DEŇ NA MORI
Ako už z názvu vyplýva, počas dňa na mori - alebo aj transférového dňa – loď nekotví v žiadnom prístave, ale prekonáva väčšie vzdialenosti na otvorenom oceáne. Na rozdiel od ostatných dní resp. nocí, kedy loď zdoláva relatívne krátke úseky väčšinou na dohľad od pobrežia, počas dňa na mori zvyčajne žiadnu zem v dohľade neuvidíte, čo je z môjho pohľadu naozaj skvelý zážitok. Nič len naša loď uprostred prázdnoty a nekonečná vodná hladina všade naokolo.
Na lodi to počas transférových dní zvykne žiť. Vnútri, vonku na palube, všade. Lodné spoločnosti na takéto dni pripravia mimoriadne bohatý program vo všetkých spoločných častiach lode, takže loď zvyčajne pripomína zábavný park počas karnevalu. Zvyčajne. Nie tak 1. januára 2020. V tento deň naša výletná lodička pripomínala skôr loď duchov. Všade ticho, nikde nikoho, len vŕzganie lode, špliechanie vĺn a sem – tam nejaký potácajúci sa zombík, ktorý sa s prižmúrenými očami snažil dopracovať k najbližšiemu zdroju kofeínu. Ožívať to začalo až okolo štvrtej poobede, kedy celé hordy zombíkov začali vyliezať na palubu a snažili sa v sviežich štrnástich stupňoch a tichooceánskom vetre rozchodiť zvyšky silvestrovských osláv. Cez palubu ale nikto nespadol, takže nový rok sme odštartovali úspešne.
WELLINGTON
Keď som si doma kupovala fakultatívne výlety, zistila som, že vo Wellingtone je už všetko zaujímavé vypredané. Ťažiskom výletov z wellingtonského prístavu je všetko okolo hobitov a prsteňov. Priznávam, že keď som zistila, že nič z toho už neuvidím, bolo mi to nesmierne ľúto. Takže na tento deň som si fakultatívny výlet neobjednala, ale rozhodla som sa mesto preskúmať po vlastných.
Oproti Aucklandu som hneď na začiatku výletu konštatovala dva veľké rozdiely, a to minimum bezdomovcov a podstatnú prevahu bieleho etnika. Auckland je zrejme mesto, kde sa Číňanom obzvlášť páči, vo Wellingtone som ich zazrela len zriedkavo. A v hlavnom meste zrejme ani bezdomovcov netolerujú až tak veľkoryso, lebo som na nijakých nenatrafila, teda aspoň počas mojich peších potuliek centrom.
Vo Wellingtone sa mi mimoriadne páčila budova parlamentu, ide o akoby historickú budovu pripomínajúcu staré grécke chrámy – až na to, že Wellington bol založený niekedy v polovici 19. storočia, takže budova parlamentu nebola až tak historická, len to veľmi úspešne predstierala. Napriek tomu zanechala vo mne dojem. Tým som ale vyčerpala výpočet budov, čo ma vo Wellingtone zaujali. Nemohla som si pomôcť, ale oproti jeden a pol miliónovej metropole, akou je Auckland, mi Wellington so svojimi 160 tisíc obyvateľmi pripadal ako ospalá diera, v ktorej som sa nudila. Robiť tam veľmi nebolo čo, maximálne sa pomotať po obchodoch. To som aj spravila a zistila som, že Nový Zéland má okrem produktov z vlny ešte jeden kľúčový vývozný artikel, ktorým je med. Med v každej podobe. Normálny med, šľahaný med, med s propolisom, med s eukalyptom, med s čímkoľvek, ovocie v mede, orechy v mede, medové cukríky, medové homole, čokoláda so skaramelizovaným medom, medové keksy, dokonca aj čokoládové bonbóny plnené medom a samozrejme, alkohol z medu. O medovej kozmetike akéhokoľvek druhu na čokoľvek ani nehovoriac. A propolis. Všade. Propolisový sirup, propolisové cukríky, propolisové tablety. Novozélandské včely musia byť najviac pracovne vyťažený hmyz na svete.
Ak by som sa ešte niekedy dostala do Wellingtonu, celkom určite by som sa vrátila do botanickej záhrady. Začiatkom leta bola nádherne rozkvitnutá a hrala všetkými farbami dúhy. V botanickej záhrade som sa vlastne zdržala najdlhšie – ako píšem, Wellington neponúka v podstate nijakú zábavu okrem obchodov, botanickej záhrady, observatória, ktoré bolo v čase mojej návštevy zatvorené, a ešte lanovky, ktorá vás vyvezie z centra mesta na miestny kopček, na ktorom sídli spomínané observatórium. Ja som tam vyšla peši z botanickej záhrady, trvalo mi to asi dvadsať minút. Aspoň som zabila čas. Keď som sa dostatočne pokochala výhľadom z kopca na zelené mesto plné stromov, vrátila som sa na loď.
PICTON
Picton bol našou prvou zastávkou na Južnom ostrove. Picton ako taký nie je v podstate ničím zaujímavý, je to len malý prístav. Jeho poloha je ale veľmi strategická najmä pre medzinárodný obchod, pretože sa nachádza v oblasti zvanej Marlborough, vyhlásenej vinárskym priemyslom. Pretože je víno v postate jediný alkohol, ktorý občas dám do úst, rozhodla som sa, že si v Pictone vyhodím z kopýtka a naplánovala som si celodenný výlet, ktorý zahŕňal dve známe vinice v Marlborough a ako bonus, čokoládovňu. Síce nemám rada čokoládu – áno, som exot, viem - ale čokoládovňa, to je niečo iné. Dívať sa na hodvábne hladkú roztopenú prelievajúcu sa čokoládovú masu ma proste fascinuje.
Vinársky priemysel je na Novom Zélande relatívne mladý – prvý vinič tu vysadili až v druhej polovici dvadsiateho storočia, niekedy okolo roku 1960. Oblasť Marlborough má z hľadiska Nového Zélandu najpriaznivejšiu polohu pre pestovanie révy, pretože má v porovnaní so zvyškom Zélandu stabilné počasie a veľké množstvo slnečných dní. Bonusom pre vinič je to, že na Zélande musí byť človek aj v lete pripravený na veľké rozdiely medzi dennými a nočnými teplotami, prípadne pár „letných“ dní s teplotou pod desať stupňov, čo vraj zaručuje výslednému produktu mimoriadne sviežu chuť. Preto je preferovanou odrodou vína Sauvignon Blanc, ktorému sa v takýchto podmienkach úžasne darí.
Toľko k teórii. V praxi sme zažili jeden z dvoch naozaj krásnych, slnečných a teplých dní na Novom Zélande, skrátka deň ako stvorený na prechádzku vo viniciach. Vzhľadom k povinnej minimálnej vekovej hranici 18 rokov sa na tomto výlete nezúčastnili žiadne rodiny s deťmi, takže pri prvej vinici sa z autobusu vykotúľalo asi tak tridsaťpäť dôchodcov prevažne zo Spojených štátov, jeden sprievodca v dôchodkovom veku, jeden šofér v dôchodkovom veku a jedna ja.
Milujem vôňu viniča, spája sa mi s detstvom, keď moji rodičia obrábali rodinný vinohrad a ja som sa im tam chodila motať pod nohy. Prechádzka vo vinici vo mne vyvolala kopu spomienok, takže som sa veľmi skoro začala blažene usmievať. Ešte pred prvou ochutnávkou. Po nej som sa usmievala ešte o trochu viac. Novozélandské víno je asi najchutnejšie, aké som kedy pila, keď to vezmem tak globálne. Ochutnávka v teplom slnečnom počasí navyše spôsobila, že alkohol to vzal skratkou, do žalúdka sa ani neunúval a rovno udrel do hlavy. Nevadí, veď to bola dovolenka, tak čo.
Prechádzka druhou vinicou už bola náročnejšia. Blížilo sa k poludniu, slnko pripekalo, víno chutilo a nálada zájazdu vzrastala každým okamihom. Keď už sa nám všetkým plietli nohy tak, že sme sa každú chvíľu omotávali okolo oporných kolíkov vo viniči ako nejaká špeciálna réva, domáci nás usadili okolo veľkého stola a servírovali obed. Fantastické grilované hovädzie steaky, zemiaky, zeleninu... a víno. No a čo, veď stále bola dovolenka a po obede sme predsa mali v pláne čokoládovňu. Musím ale uznať, že americkí dôchodcovia si život vedia skutočne užívať plnými dúškami. Boli milí, družní, priateľskí, dobre naladení, bolo mi s nimi naozaj fajn. Ale možno to bolo trochu aj tým vínom.
Spokojní, najedení a pripití sme sa okolo druhej popoludní naskladali späť do autobusu, kde nám sprievodca so skrúšeným výrazom na tvári oznámil, že bohužiaľ na poslednú chvíľu musíme zmeniť plán výletu, pretože v továrni na čokoládu došlo k neočakávaným udalostiam, ktoré nám jej návštevu neumožňujú. Neviem k akej neočakávanej udalosti môže prísť v továrni na čokoládu, ale predstavovala som si niečo také, ako že Willymu Wonkovi do kade s čokoládou spadne obľúbený oompa loompa. Bavila som sa touto predstavou až do chvíle, kedy nám sprievodca pre zmenu zase nadšene oznámil, že náhradným programom je návšteva tretej vinice. Ejha. Bolo to naozaj ťažké, ale ako správni dovolenkári, postavili sme sa k vzniknutej situácii čelom. Vykasali sme si rukávy a vzali sme aj tretiu vinicu útokom. Síce sme si trochu zacestovali časom, pretože pri návrate na loď som mala opäť silne silvestrovský pocit, ale napriek tomu som zhodnotila, že potulky po viniciach Nového Zélandu rozhodne patria k zážitkom, na ktoré budem rada spomínať.
Najmä ak vezmeme do úvahy, že toto bol moment, kedy sa začalo všetko kaziť.
