FIORDLAND NATIONAL PARK
Národný park Fiordland je územie o veľkosti zhruba 10 000 štvorcových kilometrov, ktoré sa nachádza na juhozápadnej strane južného ostrova na Novom Zélande. Jeho názov nie je náhodný, pobrežie je tvorené fjordami a jeho podobnosť s Nórskom sa bezpochyby nezaprie. Možno sa v ňom kochať strmými svahmi, ľadovcovými údoliami, množstvom jazier a plies s krištáľovo čistou vodou, vodopádmi a samozrejme aj Južnými Alpami, ktoré pokrývajú väčšinu národného parku. Najvyššie vrcholy Álp dosahujú výšku 2 500 metrov nad hladinou mora. Keďže ide o národný park, príroda je nedotknutá a bez ľudských zásahov. Táto časť Nového Zélandu patrí medzi najdaždivejšie oblasti krajiny, kde sa zrážky vyskytujú až dvesto dní v roku, vďaka čomu je vegetácia Fiordlandu mimoriadne životaschopná. Husté lesy, množstvo papradí a machov, k tomu široká škála vzácnych a ohrozených živočíchov (medzi iným aj endemický druh jediného horského papagája na svete, papagája kea), to všetko spolu s dychberúcou nádherou tohto miesta stojí za tým, že v roku 1990 bol národný park zapísaný pod svetové dedičstvo UNESCO. Spisovateľ Rudyard Kipling označil jeden z najznámejších fiordlandských fjordov, Milford Sound Fiord, za ôsmy div sveta.
Toto miesto bolo pre mňa odjakživa najvysnívanejšou dovolenkovou destináciou, vďaka čomu Nový Zéland vždy kraľoval na najvyššej priečke rebríčka mojich cestovateľských plánov. Fiordland bol skrátka vrcholom mojej trojtýždňovej cesty. Presnejšie, mal byť. Pretože som ho samozrejme nevidela.
VODNÉ PEKLO
Začalo sa to už v Port Chalmers. Krátko po ukončení večernej naloďovacej procedúry a vyplávaní lode na more sa z lodných reproduktorov ozval kapitánov hlas, ktorý ma ubezpečil, že ak chcem Fiordland vidieť na vlastné oči, musím sa na Nový Zéland vybrať ešte raz. Na našej pôvodne plánovanej trase sa vyskytol poveternostný problém, cyklóna, ktorá sa sformovala nad Tasmánskym morom v blízkosti juhozápadného pobrežia Nového Zélandu a absolútne neumožňovala našej lodi držať sa pôvodne plánovanej trasy Port Chalmers – plavba na juh - oboplávanie južného ostrova – dosiahnutie juhozápadného pobrežia – krížom cez Tasmánske more k Tasmánii. Namiesto toho sme boli nútení z Port Chalmers zamieriť späť na sever a cez Cookov prieliv medzi severným a južným ostrovom dosiahnuť Tasmánske more. K Tasmánii sme sa museli plaviť širokým oblúkom smerom na sever.
Kapitán nás informoval o tom, že celý tento manéver zaberie tri dni a pridal pár povzbudzujúcich informácií. Cyklóne sa aj tak celkom nedokážeme vyhnúť a budeme sa plaviť po jej severnom okraji, musíme teda rátať s veľmi silným vetrom. Vlny po vplávaní do Tasmánskeho mora na druhý deň okolo tretej popoludní budú dosahovať výšku desať až trinásť metrov. Stabilizačné zariadenia lode budú fungovať na maximum, ale loďou to aj tak bude pekne hádzať. Z bezpečnostných dôvodov od ďalšieho rána budú do odvolania zamknuté východy do exteriéru na siedmej palube, tzv. Promenade Deck, prvej palube nad hladinou mora a zároveň obľúbenom mieste na venčenie sa počas „dní na mori“ so zhruba štyristometrovým okruhom pre chodcov. Pasažierom na izbách s balkónom sa neodporúča vychádzať na balkón. Pasažierom sa pri pohybe po lodi odporúča po celý čas sa držať madiel, nachádzajúcich sa všade na chodbách a schodištiach. Výťahy premávať nebudú. Fitnesscentrum bude zatvorené a bazény budú vypustené. Niektoré bary a reštaurácie budú zatvorené, v tých ostatných sa bude všetko podávať na plastových tanieroch a v plastových pohároch. Bufetová reštaurácia otvorená bude, ako aj reštaurácia, v ktorej sa servíruje večera. A všetky nie práve používané veci na našich izbách si máme odpratať do skriniek. Hotovo, ďakujeme za pozornosť, zostaňte v bezpečí a užite si plavbu.
Nasledujúce dopoludnie som vďaka tabletke na morskú chorobu strávila spokojne si sediac s knihou v kaviarni na šiestej palube, pričom som si uvedomovala, že so silnejúcim kolísaním sa lode sa počet viditeľných pasažierov postupne znižuje. Okolo jednej som sa ešte dokázala dopracovať do bufetovej reštaurácie a o druhej som sa, plaziac sa popri madlách na stenách, dotrepala do mojej kajuty na štrnástej palube.
Netuším, kde som mala v tej chvíli mozog, ale napadlo mi, že kým „to“ začne, ešte si kajutu upracem a vyvetrám čerstvým morským vzduchom. Podotýkam, že v tom čase sa už loď kolísala tak silno, že aj za triezva som mala vážny problém udržať sa nohami na podlahe. Ani to ma nezastavilo, rázne som roztiahla závesy a otočila kľučkou na posuvných balkónových dverách.
