Ako lyžovať? V zásade existujú dve pravidlá. Nezrážať ľudí a všeobecne nebyť kokot. Ľudia obvykle nedodržiavajú ani jedno.
Ako pravý lyžiar chcem byť na svahu prvý, pretože čerstvá, nerozjebaná zjazdovka je rajom. Je to rovnaké ako v gangbangu. Je proste lepšie byť prvým. Preto vždy vyrážam na svah tak, aby sme 8:30, keď sa otvárajú zjazdovky, boli pripravení nasadnúť do kabínky na Krupovej, odkiaľ sa po jednom prestupe ide rovno až na Chopok. Ľudia ale majú problém uvažovať, preto chodia hore poloprázdne kabínky, ignorujúc fakt, že za nimi je sto ľudí, ktorí by do tej kabínky radi nastúpili, aj keby museli náhodou päť minút stáť. Zlepšili to single liny, do ktorej človek nastúpi, aby nasadol “na poslednú chvíľu” do takejto poloprázdnej kabínky, no aj do tých sa treba minútu predierať tupým davom, a aj tak nakoniec chodia hore nie úplne plné a nával o 8:30 sa rozplynie oveľa neskôr, ako by mohol, keby ľudia dokázali zapnúť mozog.
Fajn. Nastúpil som do kabínky. 8:40. Ako fanúšik pozitívneho myslenia sa snažím nebyť hneď nasraný a nechať si pokaziť deň, zapínam teda pozitívne myslenie. Nevadí, času na lyžovanie ešte bude dosť, všetko je fajn…. moment, čo to počujem? Áno! Nachádzam sa v najmodernejšom lyžiarskom stredisku strednej Európy, vo (fu)turistickom raji, kde denný skipas stojí štyridsať eur, a z rádia hrá dokola ABBA a BONEY M (ak máte šťastie, niekedy hrajú aj lacný hispánsky pop, pri ktorom máte o 10% menšiu chuť zobrať lyže a začať nimi triafať náhodných ľudí do hlavy). Pozitívne myslenie je teda v piči a ako správny nezodpovedný hajzel teda volím slúchadlá, aj keď na svahu nebudem počuť, čím sa asi zvýši pravdepodobnosť zrážky. Ale za tri roky som nikoho nezrazil a pri ďalšom započutí Dancing Queen si uvedomujem, že reálne nemám príliš na výber, ak chcem ostať pri zmysloch, takže rozmotávam and Appetite for Destruction it is.
9:00, konečne som hore a konečne vidím všetky tie nádherné scenérie, celé Horehronie a Liptov a samozrejme Vysoké Tat… robím si piču, zase je hmla. Sklamane balím slúchadlá naspäť, pretože hustá hmla, plno ľudí na zjazdovke a Guns N’ Roses v slúchadlách je fakt kombinácia, ktorá hraničí s čírym kokotizmom. Púšťam sa na severnú stranu do prvého úseku. Na severnej strane je to tak, že kamkoľvek idete, prvý kilometer musíte prejsť po hrozne úzkom úseku, po lieviku, na ktorom je viac ľudí ako 2. januára v posilňovniach, takže už po hodine je v hroznom stave a o 16:00 pred zatvorením strediska to vyžaduje skutočné skills nejebnúť tam na zem. Po chvíli si uvedomíte, že Jasná sa pokúsila včera o umelé zasnežovanie a páni ratrakári nemajú úplne talent na rozratrakovanie takej kopy, takže zjazdovka je nádherne schodovitá. O pár minút slalomovania medzi ľuďmi ste dole a chcete nastúpiť na oranžovú šesťsedačku. Z mojej obľúbenej zjazdovky číslo 1 sa tam ide takým pekným oblúčikom, a keďže si nechcem príliš precvičovať beh na lyžiach, nespomalím úplne, aby som tam pekne prirodzene zabrzdil až v rade, ktorý je desiatky metrov za skončení svahu. Ľuďom ale zase jebe, a preto stojí skupinka v ceste. BOHA. To sa fakt nemôžete postaviť niekam inam ako doprostred príjazdovej cesty a presne tak, aby ste zablokovali človeka? Rád by som ich poslal do piče, ale je ich desať a ja mám len šesťdesiatpäť kíl, preto volím “zdovolením”. Začujem hundranie, ale keďže sú to Poliaci, a tí sú v Jasnej optimistickí ohľadom vašich znalostí poľštiny ešte viac ako Frešo pred voľbami, rozumiem iba “kurwa”. Ideme hore, skúsime juh. Na severe je fakt príliš veľa Poliakov na moje nervy.
