Prežitie v prírode IV.

Mne toto príde najjednoduchšia vec z celého prežitia, ale to bude asi tým, že keď som ja vyrastal, tak komunistický súdruhovia mali predstavu, že celý národ musí byť bojaschopný. A tak sme mali branné cvičenia, kde sme síce ako kokoti pochodovali s plynovými maskami, ale aspoň nás naučili prácu s mapou a prvú pomoc.

 

Chodili sme do pionierskych táborov, kde sme síce každé ráno vztyčovali červenú sovietsku vlajku s heslom „pionier bráni mier“ na perách, ale kde sme tiež boli celé týždne bez rodičov (približne v polovici pobytu sme museli povinne napísať domov cenzurovaný snail-mail, čo bol náš jediný kontakt z domovom).

 

Táborová vedúca síce bola komunistická piča, ale vedúca nášho družstva, odhadom taká osemnástka, nám trinásťročným každý večer dávala pusu na pusu na dobrú noc (mňam). 

 

Tiež som celé prázdniny trávil u starkých na chate, kde to vyzeralo asi tak, že sme sa s bratrancom ráno stratili kdesi v lese a naspäť sme sa vrátili tak o tretej. Keď sa starká začala obávať, že kde sme, tak jej starký asi takto zadrel: „neboj sa, vrátia sa, keď vyhladnú!“ Čo mal teda aj recht.

 

Dnes, ty vole, väčšina ľudí už nevie čítať mapu. Čo je samozrejme spôsobené tým, že máme mapu aj rovno s GPS v telefóne, tým pádom salám, párky, banán. A bez mapy už vôbec nie. Normálne sme na kurzoch museli výrazne zľaviť z náročnosti presunov, lebo sa nám ľudia večne strácali a zase sa nám boha nechce niekoľko hodín tráviť ich hľadaním. Nočné presuny už robíme tak, že chodia presne tú istú trasu, čo si predtým vyskúšajú cez deň, lebo v noci sme fakt mali priemerne 30% zakufrovaných.

 

Ak máme hodinky, tak hádam to ešte poznáte, že ak malú ručičku nasmerujem k slnku, tak potom medzi malou ručičkou a dvanástkou je smer juh. Kedz mam ďigitálky, móre, tak sebe tote hodzinky nakresľim, ci boha, ak si to neviem predstaviť.

 

Ak nemám, tak jednoduchá metóda, ak mi svieti Oskar. Vezmeme si štyri rovnako dlhé paličky. Pracujeme na približne rovnej ploche. Jednu zabodneme, čím pádom mi bude vrhať tieň. Tam, kde tieň končí, zabodneme druhú. Dáme pivo, zapálime, uvidíme. Počkáme 10 minút. Tieň sa medzičasom pohol. Zabodneme tretiu paličku, kde končí tieň teraz. Štvrtou spojíme tieto dva body a máme os západ-východ. Prečo to funguje? Lebo Zem je guľatá a točí sa a lebo fyzika, geometria a astronómia. Jáááj vlastne nie, pokroková, moderná spoločnosť dnes už predsa vie, že Zem je doska, takže ono to vlastne funguje kvôli tomu, že jašterice z piatej dimenzie každú minútu posunú všetky tiene na Zemeploche, aby všetko presne sedelo, to je predsa jasné.

 

V noci – hádam Severku ešte poznajú všetci. Keby ste náhodou prežívali v Austrálii, tak nie, tam Severku nemajú, bo zem ňe doska. Tam majú namiesto toho také súhvezdie, že Južný kríž.

 

Keď budete moc dobrí, tak vás niekedy naučím, ako sa z hviezd určuje čas.

 

Najprv si rozmyslím, kam vlastne chcem ísť. Či riešim niečo krízovejšie a hľadám civilizáciu alebo sa len tak pofľakujem a chcem sa trebárs dostať k Ignácovi Zožralkozu do Hornej Marikovej, lebo má dobrú slivovicu.

 

Ak teda riešite nejaký problém a neviete kade ísť, tak choďte vždy dole. Nemá zmysel šplhať na nejaký kopec a zbytočne strácať sily. A najlepšie nájsť nejaký potočok a držať sa ho, bo od potočka k riečke a od riečky k civilizácii. 

 

[Špecifickým typom lesa sú záhorácke bory, bo tu nie je ani smer dolu ani potočok, ale zato je to také husté, že sa nedá určiť smer a nemá to ani žiadny orientačný bod. Jebať taký les. Najlepšejšie doň ani nechodiť, keď už sa tam stratíme, tak snažiť sa aspoň držať jeden smer, celé bory aj s Lakšárskú Novú Vsú majú pet a pou kilometra, hádam desi vyndeme.]