Neviem, čo presne som čakala, ale to, čo sa vzápätí stalo, to rozhodne nebolo. Silný vietor okamžite rozrazil dvere dokorán, pričom ja, nepripravená na niečo takého, som ani nestihla pustiť kľučku. To bol dôvod, pre ktorý som stratila rovnováhu a preletela cez prah. Vietor to bleskovo využil a oprel sa do mňa naplno. Našťastie sa v tom šoku podo mnou podlomili kolená, takže som nepreplachtila cez zábradlie, ale skončila na zemi, oplieskaná o stenu balkóna a netušiac, kde je sever. Zo šoku ma v nasledujúcej chvíli prebral špliechanec ľadovej morskej vody do tváre. Na balkóne. Na štrnástej palube.
Od detstva trpím príšernými nočnými morami. Našťastie si ich väčšinou nepamätám, stačí mi len tá bezmenná živočíšna hrôza, s ktorou sa občas uprostred noci budievam. No a niečo podobné sa ma zmocnilo v nasledujúcej chvíli, keď som sa pozrela cez zábradlie. Pretože loď sa nachádzala uprostred ničoty. Všade naokolo sa v obrovských vlnách s ohlušujúcim revom prevaľovalo atramentovo čierne more a do toho hučal vietor tak silno, že mi pískalo v ušiach. Uprostred tohto inferna sme sa nachádzali my, bezvýznamná loďka v moci rozzúrených živlov, a na jej balkóne ja, s očami vytreštenými a sánkou až na siedmej palube.
V podrepe som sa dopracovala späť do kajuty a s vypätím síl som zavrela balkónové dvere. Kajuta vyzerala presne tak, ako keď sa ňou preženie cyklóna. Ďalších dvadsať minút som na želatínových nohách upratovala ten bordel všade naokolo, vstrebávajúc zvyšky adrenalínu. Všetko som odkladala do skríň a nočných stolíkov. Potom som si už len v pyžame ľahla na posteľ a tam som s knihou v ruke strávila nasledujúcich 48 hodín. Po tretej popoludní „to“ totiž naozaj prišlo.
Ak ešte niekedy budem niekoho počuť zasvätene hovoriť o tom, ako na tristo metrov dlhej výletnej lodi „necítiš pohyby mora“, asi mu dám facku. Ono samotná plavba Tichým oceánom už od jej začiatku v Aucklande nemala nič spoločné s pokojnou plavbou napríklad Karibikom či Stredozemným morom, kde pohyby lode naozaj takmer nie je cítiť. Tichý oceán je všetko, len nie tichý. Ale to, čo sa dialo počas tých troch dní na Tasmánskom mori, tak to bol kvalitatívne predsa len ešte trochu iný zážitok. Loďou kolísalo tak, že som mala problém aj s tak jednoduchými úkonmi, ako bezpečne prejsť štyri metre z postele do kúpeľne, pretože v nepravidelných intervaloch sa loď proste prudko prepadla a vzala človeku podlahu spod nôh. Jedinou rozumnou voľbou bolo ležať na posteli a čakať, kým to prejde. Tak som to robila. Bez jedla, s ôsmimi litrami vody, ktoré som mala nakúpené do zásoby, a s asi tristo knihami v čítačke. Vlastne to nebolo až tak zlé, pokiaľ má človek voľný vzťah k jedlu ako ja – jem rada, ale keď nejem, nijako zvlášť ma to nevzrušuje po dobu nepresahujúcu dva dni - a nenechal sa znervózniť hvízdaním vetra, vlnami väčšími než desať metrov a hlasným stenaním, praskaním, škrípaním a vŕzganím lode, čeliacej nepriazni počasia. Zaujímavé bolo, že počas celej tejto doby som už bola v pohode a necítila som nijaké obavy – svoju dávku strachu som zrejme vyčerpala počas svojej krasojazdy na balkóne.
Popoludní tretieho dňa vodného pekla začal vietor postupne utíchať a vlny sa zmenšili len na nejakých slabých päť metrov, takže pasažieri vrátane mňa začali postupne opäť vyliezať z úkrytov. Noc už bola relatívne pokojná, čo znamená, že škrípanie lode sa zmiernilo na úroveň, ktorá mi umožnila pokojne zaspať. Na štvrtý deň som sa zobudila veľmi skoro, krátko po štvrtej, s neodbytným pocitom, že niečo je úplne inak a nemohol za to fakt, že loď sa prakticky nekolísala a vietor stíchol. Niečo bolo vo vzduchu. Aj v tom klimatizovanom vzduchu v kajute.
Mám rada vône. Vôňu rozkvitnutého agátu a levandule. Na slnku vysušenej bielizne. Partnerovej pokožky. Čerstvo upečeného pečiva. Čistej srsti mojich dvoch psov. Ale to, čo som cítila v to ráno vo vzduchu, bude zrejme už navždy tá najúžasnejšia vôňa, akú som kedy cítila. Bola to vôňa pevniny. Roztiahla som závesy, vyšla na balkón a uvidela som toto:
Ten pohľad mi vyrazil dych a bol to najúžasnejší moment celej trojtýždňovej dovolenky. Dovolím si tvrdiť, že aj jeden z najsilnejších zážitkov v mojom živote.
Dorazili sme do Austrálie.
