Mám ešte ďalekooo do tridsiatky (celé tri roky!), no už som sa ocitla v kúpeľoch na predĺžený víkend. Okolnosti nie sú potrebné vedieť, ale povedzme, že som človek, ktorý povie áno aj tomu najhlúpejšiemu nápadu na planéte. Tento článok teda venujem všetkým rovnako šibnutým ľuďom a vystríham ich, aby sa netrýznili a nezakúšali rovnakú chybu na vlastnej koži. Dostala som príučku za vás všetkých.

Už tesne po príchode sme vedeli, že popri geriatrii budeme jemne vytŕčať z radu. Ale po prvom welcome drinku sme sa nad tým prestali zamýšľať. Potom, čo sme sedeli v saune po pár vínkach, nám to neprišlo vlastne už ani trochu divné. Prvý večer sme navštívili miestny salónik aj so živou hudbou, čo znamená miestne duo Bezemočný klávesák a nedocenená speváčka. V intímne mihavých svetielkach dávali hity od Ilony Czákovej, Helenky Vondráčkovej a, samozrejme, nevynechali ani hity z neďalekého Jadranu. Staršie panie si túto jedinečnú chvíľu chceli zachytiť na foťákoch, ale nevedeli si nastaviť blesk, lebo „vnučka im to nejak prestavila“, tak sa náš stôl stal akýmsi support centrom. Skladba Sklíčka dotykov nenechala nikoho chladným a prví smelí geriatrici už šliapali kapustu na parkete s jemným popevkom na ústach. Keď bola zábava v plnom prúde, osmelili sa aj páni v rokoch od vedľajšieho stola, ktorí prišli bez manželiek, takže čo bolo po ruke najmladšie, to oslovili. Nuž, môžeme si za to samy, je veľmi nebezpečné rozdávať úsmevy na všetky strany, páni to pochopili ako challenge accepted. Predtým, ako by sme zranili ich city, sme stihli zaplatiť a zdrhnúť do bezpečia hotelovej izby.

Hneď ráno nás čakal vyhriaty bazén s liečivou vodou. Ani za svet si nespomeniem, aké liečivé účinky malo toto čvachtanie spôsobiť. Čo si však určite zapamätám do konca života je, že v bazéne sa nemá rozprávať. Staršia pani nám to dala jasne najavo hlasným plesknutím a výrazným šššššššššš. Utíšila aj klebetné babky na druhej strane bazéna, takže na posledných 15 minút zavládlo hrobové ticho, nikto si nechcel tú ježibabu zase pohnevať. A tak som myslela na to, čo by asi spravila táto vlhkosť so ženami, ktorých najväčším problémom na svete sú kučeravé vlasy... ale o tom možno nabudúce. V oddychovej zóne nás zabalili do prikrývok, ktoré vymieňajú asi len raz za deň, takže som bola rada, že som prišla hneď ráno. Za zvuku poľských lovesongov, pri ktorých neviete, kedy končí prvá skladba a začína druhá, sme si dali povinného kolektívneho šlofíka.

Spoločné stravovanie geriatrikov mi do hlavy vnieslo ďalšiu pálčivú otázku. Stávajú sa zo žien fúrie vekom alebo to má každá istým spôsobom vrodené? Pani pri vedľajšom stole svojho muža so šviháckym účesom a là Jaromír Jágr za mlada hustila každý jeden obed a večeru. Neviem, či bol hluchý alebo len výborne vycvičený, no bol celú dobu ticho a nepovedal ani slovo. Na konci sa ho ešte spýtala, či to jedlo doje alebo sa v tom bude len rýpať. Keď mu uchmatla polku rezňa, pánko sa len smutne zahľadeľ do diaľky...

Na druhý deň v sauničke nastal každodenný chaos sprevádzaný otázkami: „Slečna, ako to tu funguje?“, „Najprv bazén či sauna?“ a „Dostaneme uterák?“. Po tom, čo sa geriatria rozpŕchla na všetky strany ako šantivé deti cez veľkú prestávku, som sa ocitla sama v saune a v tichu. Nie na dlho. Zrazu sa dokorán otvorili dvere s výkrikom: „Mámo, tady je to volný a je tu cítit peprmint! Pojď sem!“, a tak sme čakali na mámu ešte pár dlhých minút pri otvorených dverách do sauny. Neviem, či som ten správny človek na poučovanie iných, že sauna by mala mať dvere zatvorené, tak som to nechala tak a prvýkrát v živote mi bolo v saune citeľne zima :D

Neodpustím si hodnotenie ďalších kúpeľných služieb. Fakt som nepochopila, prečo sa s cenami hrali na to, že ponúkali strašný rakúsky luxus. Pri reflexnej masáži chodidiel od miestneho foot fetišistu som sa popri tom, ako obdivoval s lascívnym výrazom a úchylnými poznámkami môj lak na nechty, cítila skôr ako v skrytej kamere. Personál sa správal, ako keby som práve navštívila krčmu u Slováka a nie vychytené kúpele. Napríklad pri obede, keď som sa odvážila dopriať si kávu, som dostala po prstoch od vycvičenej čašníčky s výkrikom: „Káva je k dispozícii len na raňajky!“ Iná story nastala pri objednávaní bowlingu na večer, keď som mala pocit, že by som mala byť vďačná za to, že nás mama naučila slušnému pozdravu a slovíčko ďakujem používam ako samozrejmosť.

„Dobrý večer, môžem si obejdnať bowling na dnes večer?“

„Nie, je obsadené!“

„OK... a čo tak zajtra?“

„Neviem, musím sa pozrieť.“ Nasledovala dlhááá pauza. Neviem, ako by som to dlhááá viac zvýraznila.

„A pozriete sa, prosím?“ skúsila som po chvíli.

„No, je tu voľné.“

„Super. O koľkej?“

„O ôsmej.“

„OK, môžete mi to rezervovať?“

„Môžem,“ mala som pocit, že zamestnanci sú platení od počtu vyslovených slov. Úprimne si povedzme, takýto výkon by potom zodpovedal ich platom.

Na záver musím spomenúť najväčšiu výhodu celého pobytu. Bola ňou krčma oproti, kde nám naliali kedykoľvek – ráno či večer, navyše za ľudové ceny. Bez krivých pohľadov sme prešli z jedného piva na pivo s panákom a potom na dvojitých, lebo však, keď už sme našli super podnik, chceli sme im dať zarobiť.  

Ponaučenie číslo 1: Do kúpeľov pred 30-kou radšej nechoď!

Ponaučenie číslo 2: Ak už ideš, základom prežitia je nájsť krčmu... :)