MELBOURNE
Po nádhernom, teplom letnom dni strávenom na mori som sa ráno po príjazde do Melbourne zobudila do tak škaredého a sychravého rána, že som na chvíľku mala pocit, že som opäť na Novom Zélande. Nech sa na to dívam z ktorejkoľvek strany, počasie bolo to, čo na tejto dovolenke rozhodne nespolupracovalo. Po vylodení sa nám sprievodca oznámil, že ešte deň pred našim príjazdom sa teplota cez deň vyšplhala na 29 stupňov a bolo nádherne slnečné počasie, ktoré podľa slov sprievodcu celé mesto vylákalo na neuveriteľne dlhú, krásne čistú pláž, vďaka ktorej je Melbourne obľúbenou dovolenkovou destináciou pre slnenia sa chtivých a surfovania a iných vodných športov chtivých turistov z celého sveta. Nuž, nám to zase nevyšlo, nás privítalo príjemných 15 stupňov, mraky, vietor a jemné mrholenie. Na to ročné obdobie v Austrálii nie práve štandardné počasie. Asi sme si ho priviezli zo Zélandu v podpalubí.
Počiatky mesta Melbourne sa datujú niekam do roku 1835, kedy sa na pobreží Austrálie začali usádzať európski farmári. Prudkým rastom mesto prešlo v druhej polovici 19. storočia vďaka tomu, že sa v štáte Viktória objavili rozsiahle ložiská zlata. Melbourne sa na jednej strane kvôli zlatu a s ním súvisiacim prudkých rozmachom medzinárodného obchodu, na druhej strane vďaka raketovému rastu čo do rozlohy a počtu obyvateľov na obdobie v rokoch 1901 až 1927 stalo hlavným mestom Austrálie. Druhý raz mesto výrazne narástlo nielen do veľkosti, ale aj z hľadiska strategického významu počas druhej svetovej vojny a vďačí za to faktu, že bolo sídlom tichooceánskeho veliteľstva spojeneckých vojsk. Až do druhej polovice minulého storočia bolo Melbourne kľúčovým obchodným aj finančným centrom Austrálie. Okolo 80-tych rokov ho z tejto pozície pomaly začalo zhadzovať Sydney. Dnes je Melbourne obrovskou, dovolila by som si povedať až rozťahanou metropolou a rozlohou patrí medzi najväčšie mestá na svete. Počtom obyvateľov sa môže porovnávať so Slovenskom – je ich takmer päť miliónov. Z hľadiska zloženia obyvateľstva je mesto mimoriadne rôznorodé, v priebehu histórie sa doň striedavo sťahovali ľudia z celej Európy aj Ázie, takže obyvatelia sú rôznofarební ako lentilky. Podobne to tam vyzerá aj s architektúrou, moderné mrakodrapy ostro kontrastujú so zachovalými historickými budovami z viktoriánskeho obdobia.
V tento deň som si krásy Melbournu vychutnávala prostredníctvom vyhliadkovej plavby katamaranom po rieke Yarre. V tom, aby som si výlet naozaj užila, bránilo nepriaznivé počasie – obslužný personál lode musel spustiť protidažďové clony, takže väčšinu mesta som videla cez igelit. Párkrát som kvôli fotkám vybehla na vyhliadkovú palubu, ale silný vietor v kombinácii s dažďom ma veľmi rýchlo zahnali naspäť do úkrytu. Celkový dojem z mesta bol ale dobrý napriek počasiu, Melbourne je rozhodne zaujímavá metropola.
Popoludní bola na programe ZOO. Čiže pre zmenu nie záchranná stanica, ale zoologická záhrada, kde sú exponáty umiestnené trvalo a na rozdiel od záchranných staníc ponúka podstatne širšiu škálu živočíchov k videniu, počnúc kadejakým hmyzom a plazmi cez vtáctvo až k cicavcom. Mimoriadne sa mi páčili vtáčie výbehy a voliéry, do ktorých sa dalo vojsť a rôzne druhy vtáctva sa tak dali sledovať zblízka – prechádzala som sa aj medzi pštrosmi, ktoré ma zo svojej výšky s opovrhnutím prehliadali. V jednej voliére som si našla kamaráta. Bol to kakadu havraní, nádherný obrovský čierny exemplár, a ako sa ukázalo, keď som z náhleho popudu pred ním natiahla ruku so zovretou päsťou, aj mimoriadne prítulný. Neviem, kto bol prekvapený viac, keď mi na ňu operenec bez zaváhania priletel, či ja, či ošetrovateľ, ktorý stál kúsok odo mňa. Keď som sa ošetrovateľa opýtala, ako sa kakadu volá a potom som na papagája priateľsky prehodila „Hey, Bob!“ - a on mi suverénne odpovedal „Hey, Bob!!“, rozhodla som sa, že ho ľúbim, čo som mu aj oznámila. Vzápätí ma aj on utvrdil o svojej nehynúcej láske a moje nadšenie nepoznalo hraníc. Celkom zmysluplne sme si pokecali a rozumela som mu lepšie než väčšine Austrálčanov.
