Pat, Mat ...a ešte jeden.

Vždy som mal pocit, že som mizerný domáci majster. Zatiaľ čo známi naokolo dokázali pomocou kladiva a povrazu vyrobiť vstavanú skriňu, ja som sa pýšil vymenenou žiarovkou. No dnes sa to malo všetko zmeniť.

Intro

Po návrate z veľkonočnej dovolenky ma v práci čakali dobré správy. Vraj nám konečne prídu namontovať magnetické tabule (od novembra), čo znamená hneď dve veci. Po prvé sa prestanú povaľovať pri stene a kaziť dojem pri vstupe do kancelárie a po druhé budem mať aspoň na očiach úlohy, ktoré ešte treba dokončiť. 

Vraj sa ale nemám veľmi tešiť, lebo borci, čo tu boli montovať minulý týždeň, si na naše sadrokartónové steny priniesli príklepovú vŕtačku a vídiový vrták, takže po nich, pri záverečnom bilancovaní, zostali na stene tri zasadrované diery a nula zavesených obrazov.

Akcia Kancelária č. 1

„Páni, tak ja sa s vami lúčim a teraz si vás preberie tuto kolega,“ začala moja spolupráca so skupinkou o pár hodín neskôr. Sprevádzajúci na mňa ešte zagúľal očami a zmizol.

Zobral som chlapov k sebe do kancelárie, kde som ukázal na pomerne jednoduchú prácičku, zavesiť dve tabule pokiaľ možno rovnomerne do pokiaľ možno rovnakej výšky.

Skupinku tvorili traja robotníci: Pat, Mat a Majster. Ktorý z nich bol Majster bolo zrejmé na prvý pohľad, cez  obočie mal prehodenú šedivú manažérsku ofinku a cez plece akumulátor k vŕtačke. 

„Máte to rozmerané?“ pýta sa Pat.

„Nemá, nevidíš?“ rozmrzelo vraví Mat, „chyť to na druhej strane.“

Dvíhajú spodnú hranu tabule takmer do výšky skrinky na zložky stojacej hneď vedľa (100 cm). 

Príde mi dosť nevkusné, no hlavne nepraktické, mať tabuľu nižšie ako skrinku, asi mi chýba ich zmysel pre feng šuej. Vravím im, že by bolo lepšie posunúť ten whiteboard tak 4 až 5 centimetrov vyššie. Keď im vysvetlím čo je whiteboard,  usadia spodnú stranu na 113-tich centimetroch, presne podľa rovnice 100 + 5 = ???.

Nevzrušene prechádzajú do fázy 2.

„Držte to,“ hovorí Majster a duo rukami pritláča tabuľu k stene. Je urobená šikovne, pod krytkami v rohoch sú diery - v každom rohu jedna. Chlapi držia, Majster pristúpi bližšie, spraví vŕtačkou 4 rýchle pohyby a jeho práca je hotová. Vzápätí sa Pat s plným sústredením otáča k môjmu stolu po vercajch, zatiaľ čo bezprizorná tabuľa sa s vyčítavým žuchnutím zvezie k zemi.

„Kurva, čo to nedržíš,“ oborí sa na Mata.

„Ako do piči? Veď držím šróby,“ bráni sa Mat. Ukazuje do dlane, v ktorej zviera dve tenučké samorezky. Pat, márne hľadajúc rovnako silný protiargument, radšej pokračuje v práci. Samotnej tabuli sa našťastie nič nestalo, a tak ju po vložení hmoždiniek prikladajú hneď naspäť.

„Kurva, nesedí,“ konštatuje Mat.

„Ako je to možné?“ pýta sa Majster.

„Ako je to možné?“ pýtam sa v duchu ja.

„Počkaj, možno sa natiahla tabuľa,“ analyzuje záhadu Majster. Chlapi tiež pokladajú túto možnosť za najpravdepodobnejšiu, preto sa rozhodnú vyskúšať tabuľu číslo 2. Lebo 120x90 je iba imaginárne číslo, ktorým nenažratí obchodníci pletú hlavy poctivým ľuďom.

Keď prídu na to, že objekt číslo dva je rovnako veľký ako objekt číslo jeden, napriek tomu, že výrobca spomínaný fakt uvádza priamo na obale, musí pomôcť sila. Mat vyberá naozajstný šraubovák. Zhruba po minútke funenia, niekoľkých nadávkach a nesúhlasného popraskávania plastov, je prvý whiteboard na mieste.

Inštalácia toho druhého prebiehala plus-mínus rovnako. Plus maturovanie s umiestnením, mínus môj čas. Nakoniec všetko dopadlo k ich spokojnosti, mohli sa teda presunúť do kancelárie vedľa, k môjmu kolegovi hovoriacemu anglicky.

Mat u mňa ešte zakladá držiak na fixky, kým ja mu pozerám na prsty, nech mu to ide ľahšie, keď sa zrazu do kanclu vrúti červený Pat, že bude treba tlmočníka, aby som šiel s ním.

Majster stojí takticky na chodbe a so záujmom si prezerá svoje topánky, akože netuší, že jeho zverenec možno vyvoláva medzinárodný incident.

Akcia Kancelária č. 2

Prichádzame ku kolegovi, ktorý má pre robotníkov pripravenú čerešničku. Chce hornú hranu tabule do výšky asi 170 cm tak, aby bola rovnobežne s televízorom nad ňou.

Montéri sa púšťajú do práce a ja sa ho pýtam, či má tiež pocit, že traja ľudia na založenie polkilového whiteboardu sú trochu príliš. Priveľmi ma nepočúva, lebo neveriacky sleduje ako si trojka Mythbusters hravo poradila s mýtom o rovnobežnosti telies. 

„What, do you want to say something?“ pýtam sa ho.

„Yes, they should probably...“

vrr-vrr-vrr-vrr

„Well, never mind,“ oceňuje kolega rýchlokurz slovenskej geometrie.

Nemá zmysel komentovať, už len pár minút a mám ich z krku.

Záverečná výzva, je skúškou dôvtipu a zručnosti: Tabuľa musí byť umiestnená vo výške 200 cm symetricky medzi zvislou lištou s optikou a skriňou na šaty.

Aktívny Mat opiera jeden koniec metra o lištu, zhruba vo výške svojho pása. Pat, ktorý sa nedá zahanbiť a tiež rozumie slovu „symetricky“ prikladá druhý koniec vo výške očí k rohu skrine.

„167 centimetrov,“ hlási Pat.

„Čo ti jebe? Máte to nakrivo,“ koordinuje Majster z úctivého odstupu, „Mat, zdvihni tvoj koniec, aby to bolo v rovine.“

Mat urobí čo mu je povedané.

„167 centimetrov,“ hlási monotónne Pat.

Ja si prstami nahmatávam pulz.

Posledný boj

Chlapi majú čísla v malíčku, môže teda začať minútka aplikovanej matematiky.

Ja osobne by som to robil takto: (167-120)/2. Výsledok, 23 a pol, je odstup od skrine aj optiky. Ale to je príliš jednoduché, čo je sedliackemu rozumu hneď podozrivé.

Pat vie, že 167 na polovicu je 83,5. Na stene urobí čiarku.

Pat zisťuje, že tabuľa nemá v strede žiadnu rysku, takže sa vracia k čiare na stene.

Pat našťastie vie, že tabuľa má 120 centimetrov, to znamená, že polovica je 60. Pomocou metra odpočítava 60 centimetrov doľava a robí značku.

Pat takisto vie, že tabuľa má byť vo výške 200 cm. Svojou miniatúrnou vodováhou sa teda naťahuje a kreslí pravdepodobne vodorovnú čiaru vo výške 2 metre.

Ďalej by to mala byť hračka, stačí priložiť tabuľu k stene a... Všetci traja zisťujú, že nakresliť pravdepodobne vodorovnú čiaru nad hornú lištu nebol dobrý nápad, pretože ju zdola kvôli tej lište nevidieť.

Tu príde vhod vodováha, ktorá pomáha celé dielo uvodorovniť odspodu. Fakt, že teraz nevieme, či je horná hrana tabule naozaj vo výške 200 cm, nikoho nezaujíma. Už ani mňa s kolegom.

Skôr než sa Majster pustí do vŕtania, mi to ale nedá: „Chlapi, veď to nemáte rovnomerne od okrajov. Počkajte, idem si po meter.“

„Čo? Akože nemáme?“ čelí prekvapeniu Mat.

„No fakt, nemáte,“ karhavo kýva hlavou Majster. Vypína vŕtačku. 

Prichádzam s metrom, aby som im ukázal, že od jedného okraja sú vzdialení 22 a od druhého 24 cm.

Neochotne posúvajú tabuľu o centimeter doprava.

„Aha, čiara!“ kričí zaskočený Mat, keď spoza ľavého okraja vykukne Patova značka.

Kolega predstaveniu nerozumie, takže ma hľadá pohľadom, no ja nemám, čo by som k tomu povedal.

Posledné 4 skrutky.

Skupinka sa balí a ja ich vediem k ďalšej kancelárii.

„Páni, tak ja sa s vami lúčim a teraz si vás preberie tuto kolega.“