nothing like the sun (1987)
Je nedeľa ráno, za oknami klepe kosu mrazivý víťazný február a ja si to valím plný kotol po diaľnici smerom na Poprad. Za normálnych okolností by som sa o tomto čase v posteli otočil, prehodil perinu nohami vo vzduchu ako palacinku tak, aby sa vnútorná rozhorúčená strana pretočila smerom hore, zívol a možno i prdol, ale dnes nie je také ráno. Dnes idem do Tatier.
Dnešok som si dopredu nijako špeciálne neplánoval, mám opciu na celý deň na horách a nemusím teda naháňať ani čas, ani podmienky. Pôvodný zámer ísť na skialp do Jasnej, prejsť sa po hrebeni na Ďumbier a zlyžovať nejaký ten pekný žľab v oblasti Lukového kotla sa rýchlo končí na parkovisku pri vstupe do Demänovskej doliny. Túto zimu som sa tu už osral, keď som v naivnej viere podľa inštrukcií prevádzkovateľa lyžiarskeho strediska zaparkoval auto na najspodnejšom zbernom parkovisku, spolu s ostatným substrátom sa vyviezol staručkou Karosou až hore do strediska (Ondrej S. práve omdlel) a keď sa o jednej poobede zhoršilo počasie, čo je na Chopku asi taká pravdepodobnosť, ako keď tipujete, či zajtra opäť vyjde slnko alebo nie, musel som v tej zime čakať asi dve hodiny na najbližší bus. Lebo však „za chvíľu pôjde“. Lenže nešiel. Tatry Mountain Resorts zrejme v ten deň podporovali „typického zákazníka, ktorý nesmrdí na zjazdovke, ale namiesto toho sedí v bufete“ (™ by inžinier Rattaj). Pre mňa je však takéto správanie tak prirodzené, jak Majkine kozy, takže to hneď na vstupe na parkovisko otáčam späť na diaľnicu a volím smer Vysoké Tatry.
Kamarát by mal byť so svojou novou priateľkou na predĺženom víkende v hoteli niekde v Liptovskom Jáne, takže mu volám a po obvyklom mužskom vykecávaní (čau – čau - ideš von? – hej) mi oznamuje, že chce skúsiť Patriu. Za normálnych okolností by som sa potešil, ale dnes mi od strachu stisne riť jak začínajúcemu striptérovi. Ráno som kontroloval lavínovú situáciu, už od štvrtka hlásia trojku, silný víchor a mrazy, v noci nasnežilo asi 10 čísel, takže mu žartom oznamujem, že OK, ty pôjdeš Patriu a ja pôjdem s tvojou novou frajerkou len na Zbojníčku. Kamarát kontruje, že priateľka so mnou nikam nepôjde, lebo má otlaky na nohách z nových lyžiarok. Ja mu na oplátku oznamujem, že keby som ja mal novú priateľku v jeho veku, mala by otlaky na vagíne, nie na nohách. Kamarát ticho odpovedá, že ďakuje za názor a pýta sa, či viem, že som na hlasnom odposluchu? Tým sa náš rozhovor končí a ja už tuším, že sa mi nejakú dobu neozve. Nevadí, opäť som na to sám, ostatne ako vždy. S pribúdajúcim vekom stále viac guľativšie sa bruško sa už teší na fazuľovú polievku na Zbojníckej chate a ak dovolia podmienky a nájdem v okolí nejaké spriaznené duše, môžem vybehnúť na Malý Závrat a zbehnúť cez Generál dole. Malý Závrat je taký pekný úzky zmrd, postavený vo výške 2270 m. n. m., priamo medzi Kresaným rohom a Malým javorovým štítom. V hornej tretine je to trochu morálovo náročnejšia lyžba, predsa len, sklon 45 stupňov už nie je úplne pre pajácov, zvyšok je ale vraj OK. Neviem, ešte som to nešiel. Vždy, keď som to skúšal, bolo snehu buď málo, alebo až priveľa. Poznám riziko, je to lavinózny svah. V decembri tam padla prvá tohtosezónna a rovno brala život.
