TASMÁNIA

 

Prvé stretnutie s Austráliou prekonalo moje očakávania. Dojem bol samozrejme umocnený predchádzajúcimi troma dňami, ktoré naša výletná loď strávila bojujúc s cyklónou, ale aj tak šlo o intenzívny zážitok. A nielen pre mňa. Okamžite po tom, ako naša loď zakotvila v Hobarte na Tasmánii, sa z lode začal vylievať netrpezlivý planktón. V rozlete ho zabrzdilo imigračné, na ktoré sa v priebehu pár minút dohrnulo niekoľko tisíc turistov, mávajúcich pasmi a turistickými vízami. Všetka česť Austrálčanom, ich organizácia bola dokonalá a behom štvrť hodiny už som sedela v mojom turistickom autobuse. Na tento deň som mala zakúpený zájazd zahŕňajúci návštevu národného parku Mount Field National Park, ovčej farmy (kde sa podával obed) a neodmysliteľnej záchrannej stanice zranených živočíchov.

Hobart je po Sydney druhé najstaršie mesto v Austrálii. Založené bolo v roku 1804 a jeho pôvodný účel je asi každému známy – šlo o trestaneckú kolóniu. Do dnešného dňa sa zvyšky takýchto kolónií zachovali po celej Austrálii, pričom päť z nich sa nachádza na Tasmánii a zapísané boli pod svetové dedičstvo UNESCO. Keď už sme pri UNESCO, tak na Tasmánii sa nachádza až šesť národných parkov, spadajúcich pod svetové dedičstvo, a šestnásť ďalších prírodných areálov, vrátane rezervácií a území patriacich pôvodnému obyvateľstvu, Aborigénom, ktoré sa tiež hrdia touto nálepkou. Národný park Mound Field k nim síce nepatrí, ale na jeho kráse mu to nijako neuberá.

Tasmánia... vonia. Myslím tým, že naozaj vonia. Je to totiž krajina s najčistejším vzduchom na svete. Na ostrove sa vraj nenachádza nijaký priemysel, všetko nevyhnutné sa musí dovážať z pevniny. Zároveň je vzhľadom k svojej rozlohe ostrov osídlený tak riedko, že obyvatelia, presúvajúci sa k najbližšiemu susedovi (50 – 100 km ďaleko) autom, či používajúci traktory pri práci na svojich farmách, nedokážu na tamojšom ostrovnom ovzduší zanechať nijakú stopu.

Mount Field National Park bol prvým národným parkom na Tasmánii, založeným v roku 1916, a vďaka svojej jednoduchej dostupnosti z hlavného mesta je turistami mimoriadne vyhľadávaný, a to nie len na jednodenné výlety, ale aj na kempovanie, ktoré je na určitých miestach parku dovolené. Ponúka množstvo turistických chodníkov, malebných miest s nádherným výhľadom, niekoľko vodopádov a veľmi premyslene rozmiestnené turistické centrá, kde si turisti môžu oddýchnuť, vybaviť si nevyhnutné hygienické úkony (samozrejme zadarmo, vďaka čomu je čistota národného parku na rozdiel od našich národných parkov stopercentná), občerstviť sa (nie zadarmo, ale za slušné ceny, čo tiež prispieva k čistote parku) a nakúpiť si suveníry (absolútne ale že vôbec nie zadarmo). Turistickí sprievodcovia v týchto centrách sú veľmi ochotní a priateľskí, poradia s čímkoľvek, zadarmo vás vybavia mapkou, do ktorej vám prípadne zakreslia presnú trasu vami plánovaného výletu a vôbec, tieto turistické centrá ponúkajú služby na jednotku z hviezdičkou, čo som ocenila vo chvíli, keď nám náš sprievodca zavelil rozchod s informáciou, že sa stretneme o niekoľko hodín a dovtedy máme voľný výbeh a máme sa ísť venčiť. Tak dobre, no.


 

Oslovila som najbližšieho oficiálne vyzerajúceho chlapíka, ktorý sa na mňa ochotne vrhol s mapkou a na moju požiadavku, že potrebujem naplánovať výlet na zhruba tri hodiny rýchlejšej chôdze, začal nadšene gestikulovať, niečo kresliť do mapy a po celý čas mlel vysmiatym pántom. Po chvíli si všimol, že niečo nie je v poriadku a svoj výklad ukončil zmäteným pohľadom na mňa. Vôbec sa mu nečudujem, hľadela som na neho ako teľa na nové vráta. Nerozumela som mu totiž ani slovo. Chvíľu som si nebola ani istá, že rozpráva po anglicky, ale potom mi došlo, že on mne rozumel, takže po anglicky zjavne nerozumiem ja. Bola som už kade tade po svete a nemala som problém si pokecať s nikým vrátane karibských černochov s ich nosovou huhlačtinou, ale austrálska angličtina mi jednoducho vyrazila dych. Nejde o to, že by používali iné slová, než zvyšok anglicky hovoriaceho sveta, oni ich len úplne inak vyslovujú, takže keď na mňa napríklad sprievodkyňa neskôr v buši vyflusla „trn tu de lift“, chvíľu som ako debil rozmýšľala, prečo by uprostred buša bola lanovka. Proste... no nepokecali sme si a skončilo to tak, že som odlapla prvého chlapa s logom našej lode na tričku (Američana, ako inak) a vysvetlila som mu problém. Chlapík sa pousmial, ja som ešte raz formulovala požiadavku, turistický sprievodca konečne vysvetlil, čo mal na srdci a Američan mi jeho výklad preložil z angličtiny do angličtiny. Zaujímavé, ale ani jednému z nich to nebolo divné, alebo aspoň nedali nič najavo. Nevadí, človek sa stále musí zdokonaľovať a mierny pocit trápnosti ho v tom nemôže zabrzdiť. Po dvoch dňoch v Austrálii som sa už dokázala dorozumieť aj svojpomocne, jednoducho som si na austrálsku angličtinu postupne zvykla.

