Každý z nás má predsa rád rozprávky. Ja mám najradšej tú, v ktorej policajti pomáhajú bežnému občanovi a chránia spoločenské hodnoty. V ktorej sú kultivovaní a robia maximum pre bezpečnosť. V ktorej vás len napomenú, keď urobíte drobný priestupok a v ktorej nemilosrdne zakročia, keď sa pácha nejaká neprávosť. Už ste ju čítali?

V debatách na tému policajti sa zvyčajne vyjadrujem štýlom: „Neznášam ich, v živote mi nepomohli.“ Nie je to síce celkom pravda, raz mi pomohli, ale... Radšej pekne poporiadku. Aby som nebol úplne neobjektívny, budem úplne subjektívny. Popíšem svoje stretnutie s mužmi a ženami zákona. Názor si urobte sami.

Kto sú

Kamarátka pracovala ako profesionálna tanečníčka. Taká tá slušná, čo tancuje oblečená. Jedného dňa však jej kariéru ukončil úraz a od tej doby visela na Pokeci a denno-denne písala o tom, že nevie čo so životom. Skomprimovaná dvojmesačná debata vyzerala asi takto:

„Bože, ja neviem čo budem robiť. Fakt, veď ja celý život nič nerobím len tancujem. Čo budem robiť? Kde sa zamestnám? Rozmýšľam, že odídem do zahraničia. Och, mám nervy, veď ja neviem ani žiaden jazyk. Čo len budem... Počuj, vybavujem si miesto u policajtov.“

Hotovo. Odvtedy je zahojená.

Alebo mám dať príklad svojho kamaráta, ktorý sotva prešiel školu, niekoľko rokov sa pretĺkal ako montér a teraz už nosí uniformu? Lebo: „Veď teraz naberajú.“

Stretnutie prvé: Diaľnica

O 16:00 vyrážam z Belgicka. Skúšam nepoznanú trasu cez Kolín a je to paráda, o 70 km menej ako trasa južná. Akurát, že opravujú asi dve tretiny úsekov. Po 11-tich hodinách prichádzam do Bratislavy, od únavy už sotva dovidím na prapredka navigačného zariadenia, je to ten typ, čo má vo zvyku hovoriť: „prepočítavam,“ práve keď neviete či odbočiť. A tak sa stalo, že som z diaľnice zišiel do akejsi jednosmerky. Boli tri hodiny ráno a svoju chybu som si uvedomil hneď ako som otočil volantom. Fuck it, o 50 metrov som odbočil na normálnu cestu, obojsmernú. Uf, ešte že je ráno a na ceste okrem toho auta za mnou nie je nikto.

Majáky. „Dobré ráno, pán vodič, viete akého priestupku ste sa dopustili?“ Pretieram si oči, pozerám na borcov a chválim ich zmysel pre povinnosť. Predstavte si tú trpezlivosť, čakať, či niekto o tretej ráno neodbočí zle z diaľnice. O desať minút neskôr som už vedel, že čakali na nejakého výtržníka pri blízkej ubytovni, no keď nechodil, rozhodli sa odísť. Good for me.

„Hmmm viete,“ prikrášľujem, „mám za sebou 17 hodín cesty (vedia vôbec, koľko je to 17?) a absolútne sa tu nevyznám. Navigačné mi kázalo odbočiť doprava, tak som odbočil.“ Je jasné, že po takomto vysvetlení sa policajt opýta, kam chcem vlastne ísť a pomôže sa mi tam dostať. Hlavne, keď je mesto prázdne a nikomu sa nič nestalo.

„No, to je pekný šrot, to by ste mali vyhodiť. Ste ochotný zaplatiť blokovú pokutu?“
Paráda, ale čo som čakal? „Áno, koľko to bude?“
„500 korún,“ vraví policajt a teší sa na prémie.
„Viete páni,“ hovorím, „ja mám len eurá.“
„Nevadí, my vám vystavíme šek,“ pohotovo reaguje ruka zákona.
„OK,“ aspoň sa nemusím trepať do bankomatu.

Všetko vybavené, beriem si šek, oni sa ma nakoniec naozaj opýtajú, kam idem, a keď prečítam cieľovú adresu z navigačného, povedia: „No, to zídete tu na križovatke doprava, potom pôjdete až po Halászov dom, tam popod most, na svetlách rovno a od Slavkovského opery je to už len kúsok.“ Áno, názvy som si vymyslel, ale aspoň teraz viete ako som sa cítil. Tak som poďakoval a rozlúčil sa, netušiac, že po otvorení šeku o tri dni neskôr zistím, že ho vypísali na 1000,- Sk a zabudli mi o tom dať vedieť. Odchádzam a ďalej sa spolieham na navigačné. Chlapci, ďakujeme.

Stretnutie druhé: Bicykel

Kamarát si kúpil bicykel. Horský a bohovsky dobrý. Mal prehadzovačku a prednú aj zadnú brzdu. A aj vpredu mal prehadzovačku. Proste delo. Síce sa do bicyklov nevyznám, ale keď povedal, že je super a stál 1200 éčok, tak som si ho kúpil aj ja. Nie je to jedno? Bol to Canyon a ja som v tom čase mal čosi odložené. Chcel som bicykel na doživotie, tak som kúpil čo mi odporučil.

Keď som sa vrátil na Slovensko, bicykel skončil v pivnici. Dlhé tri roky som si naň ani nespomenul, lebo som lenivý ako Bruce Willisov kaderník. Až do dňa D, kedy som si povedal, že oné. A vysadol som na bajk. Trochu vozenia, trochu škrípania, asi ako keď vám stvrdne hydraulická brzda, radšej som sa teda objednal do servisu. Plus som si objednal držiak na telefón, čo sa dá upevniť na volant, lebo čo je viac cool, ako keď šérujete na FB, že ste prešli 40km a nestratili sa?

Bicykel po generálke, držiak na pošte. Vraciam sa z pošty, natešený, prichádzam do pivnice otvá... Aha, dvere vylomené, že sa ani nedali zavrieť, bicykel preč. Všetko ostatné tam, zimné gumy na auto, lyže, snowboard, stará telka...

158.
„Dobrý deň, vylomili mi pivnicu.“
„Dobre, počkajte na mieste, posielam k vám hliadku.“

Tak som si skočil domov po blicky, do Tesca po nový visiaci zámok, zavolal domov, poslal 100 nasratých SMS, obzrel Bazoš, či nekúpim svoj bike, niečo zjedol a hneď o 50 minút tam prifrčali policajti. Spravili bežnú prehliadku, opýtali sa, kedy som bol v pivnici naposledy a tiež... pýtali sa vôbec ešte niečo? Napr. či niekoho nepodozrievam. Lebo som podozrieval. Keď som totiž odchádzal z obchodu s bicyklami, predavačka mi trochu prekvapene povedala, že to musel byť drahý bicykel, a že to nie je rozšírená značka. Blbosť, samozrejme, veď mali bicyklov plný obchod. Ale... čo keby bolo podobných súvislostí viac. Čo keby mizli relatívne drahé bicykle do týždňa po návšteve tejto predajne? To sa už asi nedozvieme, lebo policajti sa ma už na nič nepýtali. Keď tu zrazu:

Jednému z nich sa na tvári zjavil taký čudný výraz. Asi zamyslenie. Potom vševediaci úsmev a nakoniec sa ma s ťažko skrývaným víťazstvom v hlase pýta: „Počujte, na čo sú vám tie kliešte?“
Kurva, vravím si, dostal ma. Mal som sa ich zbaviť a políciu zavolať až z Argentíny. Chvíľu na neho nechápavo hľadím, či sa mi to sníva, alebo som princezná, ale on to naozaj myslí vážne. WTF? „Aby som napravil tú vykrútenú petlicu.“ „Aha,“ zvesil smutne hlavu. Poviem vám, cítil som sa vážne previnilo, že som chlapovi pokazil takmer vyriešený prípad.

Long story short, po ich odchode som mal ísť ešte spísať zápisnicu, tam som prišiel aj s mobilom, lebo tesne pred generálkou som si natočil celý bicykel, detaily kolies, bŕzd a pod. keby mi to náhodou v servise vymenili za nejaký šunt.

To je niečo, mať super čerstvý film s detailami ukradnutého niečoho. Policajti to ocenia, vravím si a strkám svoj telefón pred policajta. „Vidíte, aj som si ho natočil, je to iba pár dní staré.“
„Ehm, to nám je na nič. Máte nejaký doklad o tom, koľko stál ten váš bicykel?“
Doklad som nakoniec zohnal. V Canyone museli kvôli tomu inštalovať starý systém, len aby mi pomohli. Ale nikdy som ho polícii neposlal. Načo? Hľadali by ho podľa cenovky?
 

Nenapísal som tú dobrú skúsenosť. Lebo policajti môžu byť aj dobrí. Stretol som takých v Nemecku. A kolegovia mi porozprávali skúsenosti s Američanmi. Možno inokedy.