*spoiler* Pod hroznom sme sa reálne nikdy nestretli. Ani nemáme fotku.
Aký bol teda tohtoročný Grape po dvojročnej prestávke? Neviem, aký bol ten pred dvoma rokmi, či hociktorý predtým, no v skratke a jednoducho, stálo to za to. Zodpovedne som si napočúvala oficiálny playlist na Spotify, dva týždne vopred poskladala lineup a tešili sme sa. Moje prvotné očakávania, že to bude niečo ako playlist rádia FM naživo, boli trochu podcenením organizátorov. Každý si našiel v žánroch niečo svoje, moje osobné preferencie typu všetky slovenské kapelky, DJi, vrátane príjemne počúvateľných headlinerov, boli naplnené až-až.
Naša partia sa skladala zo štyroch kusov, rovnomerne vyvážená, čo do genderu aj hudobného vkusu.
Divízia o troch kusoch vyrážala autom z Bratislavy, s tým, že v Trenčíne na stanici berieme posledného člena posádky prichádzajúceho z ďalekého východu. Mnou navrhovaný odchod o 9:00 (lebo veď bude veľa ľudí, budeme stanovať ďaleko, budeme parkovať ďaleko, budú tam rady, pomoc) sa nestretol s veľkým pochopením, možno aj kvôli malému štvrtkovému zahrievaciemu kolu na Kollarku. Po dvojhodinovom čakaní na mužskú polovicu posádky, sme konečne okolo pol dvanástej vyrazili.
Z Bratislavy do Trenčína vedie celkom jednoduchá priama cesta a navigácia je predsa pre mrjácov, takže tá 15 km zachádzka cez Dubnicu bola súčasťou plánu, aby sme sa na železničnú stanicu nemuseli trepať cez mesto. Úspešne sme vyzdvihli štvrtú členku a už bez ďalších zdržaní dorazili na trenčianske letisko. Prekvapivo bol príjazd veľmi hladký, čo sa síce nedá povedať o poli, na ktorom sa parkovalo, no organizácia fičala.
Zaparkovali sme, dopili rum, nabrali stany a vybrali sa do areálu. Po rýchlopostavení dvoch ubytovacích zariadení, niekde uprostred chvostíka sme sa konečne dostali dnu. Akurát hrali austrálsky Lime Cordiale, nič ohurujúce, pohodička do pozadia. Jedine sme sa na seba rozpačito pozreli, keď frontman začal hovoriť niečo vtipné o tom, ako sa nám sem tí Austrálčania pchajú a určite ich máme dosť. Na Slovensku?
Ja som potom zostala na Korben Dallas, ktorí sú láska, nielen kvôli najhlbšiemu hlasu Juraja Benetina. Playlist ma však úplne nenadchol, okrem hitoviek hrali veci z nového albumu, ktorý som si nestihla napočúvať, no mala som pocit, že odchádzajú z rockových vecí preč, čo je za mňa škoda. Potom som sa nerozumne rozhodla namiesto na Fallgrapp ísť za kamošmi do stanu po občerstvenie. Nastala totiž časopriestorová anomália, počas jednej prechádzky do auta na vytriezvenie a po vodu už začali niekde v diaľke hrať Milky Chance na hlavnom stage. Čo už, pôjdem na nich teda v decembri do MMCčka. Paru, highlight môjho lineupu stále stíham. Alebo aj nie.
Nestihli sme nakoniec ani Years&Years, ktorí/ý (chalan zostal z pôvodnej zostavy už vlastne sám) sa preslávili asi najviac jednou rádiohitovkou, no podľa rešeršu to vyzeralo na dobrú šou. Z prvého večera som teda nemala skoro nič. Jediným pozitívom bolo, že ani opicu, tak sme sa okolo polnoci vybrali späť do areálu. Bohužiaľ práve v čase, keď bolo programové hlucho - kto nechcel byť na Mura Masa, mal viac menej smolu. Tak sme skončili na Yzomandiasovi (český rap), keďže si ani ale poriadne nespomínam aký bol, beriem to ako pozitívum a dobrý koncert. Po neúspešnom love na pomarančový džús sme sa presunuli vyskákať sa na Changing Faces a potom už len do stanov. Absolvovali sme ešte polhodinovú prechádzku do auta po minerálky, mysliac na naše budúce ja a šli niekedy po piatej spať.
6:45 sme sa zobudili na východniarov vracajúcich sa z vedľajších stanov a o ôsmej už začalo byť príliš teplo, spánku sme teda veľa nedali. Aspoň sme stihli Silné reči, no fakt si nie som istá, či standupový koncept vie fungovať aj mimo uzavretého klubu, kam idú ľudia s jasným zámerom, nielen ako náhodné zastavenie popri ceste do sprchy.
O 12 som sa tešila na Malalatu, a oprávnene. Chalani dali parádny DJ set s ohromnou energiou, ktorú rozdali celému publiku na hlavnom stage. Zhodnotili sme však, že možno by sa na nich lepšie skákalo skôr večer, pod rúškom tmy ako pod priamym slnkom, aj keď je tento ich slot už tradícia.