Mount Field National Park je miesto dych vyrážajúcej krásy. Moja trojhodinová vychádzka ma priviedla k Russelovým vodopádom a vodopádom Horseshoe Falls, ktoré neviem, či majú nejaký oficiálny preklad do slovenčiny. Zvyšok času som sa motala po cestičkách a  kochala sa stromami tak veľkými, aké som  doteraz nikdy na vlastné oči nevidela. Kmene niektorých z nich mali pri zemi v priemere vyše dvoch až troch metrov. Paráda. Stromové paprade sú taktiež niečo, čo rozhodne stojí za pohľad. Na moje veľké prekvapenie sa ma v pralese nič nepokúsilo zožrať, otráviť a ani vystrašiť na smrť, z čoho som si vyvodila, že Tasmánia vlastne asi nebude taká „ozajstná“ Austrália. Z tohto omylu ma vyviedol sprievodca na ovčej farme, kam sme sa pobrali po návšteve národného parku.

Na Austrálii ma najviac fascinovali neuveriteľné kontrasty. Pár minút po tom, ako sme opustili bujný a neskutočne zelený prales, sme sa ocitli vo vysušenom, mierne zvlnenom žltom buši, ktorým sme sa viezli asi tak hodinu. Ani za ten čas sa mi však pohľad na buš nezunoval, má svoje nezameniteľné čaro.


 

Ovčia farma nás prekvapujúco privítala vinohradom. Nachádzala sa na kopci nad miestnou riečkou, ktorú domáci využívajú na zavlažovanie viniča. K obedu nám samozrejme servírovali ich domáce víno a rozhodne sa naň nemôžem sťažovať. Nádherný zelený vinič bol v prudkom kontraste s vysušeným okolím farmy s trávou pokosenou „na ježka“. Ako nám bolo vysvetlené, niekoľko sto metrový dohladka vykosený a vysušený kruh okolo farmy má svoj význam. Na jednej strane sa v ňom nezdržiavajú jedovaté hady, na druhej strane ovce, ktoré v tomto prípade slúžia ako „kosačky“, pošliapu jedovaté pavúky, ktorým sa ale v konečnom dôsledku bez trávy tiež až tak veľmi nedarí. Mno, a falošný pocit bezpečia bol v keli.

Na farme sme okrem obeda a vína ešte dostali názornú ukážku toho, čo všetko predchádza príjemne hrejivému vlnenému svetru. Videli sme austrálske kelpie priamo v akcii pri nadháňaní niekoľko desiatok kusového stáda oviec do strižne a videli sme autrálskych strihačov priamo v akcii pri vyzliekaní oviec z kožucha. Šikovný strihač dokáže ovcu kompletne oholiť za necelé dve minúty. Fakt. Stopovala som to. Strihači boli bez výnimky vymakaní svalnatí chalani bez štipky zbytočného tuku. Vizuálne veľmi v poriadku, napriek tomu ale povolanie strihača nie je až tak zdravé. Strihači fungujú počas normálneho osemhodinového pracovného času, čo v praxi znamená, že osem hodín denne strávia v hlbokom predklone, mocujúc sa so zdivenou, takmer metrákovou ovcou. Chalani síce viseli v špeciálnych popruhoch, ktoré majú čiastočne zmierniť námahu v oblasti drieku, ale nepochybujem, že po skončení strihačskej sezóny ich musia narovnávať na škripci.


 

Poslednou zastávkou dňa bola záchranná stanica, v ktorej sa zamestnanci naplno venovali liečeniu zranených zvierat. Fascinujúca bola fantasticky vybavená operačná sála s presklenou stenou, kde silnejšie povahy mohli (za dodržania podmienok absolútneho ticha, nezvracania a neodpadávania) sledovať operácie zvierat v priamom prenose. Z nejakého dôvodu sa tam iní turisti okrem mňa veľmi nehrnuli. Väčšina zvierat je (na rozdiel od klasických ZOO) v záchranných staniciach umiestnená len dočasne a po vyliečení sa sú opäť vypustené do voľnej prírody. Zvieratá, ktorých zdravotný stav im ani po záchrane života neumožňuje prežiť v divočine, zostávajú trvalo umiestnené v záchrannej stanici a stávajú sa zakladateľmi nových rodín v kontrolovanom prostredí a maznáčikmi návštevníkov. Už ste sa niekedy maznali s kengurami? Ja áno. Sú mimoriadne prítulné.


 

Po návrate na loď sme sa pripravili na deň na mori, ktorý nás delil od ďalšej zastávky, Melbournu. Po dvoch týždňoch „leta“ na Novom Zélande som si konečne mohla vychutnať skutočné leto na lodi v Austrálskych vodách.