Keď sa v Rusku rúcala nevládna monarchia a davy robotníkov a roľníkov obstreľovali Zimný palác z Aurory, cár Mikuláš II. s rodinou boli popravení a všade zavládla nekompromisná päsť proletariátu, udiala sa veľmi zvláštna vec na poli kultúry. Revolúcia dodala impulz a zapôsobila ako bomba hodená do zatuchnutého rybníka. Začala sa presadzovať divoká avantgarda. Medzi ňou aj futurizmus, manifest ktorého obsahoval napr. aj uctievanie športových automobilov.  Ale to, že Stalin neskôr spoľahlivo zadupal tento kultúrny rozmach do zeme a kto sa o seba nestihol postarať guľkou ako Majakovskij, išiel makať do gulagu, alebo inak pocítil výhody vlády pevnej ruky, je už iná kapitola.

 

Aj v našich končinách sa udialo čosi podobné. Nazval by som to závanom slobody, možno takmer až anarchie. Bolo to tých pár rokov po revolúcii, kedy sa otvorili hranice a každý mal právo si v Rakúsku kúpiť napríklad drevenú atrapu videa za ťažko zarobené koruny československé. „Zlaté deväťdesiate,“ povzdychne si nejeden podnikateľ v zelenom saku s vypchávkami, s bielymi ponožkami v čiernych mokasínach a s mobilom veľkosti štandardnej tehly za opaskom. „Zlaté deväťdesiate,“ povzdychne si tiež nejeden pouličný výtržník, ktorý zamenil bomber za šušťákovú súpravu a pobral sa vyberať výpalné do najbližšieho zelovocu. „Zlaté deväťdesiate,“ spomenie si aj uctievač nagélovaného danceflooru, ozdobeného lenonkami a zaodetého do koženkovej vesty na holom tele, spomenie si aj nejeden Zvuk ulice a nakoniec si na zlaté deväťdesiate spomenie aj nejeden metalista so zostrihnutou ofinou a v rozpáranej riflovke, ktorý sa zmietal v ľútom boji proti depešákovi*.

 

Čo som si všimol, fenomén metalu tu pod povrchom bublal už od polky osemdesiatych rokov. Niektoré kapely mali dokonca šancu stať sa na naše pomery aj legendami. Najbližšie k tomu mala snáď Tublatanka, no potom Maťo začal nepochopiteľne spievať tankistovi Janovi, že keď je v uliciach je dosť biedny a robí väčšinou to čo nemá a ako svojstojný národovec vytiahol so stužkami na gitare spolu s ďalšími červotočmi prevŕtanými piliermi slovenskej hudby do parlamentu, kde žiadal o 30%-né kvóty na odznievanie slovenských veršovaniek v éteri. Možno k tomu nemala ďaleko ani taká Metalinda, kým nezačali robiť Vladovi roztlieskavačov na Pasienkoch, a kým Paľo Drapák v mene záchrany svojho krachujúceho manželstva nenaspieval so svojou manželkou naozaj kvalitnú pieseň Každá trampota má svou mez. To sa už jeho potenciálna legendárnosť rozplynula ako dym zadnej pneumatiky obstarožnej Jawy šmykujúcej na dedinskej motopárty. A legendou sa mohla stať aj taká kapela Makar Čudra na čele s Ottom Weiterom.

 

Priznám sa, že od kapely Makar Čudra toho veľa nepoznám, ale s piesňou Strigy na Sabat mali výborný nástup. Kostýmy pripomínali nie celkom podarený lup z lokálneho ochotníckeho divadla, šialené pohyby, Ottov hlas vo výškach, ktoré dosahoval hádam len vďaka semenníkom vylepšeným pôsobením hydraulického lisu a napokon samotný názov piesne, ktorý referoval k okultnej a temnej téme, a keby som chcel ešte viac pritlačiť na pílu, povedal by som, že sa hlásil priamo k satanizmu. Skrátka, heavy metal ako zo škatuľky. Potom však Otto Weiter, spevák, a neskôr aj hotelier a playboy (to mám z telky) presedlal k šlágrom a pár rokov sa v saténovej košeli sťažoval dôchodcom a bedákal, že nemá ani auto ani motorku a dievča s nadýchanou trvalou ho čaká v hlavnom meste Slovenskej republiky. Svoj potenciál na heavy metalový úspech tak utopil ako jeho fanúšikovia zubnú protézu v pohári s čistiacim roztokom.

 

Aj Otto Weiter zrejme s nostalgiou spomínal na zlaté deväťdesiate a možno to bol práve spomienkový optimizmus, ktorý mu pošepol, že je čas zabudnúť na doby bez motorového vozidla, doby, keď pri jeho piesňach nejedna dôchodkyňa vytáčala koliesko na kyslíkovej fľaši na maximum a pri pohľade na jeho nespútanú hrivu divocha z džungle musela meniť baterky v kardiostimulátore, a naskočiť späť do kožených nohavíc. Na pódium sa vrátil so skrátenými vlasmi a zvláštne tmavou briadkou, ktorá vyzerala ako Dirty Sanchez na nesprávnom mieste. Kapela Makar Čudra sa teda dala po dvadsiatich rokoch dokopy a veľkolepo to odpálila na slovenskej Eurovízii, čo im neskôr vynieslo úspech v podobe hrania koncertu v relácii Bez servítky.

 

Samozrejme, po takomto úspechu nezaspala kapela na metalových vavrínoch a začiatkom roku 2013 to naplno rozbalili na youtube. Podľa kostýmov to vyzerá, že znovu pod rúškom noci navštívili lokálne ochotnícke divadlo, ale tentokrát ešte neúspešnejšie. Ottovi Weiterovi by to človek ešte v tom čiernom komplete aj veril, ale basákovi, ktorý svojou farebnosťou pripomína vrecúško plné cukríkov Vexta, tomu to nezožeriem, hoci mám Vexty rád. Celé to uzatvára hlavný gitarista, ktorého metalový husársky kabát klipu dodáva pikantnú príchuť. Majsterštyk dopľňajú Ottove Weiterove ťažkopádne pohyby, vyvolávajúce pocit, že keby mal poruke krabičku liekov proti artróze, headbangovalo by sa mu o čosi ľahšie.

 

Nechoďme však zbytočne dlho okolo kotla s roztaveným horúcim ťažkým kovom, a poďme sa pozrieť na to, ako dopadne človek, ktorého obalamutí volanie vlastnej minulosti.

 

 

 

*Podstate rozbrojov medzi metalistami a depešákmi som vlastne nikdy nerozumel. Rozhodne budem rád, ak mi to nejaký pamätník osvetlí v diskusii.