 

Keď je zlé počasie, tak sa radšej nepresúvam. Tým sa myslí najmä zlá viditeľnosť – napr. keď je hustá hmla, to zablúdi aj profík, radšej zakempovať a odložiť presun na neskôr. No a používam sellácky rozum, čiže neponáhľam sa a nehrám sa na Beara Gryllsa - neskáčem zo skál, neskracujem si cestu cez rokliňu, jaskyňu alebo inú -ňu (napr. pičoviňu) a vodopád nepovažujem za tobogán!

 

Keď neriešim a idem teda k tomu Ignácovi do Marikovej, tak nájdem nejaké miesto s lepším výhľadom, určím si, kde je sever a azimut (uhol od severu) miesta, kam idem (prípadne iba aj čiastkový cieľ, keď ten finálny nie je vidno). Vytýčim si nejaké orientačné body (najlepšie aspoň dva), ktoré sú dobre vidno, zväčša to bude nejaký kopec alebo samostatne stojaci strom alebo vysielač. Vymyslím smer pohybu podľa tých bodov, prejdem kus a, keď mám možnosť, pozriem, kde mám body a triangulujem. Ak triangulovať neviem, tak sa na to vyseriem a použijem sellácky rozum, t.j. systém pozriem a vidím.

 

Ak sa stratím, tak hlavne pokojne – zapičujeme si, hlboký nádych, výdych a opakujeme horeuvedený postup. Ja kurva tiež hocikedy zakufrujem, nie je to žiadna hanba. 

 

Prežitie v zime má svoje špecifiká, lebo je tak nejak oné – zima. Väčšine ľudí sa zdá, že v zime by vonku neprežili ani za boha, ale nie je to tak. Ja som mal tiež motýliky v brušku, keď som išiel prvýkrát, ale jak som zistil, že to zvládne aj – jak sa to povie – „mrjác“ ako ja, tak odvtedy sa na zimné pobyty v lese vždy veľmi teším.

 

Zimu delíme na mokrú a suchú. Keďže sa všetko otepľuje, väčšinou sú zimy už dnes mokré, t.j. také, že cez deň je okolo nuly alebo mierne nad a v noci mínus. V takejto zime, ak sme vhodne oblečení, nám veľmi nehrozí podchladenie a priorita je sa chrániť najmä pred vlhkom. Zvlhnúť je možné viacerými spôsobmi, okrem najbežnejšieho (jebnem do snehovo-blatovej brečky alebo sa prepadnem do potoka) ešte potom opotením (aktivitu moc nepreháňať a regulovať sa prípadne čiastočným odzipsovaním) a tým, že si v prístrešku cez noc nadýcham, potom to skondenzuje a stečie na mňa (nedá sa tomu úplne vyhnúť, ale prístrešok treba mať aj v zime odvetraný a spacák každé ráno zavesiť na strom nech ho aspoň trochu prefúkne).

 

Ak je zima suchá, t.j. teploty sú povedzme pod -5 až -7 a v noci je kemra kurewská, tak nám zvlhnutie už moc nehrozí, naopak ale hrozí podchladenie a omrzliny, takže opatrne – kontrolovať jeden druhého a prístrešok a oheň riešiť radšej skôr.

 

Priorita v zime je odpočinok v teple, čo primárne je dobré riešiť čo najlepším spacákom. K tomu, ak je snehu málo, postavíme podobný prístrešok ako v lete, len steny zahádžem snehom, čím dosiahnem lepšiu izoláciu. Ak je veľa snehu, tak záhrab. Nevymýšľam a nekopem dieru do nejakého nafúkaného snehového previsu, aby mi to potom v noci jeblo na hlavu. A už vôbec sa nesnažím postaviť nejaké iglú – nevieme to, väčšinou nemáme na to vhodný sneh a je to jebačka. Namiesto toho urobím jednoduchú podlhovastú jamu, krížom dám pár papekov, na to celta a zahádzať snehom. Vchod lepšie na bok, na noc zavriem báglom alebo snehovou guľou, na opačnom konci si spravím malú vetraciu dieru. A poriadne odizolujem spodok.

Vraj sa v tom dá prespať aj bez spacáku, lebo sneh dobre izoluje a vlastným telom si tam vyhrejem mikroklímu. Ale toto, sa bez mučenia priznám, vyskúšané nemám.

 

V spacáku typicky najviac býva zima na nohy, tu máme dve vychytávky – natiahnuť si na nohy rezervný sveter a obaliť si nohy do izotermickej fólie. Ak mám oheň, tak si viem spraviť jednoduchú náhradu termoforu, tým že zohrejem vodu v PET fľaši. Pozor, nerobíme to tak, že uvaríme vodu a potom ju prelejeme, lebo to mi zdeformuje hrdlo a fľaša bude tiecť. Zohrejeme priamo fľašu s vodou nad ohňom. Toto vydrží niekoľko hodín a funguje aj keď nemám spacák. Keď to vychladne a zostane mi zima, tak sa radšej obudím a znovu nahrejem, ako klepať kosu do rána. Čisto teoreticky takto môže zafungovať aj zohriaty kameň, ale nedá sa moc ustrážiť, či nemá privysokú teplotu, aby mi neprepálil oblečenie alebo spacák, takže nepoužívam.

