Ako postavili mesto v ufúkanom kopci
Rada by som Vám porozprávala 200 ročný príbeh priamo zo srdca kanadského Edmontonu. Odohráva sa v jeho pôvodnom centre, v starej štvrti prvých osadníkov, v dnešnom obvode „Old Strathcona“.
Kedysi dávno, keď sa piesok v Alberte lial (lebo v ňom bola ropa) a voda sypala vo forme nekonečného snehu, udialo sa tu čosi historicky významné.
Veľká spoločnosť Hudson Bay Company (HBC), korporátny vrah kanadských bobrov, líšok a ostatného kožušinou zatepleného lesného i riečneho obyvateľstva, sa rozhodla v severnej Alberte vybudovať prechodnú stanicu pre svoj tovar – takzvaný „trading post“. Urobili to na meandri rieky, ktorá vyviera na západe v horách pri hranici s Britskou Kolumbiou a končí v provincii Saskatchewan na východe. Táto splavná riečna krásavica sa vlní naprieč severnou Albertou a poskytuje života (a transportu) schopné prostredie pre človeka, faunu i flóru. Vďaka nej má dnes Edmonton kopu lesa a 150 km turistických chodníkov len tak, jeb, v strede mesta!
Riečne údolie North Saskatchewan River Valley v Edmontone tvorí najväčšiu sústavu parkov a kontinuálnej rekreačnej oblasti vo veľkomeste na celom severoamerickom kontinente. Tuná kľudne môžeš ísť so psom downtown do parku a zablúdiť, zmrznúť, zomrieť, kým partner pozerá doma v telke koleso šťastia. Avšak, krásna posledná prechádzka v zasneženom, bielom a nedotknuto pôsobiacom riečnom údolí. Navštevuje ho množstvo domácich celoročne, ale vo veľkom komplexe chodníčkov sa roztrúsia a osamelý človek si môže sám vŕzgať čerstvým snehom a kochať sa kráľovskými výhľadmi do rozľahlého riečneho údolia.
A presne sem dorazila na začiatku 19. storočia hŕstka zamestnancov, originál drevorubačov, vyrúbali pár stoviek stromov a z holého dreva zbili dokopy pevnosť pre kolegov, tovar a príslušné potreby.
Postavili drevené obydlie s veľkým štvorcovým pôdorysom, s dvorom uprostred. Malo asi 50 izieb, vrátane skladov, spální, obchodu so zmiešaným tovarom, jedálne, strážnych veží. Dodnes stojí, niekoľkokrát rozobraté a znovu zošraubované, vystavené v „live action“ historickom múzeu, neďaleko od svojej originálnej pozície pri rieke. Komplex otvoreného živého múzea sa dnes nazýva podľa drevenej pevnosti - Fort Edmonton (Park). Je to najlepšia turistická kultúrna atrakcia, aká sa v Edmontone nachádza. Sú to tri ulice, každá z nich ukazuje ako sa tu žilo v troch rôznych storočiach, doplnené hercami v dobových kostýmoch. Tiež sa nachádza v rámci pôvodného centra Old Strathcona.
Nuž a ako sa z pôvodnej chatrče stalo mesto?
Spoločnosť HBC na kožušinách ryžovala a situácia si onedlho vyžadovala trvalejšie riešenie, čo sa týka obydlia pre rastúci počet zamestnancov, skladové priestory a onedlho bolo treba rozšíriť aj služby. Predovšetkým z toho dôvodu, že do prechodnej stanice dorazila ďalšia dlhodobá súčasť Edmontonskej kultúry.
Literatúra aj filmy často opomínajú fakt, že aj na severe Ameriky bol kedysi „Wild West“, len bol teplotne inverzný. A táto haluz – kovboji v mraze – je plná zaujímavých príbehov. Začali sem prúdiť cez hory z Britskej Kolumbie, alebo zdola z dnešného územia Montany hlavne preto, že tu neplatil americký zákon a Kanada tu mala na všetkých „outlaws“ minimálne počty šerifov, respektíve RCMP (Royal Canadian Mounted Police). V praxi to dlho znamenalo, že tu bol jeden fízel na polovicu provincie a keď sa udiala vražda na severe v Októbri, fízel šúchal nohy o zem do jari, kým sa sneh roztopí, aby to išiel vyšetrovať. Medzitým to miestny kovboji vyriešili v bare a zase odišli hľadať zlato na Aljašku.
Začala tu vznikať dopravná tepna a prechodná stanica jednoducho kapacitne nestačila, neustály pohyb vyžadoval infraštruktúru. A tak sa HBC opäť pochlapila, nabrala týpkov z územia dnešnej Ukrajiny, Poľska, Slovenska, Veľkej Británie (prišli strážiť nový „majetok“ anglickej koruny) a zatúlancov z kade-tade. Prišlo sem aj pár Nemcov, Holanďanov, Švédov... ale Alberta je predovšetkým poľsko/ukrajinská, s mnohými poľskými a ukrajinskými kultúrnymi črtami, zvyklosťami, a receptami. Každá domácnosť tu napríklad pozná boršč a taktiež sa tu tešia obľube pirohy, o ktorých si naivne myslíme, že patria nám Slovákom, hoci sú z Poľska. A k nim ich doniesli aj tak nejakí pocestní ešte z Kyjevskej Rusi, čiže zase Ukrajinci.
HBC sem najskôr vyfľusla len hŕstku uzimených odvážlivcov, ktorí si na riečnom brehu hneď buchli čelá o svoje lodné kufre. Rieka na tomto mieste tvorí spomínanú hlbokú roklinu. Je tam strmý svah. Preskočím na chvíľu dákych 150 rokov a prezradím Vám, že dnes medzi centrom na severe a centrom na južnom brehu rieky premáva električka ponad rieku cez most vo výške 48 metrov. Je to dodnes najvyššie premávajúca mestská električka na svete. Akože WTF were they thinking?
Takže tí prví európski drkotači zubov v Alberte museli čumieť do strminy ufúkaného kopca ako teľa na nové vráta. Rozmýšľať, ako na jeho vrch vytrepať batožinu voľným alpským štýlom. Tam pod kopcom ľudstvo zrazu vytvorilo zaujímavú pracovnú ponuku. Najbližších sto rokov bol džob terigania báglov do mesta večný zdroj príjmu. Dole vždy stáli pri rieke chlapi, niečo ako tatranskí nosiči v tuhej zime, ibaže niekedy museli trepať aj piano alebo dobytok.
A akoby šibnutím čarovného prútu, pôvodné centrum severoalbertskej bašty postavila zmes kovbojov, indiánov, vyhnancov amerického zákona, európskeho zákona a mix naverbovanej európskej chudoby s vyhliadkou lepšieho života pre svoje deti. Zmes uzimených skrehnutých rúk v šialených podmienkach, financovaných kanadskými kožušinami a drevom, o rope zatiaľ nič netušiac. O spolunažívaní nič netušiac, hoci pôvodní obyvatelia už šípili obrovskú smršť, ktorú postupne priniesol Európan do ich spôsobu života.
Dnes pod tým kopcom už nemusia stáť tatranskí nosiči, ale mohli by tam aspoň stáť sestričky a rozdávať Xanax. Zvykla som sa tadiaľ v utorky a štvrtky večer presúvať do školy, respektíve šmýkať sa a bedákať nad stavom cesty a dopravnej situácie počas rush hour. Skupine odhodlaných bohatých ľudí ťažko príde do cesty nejaký večne zamrznutý kopec. Zjavne nemali krištáľovú guľu, aby videli tú dopravnú kalamitu v strmom stúpaní, zápchu, ľad a všade semafor. MHD pred vami, zúfalo sa snažiace pohnúť do kopca. Motor aj šofér vytočený na najvyššie obrátky, kolesá pretočené, a aj tak sa to celé na vás krížom šmýka dole. Pre nich zanedbateľný problém budúcnosti.
Investícia sa vydarila a Edmonton dostal štatút mesta v roku 1904, provincia sa stala provinciou v 1905. Následný konštantný príval nových a nových imigrantov si vyžadoval tri pevne postavené budovy. Tri trvalky - Hotel, Salón a Trh. Všetky sa dodnes aspoň čiastočne zachovali.
Hoci Edmontončania radi propagujú staré dvere z kina – salónu, ktoré sa nachádzajú v rozpadnutom zaprášenom zvyšku akéhosi priečelia i starý spustnutý hotel neďaleko, podľa mňa, oveľa väčšia historická perla sa nachádza oproti nim cez cestu. Old Strathcona's Farmers Market.
Je to stará tržnica, v ktorej sa okrem všelijakých striedajúcich sa kultúrnych podujatí dlhé desaťročia každú sobotu koná trh okolitých farmárov, ich domácich výrobkov, kvetín (vypestovaných v skleníku, z ktorých ti väčšina po ceste do auta v mraze skape), ovocia, zeleniny, lapačov snov... Tento trh sa koná za každého počka, čo je fascinujúci zážitok. Trepeš sa na kopec v apokalyptických poveternostných podmienkach v ukrutnej zime, brázdiš si cestu za snežným pluhom, parkuješ zapadnutím v záveji. Ale keď vojdeš dnu do starej budovy, otvorí sa charizmou vyhriaty priestor plný ľudského džavotu, hordy nezmyselného tovaru (od hrnčekov až po vypestovaný fialový karfiol a žltú mrkvu) a prívetivou atmosférou. Srať tie staré kino-dvere. Chceš zažiť Edmontonský šarm? Tu ho nájdeš.
V stánkoch objavíš kadejaké historické recepty z rôznych kultúr a ingrediencií. Pre túto rozmanitosť na malom priestore je tržnica farmárov v Edmontone jedinečná. Keď ide o dobrý produkt, na pôvode nezáleží, pretože v gastronómii rasizmus nevládne.
Pokračovanie o tom, čo sa tu udialo Vám napíšem v druhej časti, aby ste nebitchovali, že je článok príliš dlhý a Vy ste nestihli kúpiť dáke zbytočné ponožky svokre pod stromček. Príjemné prežitie sviatkov.
