Rok 1914, prebieha prvá svetová vojna. Na západnom fronte sa počas Vianoc stala udalosť, ktorú dodnes označujú ako vianočný zázrak. Nebolo to nič, čo by malo vplyv na ďalší vývoj vojny, ani na jej aktérov a niektorí to označujú len ako krátku epizódu. Tak čo sa vlastne stalo? Cisár Wilhelm II. poslal nemeckým vojakom tisícky vianočných stromčekov, ktoré si vojaci vyložili na vrchol zákopov a po zotmení si začali spievať Tichú noc. Z britskej strany prišla pozitívna odozva. Pokoj ľuďom dobrej vôle. Pokoj zbraniam. To si v tej chvíli každý želal.

Ráno sa oba tábory stretli na nechránenom území nikoho, priali si šťastné a veselé, vymieňali darčeky a dokonca si zahrali spolu aj futbal. Pár dní predtým si útok Britov vyžiadal množstvo životov na oboch stranách, britskí vojaci ostali zakliesnení v ostnatom drôte na území nikoho. Teraz ich spolu s nemeckými vyslobodzovali z drôtov a pochovali za účasti kňazov z oboch táborov. Neuveriteľné? Ani nie, keď si uvedomíme, že v správnom okamihu si všetci uvedomili, čo všetko strácajú a môžu ešte stratiť. A čo je skutočne dôležité.

Máme stále tendenciu upínať sa na hovadiny, pričom nám uniká podstata. Pridáme sa do predvianočných naháňačiek, do toho bežia otravné reklamy, trenky sem, trenky tam, trenky a rolničky všade, kam sa pozerám. Tento rok nie sú vianočné trhy, firemné večierky, nič s kopou ľudí a už aj decká v škôlkach chápu situáciu a maľujú miesto drakov vyškerený zelený Covid-19 s výčnelkami, ktorých je viac ako drakových hláv. A ešte krpatejšie deti, ktoré začali vnímať svet len túto jar, berú rúška už ako samozrejmosť a v obchode sa naťahujú rúčkami po dezinfekcii. Milujem túto detskú prispôsobivosť a schopnosť tešiť sa, kým dospeláci sa sťažujú a pre istotu sa aj poľutujú, o čo všetko zábavné prichádzajú tieto Vianoce. Tak áno, máme tu sviňu koviďácku, ktorá si skáče, ako sa jej zachce. Aj keď občas je aj ona zaskočená, ako napríklad vtedy, keď skočila na Kuffu a zúfalo premýšľala, akú formu pomoci by mala vyhľadať, keď sa jej prihodí takáto hnusoba.

Tá sviňucha koviďácka nám nemôže predsa Vianoce pokaziť. Tie s deckami patria medzi najkrajšie. Veď aj vianočný symbol je krpec v jasličkách, asi že naše prvé chvíle života, keď sme ešte celkom sprostí a nevieme nič o okolitom svete, len sa naivne usmievame na okolie, sú najsamlepšie. Decká sa tešia z darčekov od Ježiška a neriešia marketing okolo nich.  Dospeláci zatiaľ chytajú čemer z rízkov, šniclov, proste z kusov mäsa tešímä sa, majonéza do zemiakového šalátu musí byť poriadna, lebo bez nej to nikto okrem Bukovského žrať nebude. Nasleduje nálet na gauč a k tichému priberaniu sa púšťa nahlas telka s českými komédiami, ktoré prestali byť v poslednom čase z akéhosi záhadného dôvodu vtipné. Robíme často všetko pre to, aby boli Vianoce čo najvydarenejšie a potom možno aj tak zapadnú medzi ostatné, lebo čaro výnimočnosti je nevyspytateľné.