Parkujem v Smokovci, dávam cigáňovi 6 euri, on mi za odmenu povie vtip o celodennom strážení môjho auta a spolu sa na ňom zasmejeme. Naliepam pásy, ešte raz sa poriadne napijem vody a valím hore. Cestou „mám čúranie“. Lenže, kam to oprieť? Dnes je pekne a ľudí na horách je pomaly viac, ako v nákupných centrách. Navyše, akoby na truc, dnes všetci usúdili, že pýtať 10 éčiek za približne 5-minútovú cestu zubačkou je chujovina doslova až tatranského formátu, takže húfy tiahnu peši popri železnici hore na Hrebienok, kde sa plánujú kochať panorámami, požičať si sánky a potom sa zviezť dole. Dobrý plán. Lenže ja sa nemám kde vyčúrať. Našťastie, na jednom úseku sa cesta odkláňa od železnice, takže zaliezam za stromčeky. Čakám, kým prejde zdola vláčik, rozopínam poklopec a snažím sa do snehu zvečniť svoje meno. Odrazu spoza zákruty vybieha vlak idúci zhora (vo svojej skleróze som zabudol, že zubačka má síce len jednu koľaj, ale premávajú na nej dva vlaky, ktoré sa presne v strede obchádzajú) a ja dnes robím pekný biely deň nejakej pani, ktorá si celú cestu dole natáča na mobil. Ak teda môj „oštep lásky“ uvidíte na youtube, pekne ho pozdravte, je to dobrý chalan, vždy sa slušne postaví, keď do miestnosti vojde holá baba.
Po príjemnom zážitku pokračujem s ošťatou pravou lyžiarkou ďalej. Na Hrebienku vidno všelijaké typy, od chlapcov, akoby vystrihnutých z katalógu La Sportiva 2017/18, až po pipinky v čižmičkách s úzkym dlhým podpätkom. Osobne to oceňujem ako výbornú náhradu mačiek, opätok sa celý zakotví do snehu a deva sa nezošmykne. Rýchlo sa prešúcham cez davy, dajako prežijem dlhý nudný rovinatý úsek až po ústie do Veľkej studenej doliny a tu zakladám široký úsmev. Minulý rok sme si tu s kamarátom dali také malé preteky ešte s jednou dvojicou. Pôvodne sme išli na Térynku, ale keď nás predbehli, nasrali sme sa a tak sme sa za nimi hnali, aby sme ich dobehli, až kým nám niekde uprostred doliny nadobro neušli. V tom momente sme sa spamätali a kamarát sa slušne opýtal okoloidúcich turistov: „Prosím Vás, kedy dopiče príde konečne ten Veľký Hang?“. Odpoveď, že Veľký Hang sa nachádza vo vedľajšej doline nás uistila v domnienke, že sme v okruhu asi 200 kilometrov s prehľadom tí najväčší idioti, lebo netrafiť najprefláknutejšiu dolinu v Tatrách dokážu snáď len voliči ĽSNS a my dvaja. Dnes ale presne viem, kam idem, takže pomaly stúpam lesom.
Je ticho, som v hore sám, počuť len došľap päty lyžiarok o zadnú časť viazania. Vzduch vonia ihličím, lúče slnka lenivo presvitajú pomedzi konáre stromov, nosom nasávam ranný mrazivý vzduch. Ako sa sklon dvíha, stehná začínajú páliť, vrchnou časťou rukavice si utieram zmrznutý sopeľ a rozmýšľam pritom nad nesmrteľnosťou chrústa. Všetko je tak, ako má byť, pre toto som sem išiel, toto je najlepšia medicína na všetky trápenia ducha i tela. Odrazu božské ticho prerušuje hukot motora. Poznám ten zvuk, ešte donedávna som býval na dohľad od nemocničného heliportu. Agusta má taký hladší zvuk, Bell surovejší, stará em-í štvorka znela, ako keď odpadne na Daewoo Espero výfuk, o em-í osmičke ani nehovorím, to je hukot ako keď strieľajú z mínometu, len vo vysokej kadencii. Počujem, ako sa motor talianskeho stroja niekde nado mnou v tom riedkom vzduchu trápi, musia byť riadne blízko. Stále stúpam a v momente, keď sa ocitám na úrovni Kráľovského žľabu idúceho spopod Slavkovského štítu, počujem hlasy ľudí. Vrtuľník stále reve niekde nablízku. V sekunde sa rozhodujem a trielim prudko do kopca na miesto nešťastia.
