30. December 2016, cca 8:30.  V aute klasická zostava: ja (asi by som fúkol), drahá a kamarát. Plní Elánu (toho kvalitného, ešte pred havárkou) máme namierené do špičky Nízkych Tatier – Jasnej. Rádio mlčí, nehlási žiadne zápchy. Ladne preletím obcou Demänová, míňam apartmány Hilson, ktoré určite majú byť Hilton, len v reklamke to dostal na starosť analfabet, ktorý sa očividne zariadil podľa seba. A možno aj nie. Po dlhšej rovinke zrazu v diaľke badám blikajúce smerovky obstarožného Fordu. Márne hľadám na ceste trojuholník, čávo značí problém. Neostáva mi nič iné, ako poslušne zahrať blikajúci chvost hada, ktorý má hlavu asi niekde na Záhradkách. Tempo posúvania bolo úmorné. Papšajti v reflexných vestách objektívne púšťali ďalej luxusné autá, prevažne so zahraničnou ŠPZ a plebs odkláňali na záchytné parkovisko, ktoré mi pravidelne vŕtalo v hlave, keď som mal počas leta cestu okolo, kvôli jeho neustálej prázdnote a nevyužiteľnosti. Až pohlad na kvantum áut a pestrofarebných ľudí mi dal tzv. facku reality. Keď som zbadal, ako jedna masa ľudí dotláča druhú masu o zastávku kyvadlového busu viac a viac, zhodnotil som, že zostať tam je rovnaká pičovina ako parkovací lístok v kabriolete. Stočil som to a už nás viac nebolo. Takto by bol môj článok  o Jasnej dosť krátky, ale také jednoduché to nebude, vážení....

 

Tí, čo tušia, že som s tým chcel vybabrať, tušia správne. Minimálne som si to myslel. Kedže sme na chate boli na 5 nocí, nedbal som sa vybaviť 4 z nich na rešeto. Jednu noc som predsa len obetoval a dal sa len na polo-rešeto......tú Silvestrovskú. Už tam vznikla myšlienka využiť ráno, keď 99% národa s výnimkou abstinentov, väčšiny tehotných žien, detí a zarytých odporcov alkoholu/sympatizantov fetu prespáva gorilie stavy. Tu sa chronologicky vyšantím a poviem, že prelom 2016/2017 celkom vyšiel, počasie bolo krásne a ľudia boli menej jebnutí než inokedy. Asi preto, že ich bolo celkovo menej na svahu. V tomto duchu som si nejak predstavoval aj prelom 2017/2018. Mať šťastie dva roky po sebe, to je možno pepíkovské, ale nie moje. Kedže by som asi nafúkal, prenechal som zase kormidlo kámošovi. Z mojho rozprávania je už asi každému jasné, že z nás dvoch je vždy ten zodpovednejší práve on, kedže by ho nikdy ráno nezaskočil žiadny príslušník s testerom. Iný prípad by už bol ten s radarom, ale nikto nie je dokonalý.  Do Jasnej sme prišli, chytili sme celkom schopný flek na parkovanie, čo už ale jemne naznačovalo situáciu v stredisku. Po príchode k prázdnym kasám som už šípil problém. Pred okienkom na skipasy nebol žiadny rad a dievčinka na druhej strane vyzerala, že dorazila do roboty 10 minút predo mnou rovno z párty a ešte s kvalitnými dojazdmi. Aj tých pár kusov ľudí navôkol pôsobilo ako zombie so zostatkovými ampérmi v krvi. Predpokladám, že som mal rovnakú vizáž aj ja, lenže sebareflexia na nový rok nie je k ničomu dobrá, lebo podľa neotrepaného príslovia by som sa potom musel dojebávať celý rok pred zrkadlom a ako povedal Majkus Špiritus:

,,Treba sa ľúbiť!´´, alebo tak nejak podobne, aj tak to nikoho nezaujíma. Hlavne, že pijete Tajger ako Michal.  Vystrojili sme sa, prešli sme k lanovke a po prejdení turniketu sme mohli sadnúť do Recaro sedačiek s vyhrievaním. (ISTE!) Ujco obsluhujúci lanovku len letmo kontroloval hladký priebeh nasadania. Odprisahal by som, že mu cez náprsné vrecko na reklamnej bunde presvital obrys ploskačky. Cestu nahor je pomerne ťažké popísať. Odkedy sa nejaký jebko rozhodol, že je ideálny nápad zastavať časť zjazdovky malými chatkami, to tam vyzerá dosť ohyzdne. Čo ja viem, možno by bol dobrý nápad zaplniť hladinu Liptovskej Mary nafukovacími vilami pre Flašíka s Kollárom.  Samozrejme skákacími, nech sa majú kde Borisove deti hrať. Na striedačku, nie naraz! Hovoríme len o Liptovskej Mare, nie o Kapskom mori. Ako ide lanovka vyššie, značnú časť krajiny pod nohami upravili maníci na zjazdové nebo pre bicykle. Vždy, keď sa veziem ponad túto dráhu si predstavujem, ako režem zákruty na mojom bike-u a s umením Fantozziho sa dolámem o najbližší strom. Po bikeroch prichádza na rad smutný pohľad na to, čo zostalo po nie až tak dávnych čistkách počasia. Jedným zo sprievodných javov našej jazdy bola slabšia hmla, načo ihneď reagovala spolusediaca adolescentka britského pôvodu otázkou ,,Hey mam, wot is d fog eraund az?“ Mama mladú umlčala klamstvom: „ Dec e klaud bejby“. Neviem, ako vysoká je šanca, že by oblaky boli tak nízko pod vrcholom, ale niekto od počasia si určite rád vyhoní nad touto záhadou. Neklamte deti! Nasledoval prestup na kabínku na vrchol. Tá sa však nekonala. Chlapci, rovnako vo firemných bundách ako ujo s ploskaňou, nás žoviálne odjebali s výhovorkou na vietor. Keď som tak pozeral na vrchol, nepripadalo mi to, že by sa kabínky nejak výnimočne kývali, ale čo už....,,s vlekármi sa nedávaj´´, spomínam na rady starších. Zjazdili sme to, čo sa márne narýchlo snažili upraviť ratraky skoro ráno a s príchodom dolu nás už vítali ďalší zombie. Všetky vekové vzorky, paleta všetkých poopičných výrazov a farieb od zelenej po žltú a opäť minimálne 4 národnosti. Čakal som, že väčšinu mladých chlast požuje oveľa viac, ale odkedy fetujú, majú nehoráznu výdrž. Cez deň dávajú zjazdovky, večer známky pod jazyk. Po druhej jazde rovnakou lanovkou som s nadšením prezentoval zistenie, že kabínky sa už hýbu. Okamžite sme sa presunuli k nim a nechali sme sa vyviezť nahor. Cestou sedel oproti mne chalan a čajka z Maďarska. Nerozumel som ani chuj, ale podľa babenkinej mimiky to vyzeralo, ako keby opisovala kamošovi nevyžiadané bukkake z predošlej noci s chalošmi z Pobrežia slonoviny. Potom klasika, hromadné postavenie sa a tlačenie všetkých ku dverám, dve - tri po hube lyžami, otvorenie dverí a.........mlieko!!! Niekde som už počul, aký paradoxný je názov Jasná, keďže je tam 2 dni z týždňa hmla jak v Podhájskej pri bazénoch. Toto bolo ale Salko jak sa patrí, v kombinácii s nepríjemným snežením. Hneď, ako som čekol, či to nie je len koks párty ministra futra v Rotunde, som zistil ďalšiu nepríjemnú vec, a síce, že Kamenná chata, kam by určite viedli moje kroky v prípade dlhého nečasu na pár jégrov či fernetov, bola zavretá. Zostávalo len lyžovať, čo je absurdné. Vo vidine lepších podmienok na juhu sme sa spustili dole, čo som hneď aj oľutoval. Po tom minime, čo som videl okolo seba, som slimačím tempom mieril niekam do miest, kde som vedel, že býva ľahšia trasa pre bežkárov a podobných kondičných gigantov. Len farebné tyče po stranách tejto dráhy vo mne potláčali paniku, ktorá sa už varila. Spolu sme pekne skĺzali až do miest, kde som videl aspoň obrysy. Miestami som určite počul aj zúfalé stonanie stratených v hmle o pomoc, avšak jediné, čo som im mohol poradiť bolo, nech si poradia sami. Aj v hororoch vždy samaritán dopadne najhoršie. Pozrite si film Ogrcaný špeciál (spoiler alert – hlavný hrdina ide navštíviť  letecky rodinu a zloduchovia mu vystavia faktúru na milión Eur, na csfd okolo 99%).  Na Srdiečku som už bol  ako tak schopný rozoznať postavy a objekty. Naivná hláška drahej o zlepšení stavu na vrchole počas nášho zostupu bola len slabou náplasťou, ale holý fakt, že parkujeme na severnej strane ma prinútil naskočiť naspäť na lanovku do mliekárne. Samozrejme, situácia s počasím bez zmeny nás nahnala do „Kosky“, kde sme si plánovali dať obed. S vysokohorskou prirážkou sa nejebú ani tu a rovno dali +100% na všetko.  Aspoň si myslím. Vybral som si klobásu a drahej pirohy (btw boli  fantastické). Zatiaľ, čo drahá už finišovala posledný kúsok, som ja, s pohľadom labradora, čekoval cez okno, či to prasa ešte chytajú, prípadne či už aspoň visí na tripode. Až keď som si všimol, že pani kuchárka na mňa pozerá ako na rumunského roboša, čo kradne plastové príbory, som si uvedomil, že nemá ani tušáka, že mám u nej niečo objednané. Možno mala nafúkaný sneh v ušiach z rána, keď ju skútrom bral manžel do roboty. Keď som sa jej slušne spýtal, len potvrdila moje obavy. V snahe napraviť škody, mi klobásu urobila rýchlejšie, jak maslový chleba a tak mi aj chutila. Ako sa hovorí : ,,Keď sa jebe, tak poriadne!“ Presedeli sme tu asi hodinu a pol a vydali sme sa naspäť na sever. Opäť LSS ( nie Lasica – Satinský Sextape, ale Long Story Short) - po návrate k autu som skonštatoval, že lyžovať s viditeľnosťou ako v parnej saune ma dosť nebaví a že tých už 42! éčiek za lístok som mohol využiť inak. A dokonca sa v noci aj zošrotovať do kvalitna. Je až žalostné, ako teraz, keď som bol lyžovať v rakúskom stredisku, kde bolo 45 lanoviek a cca 220km zjazdoviek som videl, čo človek má za taký peniaz dostať. Tu stál lístok 49 Eur a koľkokrát viac som dostal, to si už vyrátajte sami, ja som mal z matiky raz aj štvorku. To nerátam kvalitu služieb a ochotu personálu. Takže dúfam, že ten, kto je za cenotvorbou v strediskách patriacich You and Me, padne do tekutého piesku, aspoň po pás!

Next time on Pome na lyže – Austria ;)