U mňa bolo také výnimočné napríklad deviate výročie svadby. Naše prvé vytúžené dieťa malo pol roka. Upiekla som tortu, posadila ho vedľa nej a čakala na príchod svojho muža snov. V poslednej chvíli som nastriekala sprejovou šľahačkou na tortu deviatku, na ktorú sa muž po príchode zadíval a dlho krútil začudovane hlavou. „Deväť. Čo deväť? Veď malá má len šesť mesiacov!“

Toto meme, ktoré sa neskôr objavilo, od tej doby neskutočne milujem a rehocem sa na ňom viac ako ostatní, lebo mi doteraz v spomienkach znie hlas môjho muža, ktorým prečítal uvedené číslo s debilným nevinným údivom. Ten hlas mi aj s roztečeným šľahačkovým číslom pripomína, že som vtedy premárnila deväť rokov, kedy som ho mohla zabiť a už som to mohla mať spolovice odsedené. Dobre, prežil a všetky výročia svadby potom a aj tie predtým mi splývajú do jednej koláže s kyticami, večerami v reštaurácii, v ktorých sa možno len jedna vyníma a to tá, keď muž vyšiel z reštaurácie von a pri prvom kríku trojchodovú večeru vygrcal. Nepamätám si, ktoré výročie to bolo, len že krík zostal pekne farebný.

Tak som si povedala, že to netreba preháňať s prílišnými očakávaniami a spoliehať sa na nepodstatné filmové efekty. Toho fakt dôležitého nie je veľa. Blízky človek. Rodina. Niekto, kto je pre nás ako rodina. Kto bude stáť pri nás, aby nás neprepadli hlúpe myšlienky vydestilované osamelosťou. Tá vie byť vražedná, aj keď vás môžem upokojiť, vraj je to mýtus, že počet samovrážd stúpa okolo Vianoc, lebo ľudia sa môžu cítiť osamelo. Pravdou je, že to stúpa na jar. Na margo vianočnej samovraždy som však čítala knihu o osamelo žijúcej žene, ktorá sa po smrti otca, jedinej blízkej osoby, rozhodla zabiť na Vianoce a porozprávala o tom aj svojmu terapeutovi. Ten jej vysvetlil, že do Vianoc má ešte nejaký ten čas k dobru, nech za ten čas urobí niečo, čo už dávno chcela robiť. Nepamätám si, čo všetko robila, ale prvou vecou bola depilácia šušky horúcim voskom, čo ma dosť prekvapilo. Je to taká bolestivá depilácia, že chlapi si môžu predstaviť kopnutie do gulí s rozbehom a vynásobiť to nekonečnom. Myslím, že už to spôsobilo, že mala pocit, že keď počas nej neumrela, tak už je to jedno. Končilo to tým, že si nakoniec niekoho klofla, čo bolo jasné od začiatku knihy, ale nie o tom som chcela.

Rodina je zaujímavý úkaz. Ak sa v nejakej rodine vyskytuje depresia, je pravdepodobné, že podobných prípadov v nej nájdeme viac.  Zároveň však môže byť rodina veľmi dôležitým prvkom v samotnej terapii človeka s depresiou. Silné vzťahy v rodine a medzi priateľmi hrajú kľúčovú úlohu v prevencii vzniku depresie a aj samovraždy.

Keď už teda toho blízkeho človeka k vianočnému stolu máme, treba ho už len objať. Bez toho to nie je ono, objatie potrebujú aj deti, aj dospelí. V päťdesiatych rokoch minulého storočia využili americkí psychológovia opice k jednému z najsmutnejších psychologických pokusov. Odňali malých makakov hneď po narodení od matiek a opičkám dali dve náhradné matky. Jedna bola holý drôtený valec s fľaškou na kŕmenie, druhá bola valec obalený príjemnou látkou, ale bez fľaše na kŕmenie. Netrvalo dlho a mláďatá mali v maminách jasno. Takmer 23 hodín denne trávili pritúlené k handrovej mamine a len hodinu denne pri drôtenej mame s jedlom. Privinuli sa ku nej, keď trpeli úzkosťou alebo keď potrebovali utešiť, či pomojkať. Vonku za mrežami bol veľký, zložitý svet a drôtená mama naň nestačila. To malé decko v nás ostalo a páči sa nám objímať sa.

Keď nechceme dať priestor depresívnym myšlienkam, mali by sme ho zaplniť hľadaním nových cieľov v živote, túžbami a snami. Ja sa teším na to, ako budem sedieť pri stole s najbližšími, počúvať Tichú noc, myslieť na tých, ktorí už odišli a po lícach sa mi roztečú vďaka riasenke metalové slzy. A budem maškrtiť na medovníkoch, pričom najskôr zjem tie z prvého plechu, ktoré mi tento rok prihoreli a snívať o tom, čo ešte postváram, keď sa sviňucha s výčnelkami konečne niekam odprace.