Ohľadom lyžovania v hmle vám môžem dať jednoduchú radu - nebyť pomalý a veriť si (ak nie ste začiatočník, vtedy voľte tradičnejšiu variantu - na hotel a ožrať sa.) Je totiž menej bolestivé, keď niekoho zrazíte, ako keď niekto zrazí vás (a tiež nikto nevidí, keď spadnete, takže ste vlastne ani nespadli). Chopok je svojou hmlou povestný, zachádza to až do takých rozmerov, že vás o zrážke informuje najprv hmat a až potom zrak. A presne takú hmlu to dnes na juhu bude atakovať. Okej, volíme Predné Dereše. Najmä preto, že jednu z najlepších zjazdoviek na Slovensku (32) nad Kosodrevinou Jasná nechala napospas osudu, čo v praxi znamená, že v marci by tam už mohlo byť dosť snehu na zakrytie metrových šutrov a dva týždne sa tam bude dať lyžovať, potom príde odmäk. Fakt nechápem, prečo akurát túto zjazdovku nechá Jasná bez umelého zasnežovania, keď tam má už pomaly aj parkovisko. A ak sa nechcete kilometer trepať pomalým traverzom na Zadné Dereše kvôli minúte lyžovania, v praxi nemáte na výber.
Tu sa trochu zastavím. Čo sa týka lanoviek na juhu, je to veľmi jednoduché: Z Krupovej na Kosodrevinu ide najnovšia kabínka, odkiaľ sa ďalej ide na Chopok. Tie prepravujú 95% ľudí na juhu. Potom je tam praveká sedačka zo Srdiečka na Kosodrevinu, vlek z Krupovej na svah nad Srdiečko a jeden vlek na somárskej lúčke. To je všetko. Kedysi, keď tam ešte neboli kabínky, dopravovali ľudí vleky a celý juh mal veľmi nepoškvrnenú atmosféru. Z Kosodreviny išiel dlhý vlek pod Chopok na ústie spomínanej 32-ky, dalo sa prestúpiť na kratší vlek, ktorý išiel až nahor. Potom mali ešte svoj vlek Predné aj Zadné Dereše (Zadné ešte zvyknú niekedy cez víkend zapnúť- podotýkam, vždy býva vyťažený). Ľudia tie vleky mali proste radi. Potom si ale Jasná povedala “pffff, my sme predsa fancy stredisko pre bohatých ľudí, nebudeme ich predsa nútiť mať medzi nohami kotvu, ako mal predtým plebs.” A postavila kabínku z Kosodreviny na Chopok. Pokrok musí byť, veď fajn, problém je, že manažéri strediska nedomysleli pár vecí, vďaka čomu by ich mohol priemerný lyžiar označiť za NESCHOPNÝCH VYJEBANÝCH SKURVENÝCH KOKOTOV a bohužiaľ musím uznať, že právoplatne.
Nedomyslená vec číslo 1
S príchodom kabínky sa prevádzka vlekov vypla, alternatíva ku kabínke teda nebola. Manažéri ale na tom vleku raz padli a zlomili si obidve nohy a ruku a dostali kvapavku a ešte im jedna kotva osobne vynadala do čurákov (inak si fakt neviem vysvetliť tento odporný nenávistný krok), takže sa rozhodli odstrániť kotvy z vlekov, takže síce vlek stál, ale nedal sa v núdzovom prípade použiť. A vleky napríklad nepoznajú prekážku menom vietor. Kabínka ale áno, hranica bola 60 km/h a to na Chopku zvykne byť pomerne často. Pred pár rokmi (myslím, že už to nejako vyriešili) sa teda zvyklo stávať, že ste prišli dve hodiny autom, zaplatili 40 eur za skipas a potom ste zistili, že máte dve zjazdovky spolu s ďalšou tisíckou ľudí. C’est la vie.
Nedomyslená vec číslo 2
Pred kabínkou sa na Chopok chodilo spomínaným vlekom, na ktorý sa prestupovalo zo sedačky tak, že ste kúsok zlyžovali dole. Tento nepohodlný spôsob ale logicky nevyhovoval. Prvé asi dva mesiace sa ešte dalo zlyžovať na vlek, ísť minútu hore na blízky traverz, vystúpiť a zlyžovať ku kabínke. Tento EXTRÉMNE nepohodlný spôsob sa ale rozhodli nahradiť komfortným a inovatívnejším spôsobom, a to tak, že ste si po zosadnutí zo sedačky naložili lyže na plecia a tri minúty ste sa jebali ku kabínke. Toto “dočasné” riešenie bolo aplikované tri roky.
Nedomyslená vec číslo 2,5
Keď Jasná dáva dôraz na pokrok a modernosť a nechce teda už tie vleky, prečo ich kurva kreslí do mapy? V tohtoročnej už tri “neexistujúce” vleky zakreslené nie sú, stále sú tam ale tri, ktoré som nevidel spustené už celé roky. Toto ma ale až tak netrápi, zmätení Poliaci v kabínke sú fakt zábava.