 

V extrémnom prípade, ak napr. nemám spacák a neviem si spraviť záhrab ani oheň, ale mám sviečku, tak sa viem iba posadiť na batoh, oprieť sa o nejaký strom, zabaliť sa celý do izotermickej fólie a vo vnútri medzi nohami si zapáliť sviečku. Teplo z nej bude stačiť na to, aby som si trochu oddýchol.

 

Apropos oheň – tie isté princípy, čo som písal (aj keď nájsť suché drevo môže byť ťažšie), akurát ak je veľa snehu, tak mám dve možnosti – buď si niečo podložím (čačinu, polená) a zapálim to na tom alebo si odhádžem sneh až po zem. Preferujeme to druhé, pretože v tom prvom prípade sa mi bude sneh pod ohniskom topiť a celé to bude klesať, až sa to v tom snehu utopí a zdochne. Alebo to zospodu prehorí a tiež zdochne. Pamätajme tiež, že na prevarenie snehu treba približne dvakrát toľko paliva ako na vodu, bo fyzika premeny skupenstva. Sneh alebo ľad nepapkáme. Strácame tým teplo a môže to spôsobiť omrzliny v puse alebo hltane, takže vždy roztopiť. Aj keby nebol oheň, tak roztopíme na tele.

 

Keďže nie som z Grónska, nepoznám 30 rôznych druhov snehu a tým pádom netuším, kedy je sneh nebezpečný, lavínovitý. Takže sa v zime vyhýbam strmým svahom, t.j. čomukoľvek strmšiemu ako 30 stupňov. Sklon svahu určím takto:

Keď už musím ísť v strmom svahu, tak chytím do oboch rúk dlhší hrubší zašpicatený kolík, ktorý v prípade pádu zaryjem do zeme, aby ma brzdil.

 

Keď máme hlboký sneh, vieme si urobiť improvizované snežnice z čačiny takto:

 

Je to len pár vetiev zviazaných dokopy a dva kolíky, na ktorých stojím. Improvizované viazanie je zo šnúrky, ktorú uviažem o predný kolík, prekrížim vpredu hore a zaviažem vzadu okolo lýtka – tým pádom mám voľnú pätu.

 

No a keby bolo treba prejsť nejakú zamrznutú vodnú plochu, tak radšej sa tomu vyhnem, ale keby sa už inak nedalo, tak dám dole bágel, zabalím ho do celty, priviažem šnúrkou a ťahám ho pár metrov za sebou, aby som rozdelil hmotnosť. Tiež si zoberiem so sebou voľajaký väčší, povedzme dvojmetrový drúk, keby som sa preboril, aby som mal šancu sa nejak vyteperiť naspäť na ľad.

 

Ako náhradu šnúry vieme použiť tenké korene, najlepšie smrek. Keď si sadnete pod smrek, tak v tom mäkkom bordeli nahmatáte také tenké korienky dlhé aj niekoľko metrov, ktoré sa dajú vytrhnúť zo zeme. Tie potom podľa požadovanej pevnosti spletieme. Prípadne ich ešte môžeme vyvariť, budú potom ohybnejšie. Alternatívne sa ešte dajú dobre použiť stonky žihľavy alebo lyko, len s tým je viac roboty. Takto:

 

Jednoduchá keramika – potrebujeme kremičitý piesok, nájdeme kdesi v nejakom potoku. Len musí byť úplne jemný, lebo nebudeme mať až takú vysokú teplotu, tak aby to držalo. Takže dámske silonky, piesok do nich, nechať okápať, piesok vyhodiť, zobrať tú okápanú vodu a nechať vypariť a to čo zostane na spodku. Potom to má konzistenciu plastelíny, takže takto nejak vytvarovať (aj srdiečko muši buc!):

Všimnite si ten pohár, ako je z takých krúžkov urobený. Keby som ho normálne tvaroval, tak mi praskne. Inak to, na čom to je položené, to je improvizovaný komín od pece, ktorá je vyhĺbená v zemi. Vypálim v tom alebo môžem v niečom takomto:

Toto je urobené úplne jednoducho tak, že sa postaví konštrukcia z prútia, ktorá sa obalí bahnom (prípadne hore nechať malý otvor ako komín). Keď sa v tom urobí oheň, prútie zhorí, bahno sa vysuší a stvrdne. Keď to rozpálim, tak to potom zavriem, bude tam teplota jaxvina.

 

Ak nemám zdroj svetla, tak jednoduchú fakľu si viem urobiť tak, že nazbieram živicu, roztopím, zmiešam s popolom, aby mi hneď neodtiekla, a ponorím do nej napr. šišku. Túto potom zapevním do naštiepenej palice a vybavené:

  

 

No a o košíkarení neviem takmer nič, ale v prípade núdze nejaký improvizovaný kontajner na prenášanie vecí: