Jedného dňa mi vám zaplo, že najdrahšia manželka potrebuje občasný oddych od detí, ale taký ten typ oddychu, že ich nevidí aspoň dva dni. No trvalo mi to iba tri deti a cca. sedem rokov. No a čo, som chlap boha jeho, mám dlhé vedenie. A vy baby by ste tiež občas mohli normálne povedať, čo chcete, kto to má furt riešiť, tie vaše hádanky.

Keďže víkendy nechceme tráviť iba hrdlačením okolo detí, rozhodli sa súdruhovia otcovia, že spoja príjemné s užitočným a založia tradíciu vysokohorskej expedície Apalucha u nás na lazoch. Predstavovali sme si to asi tak, že do pohodky, staranie sa o deti bude taká okrajová záležitosť, no a popri tom sa čosi popije, podebatuje, zahráme mariášik, no proste, ako povedal klasik: „Zvládnout děti, to chce talent. Ničeho se nebojte přátelé, my nejenom, že máme talent, my si zvolíme i taktiku. Co to budu opisovat, já vám slibuju, že tak skvělý týden jste nikdy v životě nezažili.“

No akoby som to... je mi jasné, že týmto prídem o svoj heterocertifikát alebo budem obvinený, že nadržiavam modrému koňovi, ale kurva, starať sa o deti je makačka. Najmä, keď sú tie deti tri. A najmä, keď sú tie tri deti dcéry, ktoré po maminke nielenže zdedili krásu, ale hlavne nekonečnú tvrdohlavosť a východniarsku papuľnatosť. Týmto svojím prístupom samozrejme pobláznia všetky ostatné deti, takže aj z tichého introvertíka, ktorého za normálnych okolností, kde posadíš, tam sa bude tíško hrať, sa stane nekontrolovateľná malá obluda.

Deň začne tým, že sa deti zobudia o piatej. O piatej, kurva. Moje sú v tomto nevinne, na to máme iných expertov. Ten malý harant sa zobudí a začne drankať mliečko. Keďže tatinko nereaguje, malý zapne zosilňovač a postupne prechádza celým zvukovým spektrom až do falzetu, čo končí zobudením celého baráku. Nasleduje ranné mliečko, prebalenie batoliat, raňajky, obliekame sa, hráme sa, vyženieme decká von. Za päť sekúnd sa jedno vráti, že jeblo do nejakej mláky, takže obliekame nanovo (tu nemôžem použiť sprosté slovo, keďže sú to dámy, tak použijem také príhodné východniarske – moje dcéry sú na chate ZADZIGANÉ od blata od hlavy až po päty, a to kontinuálne, a je úplne zbytočné snažiť sa s tým čokoľvek urobiť, napr. ich prezliekať.) Varíme obed, výkrm stáda. Jedno z detí odmietne jesť, k čomu sa solidárne pridá celé stádo. Dávame to po obede spať, stádo ale spať nechce, vraj sú hladní. Po hodine to vzdáme a celý kolotoč nasleduje odznova.

Konečne o deviatej večer si myslíme, že by už aj mohli byť unavené a ísť spať, ale to sme naivní, jediní unavení sú tatinkovia. Obludy v trojminútových intervaloch vychádzajú, každý s inou požiadavkou, hladný, smädný, niečo ho bolí, nevie zaspať, musí ísť na záchod, chýba mu maminka a neviem, čo do piči ešte. V tomto momente nám prepne a decká zamykáme v izbe, nech si robia, čo chcú, len nech ich už nevidíme.

Tu nastáva okamih, keď si dávam všetky mäkké drogy, ktoré sa na chate nachádzajú. Z pohodového mariášika nie je síce nič, lebo sme takí ohučaní, že nerozoznám eso od koňa, ale lahvinku si otvoríme. Čo je ale chyba, lebo ideme spať o pol druhej, no a piatej ráno budíček, lebo malý harant chce MLIÉÉÉČKÓÓÓ.

Po týchto prvotných neúspechoch sme si povedali, že toto celé je „pozůstatek nedůsledné výchovy její maminky“, a že takto by to teda kurva ďalej nešlo a zmenili sme taktiku. Nová taktika sa volá mámfpičizmus. Celé to spočíva v tom, že keď niektoré dieťa niečo odo mňa chce, dostane odpoveď, že si to má vyriešiť samé. Keď je dané dieťa ešte príliš malé, dostane hocijaké iné dieťa, ktoré je poruke, príkaz, že to má vyriešiť zaňho, hlavne nech mám od neho pokoj. Na úspešné fungovanie tejto taktiky musí chlap potlačiť v sebe taký ten nepríjemný hlodavý pocit, že „čo ak je to dieťa fakt hladné“ alebo „čo ak sa mu niečo stane, keď ho nevidím“. Páni, tieto pocity sú pre nás neprirodzené, sú vyvolané dnešnými emancipovanými manželkami, a keď s tým máte problém, treba si dať zo dva fernety a ono to prejde.

Čuduj sa svete, ale toto fakt zafungovalo. Napr. moja najstaršia dcéra (vtedy sedemročná) dostala za úlohu uvariť obed. Normálne zorganizovala šesť mladších detí, vrátane chlapcov, a ten obed uvarili a dokonca ho aj bez rečí zjedli. Je pravda, že to, že päťročné dieťa držalo v ruke žabykláč jak hovädo a krájalo cibuľu (nemôžem mať oči všade, ne?), sme doma manželkám nepriznali. Alebo chceli ísť na huby, ale nám sa za boha nechcelo, tak sme ich poslali samé. Vracali sa nám síce v jedno až dvojčlenných skupinkách, ale vrátili sa a o preteky nadšene rozprávali, jak sa tam stratili, jak videli meter dlhého hada (užovka podľa našej dedukcie ;-) ) a koľko húb našli. Dnes, po piatich rokoch, sme už v takom stave, že niekedy si ani pri pivečku nespomenieme, že tam deti máme, dokonca si večer samy umyjú zúbky a idú spať.

Čo sa týka manželiek, tak prvá Apalucha prebiehala tak, že nám manželky volali asi tak šesťkrát denne, aby sa uistili, že ich mláďatá sa majú ako v bavlnke. Bolo nám šesťkrát zopakované ako ich nakŕmiť, napojiť, obliecť, uspať a neviem čdpč ešte. A telefonát končil plačom, aká je ona krkavčia matka, že svoje deti opustila.

Počet telefonátov s pribúdajúcimi Apaluchami klesal, no a dnes sa lúčime so slovami „vypadnite už, nech mám pokoj!“ Ak by náhodou niektoré dieťa prejavilo náklonnosť matke slovami „maminka, ale ja by som asi radšej zostala s tebou,“ dočkalo by sa láskyplnej odpovede „na chatu pôjdeš!“

Po čase niektoré baby zistili, že mať deti na krku celý víkend už pre nás nie je trest, ale že si to celkom užívame. Niektorí moji kamaráti totiž doma nevedia zahrať taký ten dogniavený ksicht (jóój to ti bola makačka, ach jaj, celý som zlomený, o osem detí som sa musel starať), ale ešte sa aj vychvaľujú, že jak fajne bolo. Dôsledkom je, že ich baby už nechcú púšťať, a keď jej chlap zadrie, že však to robím pre teba, aby si si oddýchla, nasleduje citové vydieranie typu: „Len si choď, choď, keď znesieš to pomyslenie na to, že ma tu nechávaš samú.“ No znesiem, kurva.