Vyrážam na Predné Dereše, jednu z najstrmších zjazdoviek, tiež veľmi plná a po desiatej aj patrične rozbitá (ale stále je kumšt lyžovať ju), a keďže je oveľa strmšia ako predtým spomínaný lievik, naplno sa tu stretávate s ľudským kokotizmom, ktorý je nebezpečnejší, lebo na lieviku ste zmierený so svojím osudom, prejsť to pomaly a neustále pozorne striehnuť na šutre a ľudí. Ale to ma fakt nebaví na dlhej zjazdovke s parádnym výhľadom. Vo všeobecnosti, lyžovanie je pre mňa dosť podobné šoférovaniu. Keďže patrím medzi najrýchlejších na svahu, musím neustále dávať pozor na pohyb všetkých ostatných lyžiarov (áut). Pri vystupovaní zo sedačky sa chcem čo najlepšie odstrčiť od sedačky a posunúť sa dopredu (podobné so semaforovými závodmi). A tiež si myslím, že väčšina ostatných lyžiarov (šoférov) sú degenerovaní kokoti. Chcete byť ako oni?
Návod kokotizmu číslo 1
Ak lyžujete, niekedy potrebujete zastaviť. Prirodzene, zastavíte niekde na kraji zjazdovky a pred zastavovaním sa obzriete, či nie je nablízku lyžiar, ktorého by to mohlo prekvapiť. Nezastavíte štýlom “dupnutie na brzdu uprostred zjazdovky”, však by vás mohol niekto zraziť. Nie, robím si srandu, urobte presne toto ako veľa ďalších, však máte nejaké poistenie, nie?
Návod kokotizmu číslo 2
Naučiť deti lyžovať je fajn vec, ale prečo ich kurva trepete na najstrmšiu zjazdovku, keď majú také skills, že by mali problém nepadnúť aj na somárskej lúčke? Ak máte trochu súdnosti, zoberte ich na plecia a zlyžujte nejako s nimi dole, alebo viete čo nie, dostaňte sa dole štýlom “dieťa sa rozbehne, po 20 metroch sa rozjebe o zem, rozplače sa, dostane štyri traumy a znenávidí celé lyžovanie, opakujte stokrát” a napodobnite presne toho retarda, ktorého som minulý rok videl.
Návod kokotizmu číslo 3
Traverzy sú úzke lyžiarske chodníky, ktoré sa mierne zvažujú, a nenaberiete na ňom vysokú rýchlosť. Preto na ňom nerobte oblúky, a ak sa fakt tak bojíte, že musíte, dávajte pozor, aby ste nerobili tie oblúky na celú šírku traverzu, lebo ľudia,ktorí by odtiaľ radi čo najrýchlejšie vypadli na zjazdovku, by vás možno chceli aj predbehnúť.
Návod kokotizmu číslo 4
Alebo, ak ste z radov nebojácnych, a práve ste stretli niekoho známeho a chcete sa s ním porozprávať, tak zastavte priamo na tom traverze a kompletne ho zablokujte.
Návod kokotizmu číslo 5
Choďte do Energy Baru na Rotunde, kúpte si nejaké jedlo predražené o 300%, a potom celú cestu kabínkou pičujte na to, že to bolo predražené o 300%.
Keďže ľudia veľmi nesúhlasia s mojím názorom, že v hmle to je pravá zábava, lyžiari vyrazili inde a mne ostáva skoro celý juh voľný a nerozbitý, a keďže tu poznám skoro každý meter, hmla nerobí problém. Ostávam tu až do zatvorenia strediska, pretože nerozbitý svah a nikto nevidí, keď sa zjebete, čo je viac?
Podstatné je, že aj napriek tomuto všetkému vyššie popísanému zlému je lyžovanie paráda. Niet nad lyžovačku na perfektne upravenej zjazdovke rýchlosťou 100 kilometrov za hodinu, nad ten úžasne slobodný pocit pri jazde, niet nad tie výhľady, keď náhodou nie je hmla, niet nad slalomovanie medzi bubnami pri gýčovom západe slnka, niet nad šialenú jazdu hmlou (a nikdy som nikoho nezrazil), niet nad skúsený odhad, ktorý vytuší nečakaný kokotský pohyb lyžiara na opačnej strane zjazdovky predtým, ako ho spraví, niet nad to pozerať sa na haváriu toho lyžiara s menej skúseným lyžiarom, ktorý to nevytušil a škodoradostne sa smiať, niet nad zmätených Poliakov v kabínke, keď sa snažia prísť na to, kde sú, pričom sú v kabínke smerujúcej na Chopok, niet nad prejdenie singlelinom do kabínky za minútu čakania v rade, zatiaľ čo iní stoja tých minút už pätnásť, niet nad to byť najrýchlejším na svahu a robiť si z ostatných slalomové tyčky, niet nad zaslúženú buchtu Chopok Maxi na Kamienke na obed.
Dočítania niekedy nabudúce.