Čas na vsuvku o jedle: výber široký (doslova, rozťahaný rad stánkov), ceny vyššie, ale o nič horšie ako na streetfood parku pred Starou tržnicou. Mali sme halušky od majstrov haluškárov, čerstvé cestoviny, fajnový burger a aj langoš za 5 evri, no ten už tak fajnovo nevyzeral. V nočnom opojení si kamoš vypýtal ku hawai pizzi aj extra porciu ananásu, na čo pani trošku so zdvihnutým obočím, ale bez rečí vyčarovala plastový kelímok aj s čerstvým ananásom. Super bolo, že sa dalo najesť v hociktorej hodine. Hlavným pivom bol Radegast, pilo sa to ľahko, ale už ani neviem či 12° či 10°. Ešte tam bola aj veľká záhradka Plzne, kde čapovali do skla, no tú sme nevyužili.
Po hodinovej pauze boli na rade Medial Banana, rovnako energickí s čo najznámejšími pesničkami, veľká pohodička, čo bolo cítiť aj v dave :) O štvrtej prišiel na hlavný stage SYML, pozitívny objav z warmupového playlistu s jeho melanchóliou, dosť oddychovka, očakávania som však mala trochu akčnejšie a ani nezahral tú jednu pesničku, ktorá sa mi páčila. Baby sediace vedľa boli ale roztopené úplne aj so slzičkou v oku. Zašli sme potom na skorú večeru, ku ktorej nám hrali Le Payaco, ktorí otvorili set najznámejšou Dobrý večer, priatelia... a zvyšok hrali anglické veci, čo ma celkom prekvapilo, no nebolo to zlé.
Potom sme sa s kamošmi rozdelili, oni si šli počúvať svoje repy, obsahujúce texty ako “včera mi zhorel dom, vila za Neptúnom” (©Saul), ja som šla na môj druhý slovenský highlight, Billyho Barmana, ktorých som na koncerte ešte nezažila. Bála som sa, že nebudem nejaké veci poznať, nie som úplne OG fanúšik, no obavy boli zbytočné. Hrali známe veci, všetci sme tam tancovali a spievali, festivalová atmosféra ako má byť.
Potom som sa pripojila späť k mojej skupinke, že ideme kuknúť Gleba a prezliecť sa do stanu na večerný program. Ja som dávala šancu rapu pár krát počas predpríprav na spotify, ale ani na live vystúpení som tomu neprišla na chuť, takže som len sedela vedľa stage stanu a čakala, kým mi kamoši napíšu, že teda ideme. Na programe sme mali potom už len Woodkida, The Vaccines pred ním ma pri rešerši nezaujali a najznámejšie veci sme počuli aj od stanu.
Woodkid to na moje ohromenie na hlavnom stage úplne odpálil. Čakala som niečo viac light, no toto bola parádna šou, sláčiky, hymnické melódie, bezkonkurenčne najlepšie vystúpenie celého Grejpu, na čom sme sa zhodli všetci z partie. Bolo to posledné vystúpenie jeho turné, takže na konci boli aj emotívne ďakovačky a prídavky aj napriek nevôli organizátorov, ktorí ho (možno omylom) vypli, no vyprosili sme si aspoň pár minút naviac. Vyskákaní, vyspievaní a vytancovaní sme si šli oddýchnuť na slovenských Tolstoys, ktorí boli oddychovkoví možno až príliš, polovica zájazdu na nich zaspala. Po skončení sme to už úplne vzdali a vydali sa na cestu do stanu, ja som ale zostala ešte na main stage na nemeckých Meute (google celkom dobre hovorí o techno-house marching band), zvládla som kvôli únave len začiatok, čo bola potom podľa hudby doliehajúcej ku stanu škoda, mala som sa hecnúť.
Ráno sme od ôsmej už balili, o pol 11 boli na ceste a stretli všetkých odchádzajúcich v trenčianskom mekáči, tak sme to vzdali a šli radšej do bratislavského.
Zhodnotenie: 8/10. Som dosť jasná cieľovka takéhoto festu a vyberala som si veci, čo počúvam, resp. som vedela, že ma oslovia, takže nejakú ťažkú kritiku nemám. Kamoši, čo absolvovali viacero raperov boli vraj celkom sklamaní, že to nie úplne splnilo ich očakávania. Techno stage sme navštívili len chôdzou okolo pri návratoch do stanu, čakať na KAS:ST do štvrtej sme nezvládli.
Moje obavy z davov boli neoprávnené, v areáli sa to roztratilo, ani v čase obeda sme nečakali v dlhých radoch. Organizácia, všetky také tie doplnkové veci - stanovanie, jedlo, usporiadanie, aj sprchy (aj keď teplá voda bola len vtip), wcka... všetko fungovalo. Rovnako fungoval aj celkom dobre poskladaný lineup, vybraní interpreti boli aj rôznorodí a aj sa dobre dopĺňali. Škoda, že som nestihla viacero drobných vystúpení, tak nabudúce. O rok som na Grejpe ako na koni.
