Prečítal som knihu pre mládež. Azda by to mal byť trhák, neviem. Na obálke knihu chvália do nebies. Ale ako sa vraví, nesúď knihu podľa obalu. Ako autor pár knižných obálok o tom viem svoje.
„Kniha“ začína celkom pútavo, úvodná scéna nás privádza do lesa niekde nad New Yorkom, je treskúca zima a hlavná hrdinka sa snaží nájsť jedlo pre seba a svoju sestru. Dozvedáme sa, že svet zničila veľká vojna pred troma rokmi a svet sa rozdelil na tých, ktorí sú drsní a brutálni (to sú tí Otrokári) a tých dobrých, ktorí sa skrývajú. To je zatiaľ v poriadku. Dej sa ale odohráva v roku 2120. Čo už je problém.
O sto rokov sa jazdí na, citujem, „starej Camare”. Stará Camara prežije dve autonehody, a aj tak jazdí dvestovkou. Ale k tomu sa bohužiaľ dostanem. Každopádne, v knihe o budúcnosti nie je ani zmienka. A to Slováci vyrobili lietajúce auto, internet máme na konci prsta, upravujeme gény a plánujeme cestu na Mars. O sto rokov to však bude inak, v móde budú autá a motorky minulého storočia, autá a lode budú jazdiť na benzín. Žiaden vodíkový motor, žiadna inteligentná domácnosť. Nič. Autorka ukázala absolútny nedostatok čohokoľvek, čo by sa dalo nazvať aspoň náznakom fantázie.
Ale vrátim sa k príbehu. Hlavná hrdinka loví jeleňa, aby nakŕmila seba a mladšiu sestru. To je v poriadku, postapo, jedla málo, loví sa nožom. To viem pochopiť. Čo však pochopiť neviem, je nasledujúca polovica knihy. Tá je totiž... autonaháňačkou. Úplne vážne, úvod do knihy, vykreslenie atmosféry (les, sestra, nedostatok jedla), to je pár strán. Potom sa ide. Pol knihy. Otrokári sestru ukradnú a sledujeme, ešte raz opakujem, pol knihy trvajúcu autonaháňačku. Najprv na starej motorke, o ktorej síce nevieme, aký je to model, ale asi má tiež nejakých tých stotridsať rokov. Napočudovanie ale funguje a ide 250km/h.
Aby ste si nemysleli, že som hejter, uvediem príklad. Sedemnásťročné dievča príde na miesto, odkiaľ ukradli sestru, nájde tam mŕtveho Otrokára. Keďže má chabé oblečenie, čo ju samu trápi, namiesto toho, aby si vzala aj odev a zbrane, zoberie si prilbu. A hajde na tú motorku. Počas jazdy stretne chalana s rovnakým osudom (jemu vzali brata), tak idú dvaja, motorka má sajdkáru. Dobiehajú Otrokárov idúcich na dvoch autách (staré Camaro).
Najrozumnejší a najistejší spôsob, ako zlikvidovať prenasledované auto a pokračovať za druhým autom je nasledovný: motorkou (!!!) doň nabúrate v rýchlosti 250km/h (!!!), preletíte desiatky metrov, zlomíte si jedno rebro (!!!), prídete k autu, ktoré je po zrážke s motorkou na boku (!!!), pričom jeden z členov posádky je mŕtvy (vy ste prežili zrážku na motorke v šialenej rýchlosti len so zlomeným rebrom). Zastrelíte toho, čo prežil, prevrátite auto na kolesá, nasadnete doň a prenasledujete ďalšie storočné auto, v ktorom je vaša sestra. Znova v rýchlosti 250km/h. Znova nabúrate, auto sa prevráti na strechu, nejaká zbytočná postava, ktorá sa v aute ocitla len tak, zomrie, vy z auta vystúpite, prevrátite ho na kolesá (ste dvaja, máte 17 rokov a jeden z vás je dievča) a uháňate ďalej. 250km/h. Práve ste prečítali pol knihy. Ergo, mŕtva postava v aute. Jediné čo sa o nej dozvedáme, je, že umrela. Kto to je, ako sa tam dostal a prečo, nevieme. Asi Yossarianov spolubývajúci.
Ja nie som proti knihám pre mládež. Harry Potter alebo Pán Tragáčik, to je príjemné čítanie. Ale tie knihy sa na nič nehrajú. Tragáčikove auto je rýchle, lebo má motor z Ferrari Super America 410 a pláva vo vode, lebo ujo Gromillo ho prerobil na čln s kolesami. Tomu sa dá uveriť. Ale že sedemnásťročné, 168 cm vysoké dievča (to sa tam doslovne píše, že je tupá, je tam len implicitne) šoféruje motorku, nabúra v 250-tke, prežije to, obráti 130 rokov staré auto zo strechy na kolesá, a to auto po dvoch brutálnych autonehodách pôjde tak šialene rýchlo, tomu neuverí snáď nikto.
Hlavnú hrdinku samozrejme chytia a o svoju a sestrinu slobodu musí bojovať v Aréne Jedna. Gladiátorské zápasy budúcnosti (ktorá vyzerá ako prítomnosť). Hrdinka bojuje a protivník na ňu hodí hada. Had ju uhryzne zubami dlhými desať centimetrov, odhodí ho a had ju začne v podstate naháňať. Viete, ani by som si to nevšimol. Ale pätnásť rokov som choval plazy. Neexistuje had, ktorý má desať centimetrov dlhé zuby, a to rátam aj najdlhšie hady sveta. Had vás nikdy nebude naháňať. Nikdy. Raz som v Tatrách sedel na jednom veľkom kameni a delil som sa oň s vretenicou. Jednoducho, kým had nemá pocit, že nemá kam ujsť, neútočí. Alebo kým naň nestúpite. Autorka si nedala ani najmenej práce s vyhľadávaním faktov, s prácou na vykreslení budúcnosti ani s ničím iným.
Sedemnástka láme kosti, zabodáva do ľudí nože, kope ich kade-tade, krv strieka, jednoducho, sú to celkom masakre. A to isté robia jej. Jedného bojovníka zabije řemdihom o 700 rokov starším než Camaro.
Kniha je tak hlúpa, že neverím, že existuje pubiš, ktorý tomuto uverí. A taký, ktorý uverí, má desať a bude to brať ako rozprávku. Ale kúpili by ste desaťročnému dieťaťu knihu, kde hlavný hrdina, s ktorým by sa to dieťa malo stotožniť, síce v dobrom úmysle prežiť a zachrániť sestru láme kosti, „sekerou oboma rukami silno švihne” a protivník padá mŕtvy na zem v gejzíroch krvi? Ja nie. A to nie som puritán, ani člen Aliancie za rodinu a v živote som videl už všeličo, aj nepeknú smrť. Aby ste mali ešte lepší obraz: malá sestra, tá unesená, sa v jednej scéne pozerá na to, ako Otrokár znásilňuje iné malé dievča, pričom vie, že to isté čaká aj ju. Obe majú desať rokov. Kniha pre mládež, prosímpekne.
Autorka napísala knihu plnú nerealistických hlúpostí, ktorá je akože pre mládež, ale mládež tomu uveriť nemôže, alebo pre deti, ale je tak násilná, že pre deti nie je vhodná. Odohráva sa v budúcnosti, v ktorej je všetko tak ako dnes a dejová línia obsahuje len jazdu rôznymi dopravnými prostriedkami a krv v Aréne. Netrafila cieľovú skupinu, nemá literárny talent, inteligenciu a evidentne ani Google.
Udeľujem nič z ničoho.