Ale babu mám dobrú, minule sme mali chlapský víkend, robili sme klobásy. To je ti vám taká komplikovaná robota vyžadujúca maximálne sústredenie (najmä keď sú poruke štyria bigoši, ktorým iba rozdávate úlohy), že som kategoricky zamietol prítomnosť manželiek a detí. V sobotu večer mi volá najlepšia východniarka, aby mi lakonickým hlasom oznámila, že stredná dcéra má zlomenú ruku, ale aby som sa netrápil, ona už absolvovala pohotovosť s nápravou kosti v narkóze, že nech si to tam ešte užijem. Ostatní chlapci čumeli s otvorenou hubou, pretože stať sa to im, boli by manželkou dôrazným hlasom požiadaní, aby sa bezodkladne dostavili domov za účelom výkonu asistenčnej služby matke pri zvládnutí tejto životohrozujúcej situácie. Predstavujem si to asi takto:

Manželka: „Dvíhaj zadok a ťahaj domov!!“

Manžel: „Zlatko, už som čosi pil. Nie veľa, ale vieš, ako to je, robíme klobásky s chlapcami. Zajtra hneď ráno sadám do auta a utekám za vami.“ (Jasné, celý deň sme na triezvo a teraz podvečer sme si dali pohárik vínka. Kurva chlapi, šak tie baby tiež nie sú včerajšie.)

Manželka: „Ma nezaujíma! Ťahaj domov O-KAM-ŽI-TE!!“

Občas tiež zavítame na návštevu k susedom na vedľajšie lazy, keďže sa tam môže nachádzať samička, ktorej materinský alebo babičkovský pud nedovolí nepostarať sa o (aj cudzie) deti. Každá ženská, keď vidí, že sa o deti starajú chlapi, má pocit, že tie musia byť vyhladované na krv. Neviem, kde na to prišli, každopádne túto taktickú výhodu efektívne využijeme a týmto vyriešime jedno kŕmenie celého stáda.

Napr. zavítame k susedovi BaníkPýčo. Sedem našich detí a ešte sme pribalili aj dve od susedov. Ako by povedal SLSP, celý substrát sa narval do kufra v aute – prisámbohu, že som ich tam nerval na silu, chceli ísť v kufri samé. Keď sused z diaľky uvidel v aute troch chlapov, rovno začal chystať slivovicu. Keď som však otvoril kufor a vysypalo sa z neho 9 malých detí, málinko mu spadla sánka, ale ustál to s noblesou: „Kurva, vy v tom městě snad neděláte nic jiného, jenom šukáte!“

Inak keď už sme pri tom pribaľovaní detí od susedov - sú dva typy. Prvý typ je ten, čo dostane od manželky príkazom, že sa má teraz tri hodiny starať o deti. Priplichtí sa k nám aj s deťmi, chvíľu pokecá, poudeci odmietne a potom sa tíško vytratí a deti nám tie tri hodiny nechá, hrajúc na to, že to pri tom počte už nezbadáme. Potom je druhý typ, ktorý sa priplichtí, chvíľu pokecá, poudeci ale neodmietne a po troch hodinách odchádza, len deti u nás zabudne. Pri príchode domov mu dopáli, že mu niečo chýba, ale keďže my sa medzičasom vyberieme k horeuvedenému susedovi, deti už nenájde. Nasleduje trilkujúci pičung od pani manželky zdupľovaný pičungom od pani tchýně, tzv. soprán-mezzosoprán stereo-pičung. Po tomto my na vedľajších lazoch môžeme pozorovať, ako ku nám milý sused beží s panikou v očiach, či sme mu nevideli deti. Chvíľu ešte hráme pribrzdených, že čo ti pere, s nami nie sú, musel si ich stratiť kdesi v lese, ale keď sa už začína blížiť infarkt myokardu, priznáme farbu a naleje sa za jedon. Je to aj tak jedno, doma to už nevyžehlí. Pri jednom samozrejme neostane, dôsledkom čoho je, že o hodinu sa prirúti pani manželka nasratá jak tiger, a tentokrát nás zjebe hlava-nehlava komplet všetkých.

Alebo sa vyberieme k tuná už viackrát spomínanému Lojzovi. Na osvetlenie situácie, u Lojzu sa zásadne pije jeho domáca slivovica, minimálna voltáž 52%, ktorá sa zapíja Radegastom 12˚, nealkoholické nápoje nepoznajú, desiatka pivo sú štiny. U Lojzu na vetu „už nechcem piť“ zásadne reagujú „nikdo se tě neptal“ a keď sa snažíš argumentovať logicky, že mám tu deti ty vole, nemôžem chľastať, dostaneš odpoveď „nač je sem taháš?“. No i veru bol s nami situácie neznalý kamarát Ivko (počet detí dva kusy, v tom čase ešte predškolského veku), veľký to fanúšik Liverpoolu. Lojzo a jeho synovia sú, ako správni Ostraváci, všetko Baníkovci. Je úplne jedno, či hrá Baník práve prvú alebo šiestu ligu, je to vždy najlepší klub na svete, o čom sa pri slivovici počali presviedčať nášho Liverpoolčana. No aby som to skrátil, tento boj sa u Lojzovcov nedá vyhrať. O ôsmej som zahlásil, že beriem deti, idem na chatu, ale Ivko si dal kontra, že on im to ešte musí celé dovysvetľovať, a že nech mu deti nechám, že on si ich donesie sám. No, veril by som skôr deťom, že donesú jeho, len má nejakých 120kg, takže deti som mu, napriek výrazným protestom, zobral. Neviem, ako odtiaľ potme cez lez išiel, ale priamočiaro to nebolo. Keďže gravitácia je sviňa, odniesol si to jeho basketbalom ťažko skúšaný členok, takže milý Ivko posledných 300 metrov ku chate musel odplaziť.

Jááj, keby nás tak tie baby videli, tak nás asi zabijú všetkých.

Ešte k téme výchovy som chcel podotknúť - neviem, či ste to postrehli, ale existujú určité rozdiely medzi mužom a ženou v oblasti výchovy detí. Špeciálne ak sa jedná o výchovu detí na Apaluche, kde sa daná žena nenachádza. Napr.:

Vrieskajúce decko

Žena: čo ti je moja maličká, poď sem, pofúkam, dám ti koláčik, ňuňuňu

Chlap: keď chceš vrieskať, nech sa páči, tam je lúka, choď si vrieskať na lesy

Hladné decko

Ž: čo by si si dala, uvarím ti kašičku? (po uvarení kašičky) Ty si to neprosíš? Tak vymyslíme niečo iné, mäsko s ryžkou?

Ch: niečo si nájdi, pre mňa za mňa aj korienky si choď vyhrabať. (Treba vážiť slová, decká ich občas berú doslova. Koreň z lopúcha je inak jedlý, to len tak na okraj.)

Decko na strome

Ž: ježišmárjá, spadne, zlomí si nohu, ZABIJE SA! Lez za ňou, chytaj ju, daj ju DOLU!!

Ch: dáme si ešte pivo, nie?

Inak to mám najradšej tých mojich kamarátov, čo majú synov múdrych jak rádio, ktorým sa huba nezatvorí jak je deň dlhý. A keďže tatinka už zo synáčika bolí hlava (najmä po včerajšej slivovici), posiela ho, nech ide otravovať niekoho iného, najlepšie mňa. Špeciálne mám rád, keď mi ten päťročný zasran rozpráva: „Vieš, ale nemal by si piť, to je nezdravé“. Ako povedal klasik, „připomínáš mi tvou vzácnou maminku“.

Ale aby to malo celé aj nejaký morál, myslím, že to je pre tie decká tá najlepšia škola života, akú môžu dostať. Tie tri moje večne rozhádané obludy, keď prídu na chatu, držia spolu, najstaršia vždy preberie úlohu maminky a stará sa o najmladšiu alebo o všetkých, o ktorých sa treba postarať (vrátane tatinkov ;-) ). A dúfam, že na to budú spomínať tak v dobrom, ako ja spomínam na svojich starkých, s ktorými som na ich chate strávil v detstve vždy celé prázdniny.