Čierna sviňa prezlečená za psa je priaznivcom DM z diskusií pomerne známa. Pre neznalých, ide o psicu (podľa GW - ušatú vagínku) rasy louisianský leopard farby čiernej. Preslávila sa najmä svojím neortodoxným prístupom ku konzumu komodít, ktoré vykazujú rôzne stavy rozkladu, smradu, nevábneho vzhľadu a vôbec, že eeek. Keďže sa na rodnej slovenskej chlpatej hrudi traduje, že ako na Nový rok, tak po celý rok, jej predpoveď ma, jemne povedané, v symbolickej rovine dosť znepokojuje.
Ale po poriadku. V skorých ranných hodinách prvého januárového dňa sa na prechádzke zmrznutým lesným terénom začala moja psia Sybila niečím kŕmiť. Že ide o potravinu/predmet na konzum nevhodný, bolo jasné z jej prístupu. Zaostávala za nami, potom nás rýchlo predbiehala a opäť zaostávala. Oná vec bola zjavne poriadne tvrdá. Nahlas som sa čudovala, čo asi môže dlábiť. Venčič číslo jedna, venčiaci psa s pracovným názvom Drbko radostný, ktorého najvyššie blaho nastáva, keď je zaštuplovaný tenisákom v papuli. Ten pes, nie venčič číslo jedna. Pán Drbka radostného s presvedčením, získaným dlhodobým spoluvenčením, odpovedal jednoznačne. „ Čo asi? Hovno!“ – „Ale kdeže, to by jej tak dlho nevydržalo!“ – „Čoby nie? Veď mrzne, tak je tvrdé.“ – „Veď sem počujem, jak to žužle“ – „A ty si niekedy hrýzla zmrznuté hovno? Veď to musí byť poriadne tuhé!“ Čierna sviňa prezlečená za psa prebehla v dostatočne blízkej vzdialenosti, takže som videla do jej papule. Nič hnedé jej na zuboch nezostalo a ani pachovú stopu svedčiacu pre požívanie exkrementov za sebou nenechávala. „Hovno to nebolo!“ - dodala som víťazoslávne. „No len aby.“ – oponoval veštecky venčič číslo jedna.
Čierna sviňa prezlečená za psa bola mnou v dopoludňajších hodinách ponechaná osamote v bytovej jednotke.
Pri otvorení dverí v popoludňajšom čase ma ovanula sýta, takmer viditeľná, teplá hovnová vôňa. Hneď na chodbe za dverami šla k zemi, v odprosujúcej póze na chrbát a hore nohami, pribehnuvšia producentka smradu. Rýchlo som zatvorila vchodové dvere, aby sa ten puch nešíril a neotrávil Nový rok celému baráku. Začala som pátrať, kde to je. Že to bolo hovno, by podľa smradu zistil aj chudák so stratou čuchu. Veľká hnedá kopa ma čakala rovno na psom brlohu. Konzistencie zľahka rozbredlej, ale nesúcej viditeľné stopy prechodu cez vrchnú časť tráviaceho traktu psa. Neveriac vlastným očiam, som, jednoducho povedané, nemo civela na vygrcané hovno. Vtedy ma naplo prvýkrát. Z mnohých krátov. Otvorila som okno a vdýchla zhlboka ako potápač pred zanorením. Sklonila som sa nad brloh a aj cez slzy v očiach vyvolané náporom nevoľnosti som videla jasne, že sa brloh nedá zachrániť, teda, že ho ani nechcem zachraňovať, lebo by pri manipulácii s ním došlo k jeho opätovnému znečisteniu. Mojim natráveným obedom. Držiac psí matrac zďaleka od seba a len špičkami prstov, som ho odniesla von z bytu a rovno do kontajnera. V skrytu duše som si pomyslela, ako dobre, že v baráku je viacero psov. Nebude jasné, že toto svinstvo vyprodukovala čierna sviňa prezlečená za psa.
Po návrate do bytu ma opäť čuchovo ohromil silný sračkový odér. Keďže brloh bol už v smetiaku a pes so zavretou papuľou zalezený pod stolom v kuchyni, bolo nad slnko jasnejšie, že hra Nájdi vygrcané hovno nebola ešte ukončená, ale že len postupujem do ďalšieho levelu. Nepátrala som dlho. Omnoho väčšia kopa, odhadla by som, že prvá várka, trónila uprostred periny. Nápor ďalšieho vratného pohybu v mojom zažívacom ústrojenstve som zvládla len vďaka svojej bezbrehej nastratosti. „ Ty sviňa jedna hnusná, zabijem ťa a urobím si z teba rukavice!“
Nie. Ani perinu som nezachraňovala, nevedela som si ani predstaviť, že by som sa toho opätovne stráveného hovna čo i len malíčkom dotkla. Pekne som chytila perinu za všetky štyri rohy a zopakovala si potupnú cestu k smetiaku. Perina sa nádherne rozprestrela na zbytkoch sviatočných potravín a vystavila svoj nevábny obsah na obdiv opodiaľ už podupkávajúceho bezďáka. Verím, že aj jeho táto fatálna exkrementálna kompozícia dostala do kolien, lebo ešte aj v nedeľu tam perina, napriek svojim výborným zatepľujúcim vlastnostiam, ležala nedotknutá. Cestou späť do odhovneného a odsmradeného bytu som premýšľala, čo jej asi na tom raw bio zvyšku (pravdepodobne humanoidného pôvodu, lebo zvieracie zviera radikálne odmieta) mohlo vadiť. Žeby vlas?
To však ešte nie je definitívny koniec novoročného orákula čiernej svine.
Na druhý deň ráno po venčení. V teple domáceho pohodlia, vyumývaného Savom a inými dezinfekčnými prostriedkami, sa psica zoširoka postavila a opäť pogrcala. Na linoleum. V kalužke čírej nažltlej tekutiny plávali tri nedotknuté suché dubové listy a kúsok kôry.
Mne z tohto orákula vychádza, že budem v roku 2016 strašne bohatá a že moje bohatstvo bude pochádzať z Nemecka. Venčič číslo jedna však tvrdí, že z toho jasne vyplýva, že mám nevychovaného a pažravého psa.