Vidím, ako z vrtuľníka zlaňuje doktor, poryvy vetra s ním poriadne hádžu do strán. Došúcham sa do vyústenia žľabu, na konci je to tak prudké, že lyže musím nechať dole a vystupujem len v lyžiarkach. Sú úplne nové, čerstvo kúpené, mám ich rozopnuté kvôli šetreniu síl do stúpania, takže keď sa mi v hlbokom snehu noha preborí, sneh sa dostáva dovnútra a okamžite mám mokrú nohu. Ignorujem to a ponáhľam sa k lavínisku nado mnou. Okolo dvoch tiel ležiacich na nánose snehu sa pohybuje asi 10 ľudí, evidentne sú obaja zasiahnutí čerstvo vykopaní, okolo sú pohádzané lopaty a pozapichované sondy. Som zadychčaný od toho, ako som sa do toho prudkého kopca ponáhľal, takže otázku, čo sa stalo, musím opakovať ešte raz. Opytovaný horolezec krčí plecami a mne dochádza, že problém nie je v artikulácii, ale v tom, že mi proste nerozumie. Chalan v obtiahnutej skialpovej kombinéze hovorí, že všetkých už našli a popritom pomáha doktorovi kontrolovať tep obetí. Doktor zhodnocuje situáciu a pýta sa, koho vykopali prvého. Ktosi vraví, že to dievča. Ani jeden zo zasypaných nedýcha, treba začať riešiť KPRko, takže sa doktor logicky presúva ku nej, tým, že bola kratšie pod snehom, má väčšiu šancu žiť, zavádza jej trubicu do úst, na náustok pripája balónik a podáva mi ho s tým, že budem dýchať a beží k druhému postihnutému. U nás sa dvaja chalani striedajú pri masáži srdca. Vôbec to nevyzerá ako v akčnom filme, žiadne prikladanie elektrických výbojov, len monotónne a fyzicky náročné stláčanie hrudníka. Dvadsať ráz pumpovať a potom dvakrát dýchnuť. Doktor medzitým posiela ďalších práve pribehnutých skialpinistov zistiť, či z hora ešte nezletí ďalšia lavína. Znovu prilieta vrtuľník. Tentoraz z neho zlaňuje záchranár, ktorý prináša ďalší materiál. Zloží ruksak vedľa nás a beží vystriedať doktora, ktorý doteraz pánovi bez prestania masíroval srdce. Doktor sa vracia k nám, dievča pripája na nejaký prístroj a hovorí mi, že mu mám podať autopulz. Neviem čo to je, takže doktor ukazuje na modrú dosku. Rozstriháva jej šaty, napichuje výživu na žilu a s pomocou ďalších chalanov jej dávame tú čudnú dosku pod chrbát, malo by jej to zospodu pomáhať dýchať nejakými impulzmi. Pumpujeme a dýchame, čas plynie, stav obetí je bez zmeny, na mieste je ťaživé ticho. Prichádzajú ďalší skialpinisti a striedajú nás, prístroj každú chvíľu analyzuje stav a strojovým hlasom nám hovorí, že máme pokračovať.
A tak pokračujeme. O dýchanie sa už stará doktor, záchranár naďalej masíruje srdce pána. Čas sa strašne vlečie, bezradne tam stojím a čakám na povely. Pri náustku sa objavuje krv, niečo je zle, je strašná zima, to dievča tam leží polonahé na snehu, akoby kus len tak pohodeného tela, okolo stojí kopec ľudí, ten pocit bezmocnosti je strašný. Hlava jej skĺzava do neprirodzenej pozície, podkladám jej ju teda ruksakom, zatiaľ čo sa jej oči na mňa pozerajú, ten pohľad je však neprítomný. Stojím opodiaľ a prichádza ku mne chalan v prilbe, na sebe ešte sedák s pricvaknutým lanom a skrutkami do ľadu a po poľsky sa ma pýta, či dievča bude žiť. Tak strašne by som mu chcel povedať, že áno, ale racio vo mne víťazí, nasucho pregĺgam a hovorím len, že neviem. Zdola prichádza pozemné družstvo z horskej. Neskôr som sa dozvedel, že nedostali presnú inštrukciu, v ktorom žľabe sa nešťastie stalo a tak išli omylom až k Veverkáču, pričom sa to stalo síce o pár desiatok metrov vedľa, ale v praxi to znamená strašne veľa minút. Ďalšie vyšetrovanie ukázalo, že dvaja lezci z poľského družstva liezli Široký ľad v Štrbavom hrebeni, keď sa zrazu cez nich prehnala lavína, pravdepodobne samovoľne uvoľnená. Tí, čo boli istení na ľade to v pohode rozchodili, ale dvoch z troch ďalších členov, čakajúcich pod ľadom, zobrala masa snehu so sebou.
Na mieste je už viac záchranárov, takže idem odtiaľ preč, už by som im iba prekážal. Mobil ukazuje pokročilý čas, rozhodujem sa ísť aspoň na Zbojníčku. Cestou vidím malé splazy aj v doline, takže je to už jasné, dnes dám maximálne Generál, aj to extrémne opatrne. Adrenalín vo mne pumpuje, navzdory silnému víchru a hlbokému mrazu idem len v mikine a bundu nahadzujem až v Bráne. To, že na ukazováku pravej ruky mám omrzlinu, zisťujem až doma, v tom strese si človek takúto vec vôbec neuvedomuje. Prichádzam na chatu, nemám chuť ani na fazuľovú, kupujem si iba čaj a ticho ho v rohu chaty vypijem. Našťastie ma oslovuje mladý pár, či by som nešiel s nimi, také tie typy, čo vedeli skôr lyžovať ako chodiť, trochu si ich oťuknem, správajú sa rozumne, takže spolu schádzame až do Smokovca.
Cestou domov mlčím. Niežeby som sa zvykol rozprávať sa so sebou, ale keď som v aute sám, zvyknem si aspoň spievať. Dnes nie. Doma s čajom v ruke pozerám správy, ukazujú miesto nešťastia a dávajú zábery na „nášho“ doktora, ako na nemocničnom heliporte v Košiciach pumpuje srdce počas vykladania z vrtuľníka. Za jazdy. Ešte stále, aj po takom dlhom čase. Redaktor vraví, že dievča vraj možno bude žiť, pána sa nepodarilo oživiť. Či je to v čase písania článku ešte stále pravda, neviem.
Ako sa v teple korporátnej stoličky hovorí, každá story má svoj moral.
Navzdory všetkým tým svinstvám, čo sa v tomto štáte dejú, vraždám novinárov, domácej i talianskej mafii, navzdory všetkým tým politikom, z ktorých nám je na grcanie, sú ešte stále medzi nami ľudia, ktorí sadnú do vrtuľníka a keď sa vám niečo stane, zlania za vami do žľabu a niekoľko hodín sa bijú o váš život. S chladnou hlavou urobia profesionálne rozhodnutia, rozhodujúce o živote a smrti a nikým nespoznaní to na druhý deň zopakujú, bez publicity, bez tlačoviek. A k tomu navyše, na mieste nešťastia sa zbehlo minimálne 20 ďalších skialpinistov a horolezcov a nik to tam neprišiel len očumovať, každý jeden tam šiel pomôcť. Nie kvôli princípu reciprocity, ale pretože sa to tak má. Aj preto ešte stále nestrácam vieru v ľudí. Aj kvôli tomu sa za to naše Slovensko ešte stále oplatí pobiť.