Návštevou ZOO sa môj výlet na tento deň skončil a ja som sa vrátila naspäť na loď. Aby však tento článok nebol úplne krátky, zhrniem ešte dve veci, ktoré som doteraz nespomínala, ale ktoré rezonovali celou mojou dovolenkou kdesi v pozadí.
Prvou z nich boli ničivé požiare v Austrálii, ktoré vrcholili práve v čase, keď do nej mierila naša výletná loď. Priznám sa, že som do Austrálie šla s malou dušičkou, ale vyhnúť sa tomu nedalo, jedine, že by som zrušila celú dovolenku, ktorú som si kupovala niekoľko mesiacov pred tým, ako som sadla do lietadla a zamierila na východ. Príchod do Austrálie bol pre mňa preto prekvapením. Po hrozivých správach, ktoré som videla na CNN, BBC a internetoch, z ktorých som nadobudla dojem, že zhorel celý Melbourne, polka Sydney je tiež v ťahu a medzi nimi je už len prázdnota, som z lode vystúpila do pokojnej, svoj nerušený život si žijúcej krajiny, kde sa o požiaroch nikto zvlášť nešíril. Zažila som aj momenty, z ktorých mi zastal rozum, a to vo chvíli, keď som v našich novinách čítala, ako sa v austrálskych metropolách, špeciálne v Sydney, kvôli dymu nedá vyjsť na ulicu – a ja som v tej istej chvíli chodila ulicami Sydney a po dyme nebolo ani stopy, život tam bežal tak, ako zvyčajne. Neviem čím to je, ale ja som počas môjho týždeň dlhého pobytu v Austrálii dym nevidela ani necítila, a to napriek tomu, že som sa pohybovala presne v miestach, kde podľa európskych médií malo byť ovzdušie prakticky nedýchateľné.
Tým nechcem situáciu nijako zľahčovať. Neskôr, počas trojdňového pobytu v Sydney, som pri výlete do Modrých hôr mala možnosť hovoriť priamo s rangermi. Tí pripustili, že tohtoročné požiare boli kvôli predchádzajúcemu dlhotrvajúcemu suchu ničivejšie, než obvykle, kvôli čomu za obeť padlo nezvyčajne veľa zvierat. Ale, ich slovami, požiar v buši je každoročná záležitosť, s ktorou Austrálčania jednoducho musia žiť, pretože je to pre buš prirodzený spôsob obnovy. Úlohou rangerov teda nie je oheň zahasiť, ale protipožiarmi ho udržať mimo obývaných oblastí. Tie tohtoročné požiare teda boli očakávané tak, ako každý rok, hoci to, že vzplanula polovica Austrálie v jednom momente, bolo tým, čo celú udalosť robilo tak tragickou – zvieratá totiž nemali pred požiarmi možnosť unikať do bezpečných častí buša tak, ako to robia zvyčajne. Rangeri napriek tomu nevyzerali nijako zronene a situáciu nebrali fatálne. Skôr ju prijímali krčením pliec, dávajúc jasne najavo, že tak to už jednoducho v Austrálii chodí.
Druhou z vecí, ktoré by som ešte rada spomenula, bola geopolitická situácia na Blízkom Východe, ktorá sa vyostrila práve počas môjho pobytu na Novom Zélande kvôli Iránom zostrelenému ukrajinskému civilnému lietadlu. Najskôr nebolo jasné, či lietadlo spadlo samo, alebo ho niekto zostrelil, a ak áno, tak kto to bol, ale podozrenie padlo na Irán, ktorý sa k tomu neskôr priznal s tvrdením, že šlo o ľudský omyl. Na Blízkom Východe katastrofa samozrejme rozpútala prudké vášne a dosah priamo na mňa to malo v podobe obmedzenia letov ponad Perzský záliv a Irán – čiže presne tadiaľ, kadiaľ som sa mala vracať domov. V určitom čase som si nebola istá, či sa domov v očakávanom čase vôbec dostanem, keďže časť letov súvisiacich s letiskom v Dubaji sa rušila. V čase, keď som v polovici januára v Sydney nastupovala do lietadla, som nemala celkom jasno, kadiaľ sa vlastne poletíme a či nás nepošlú druhou stranou – cez Spojené štáty. Nakoniec lietadlo odletelo smerom na západ a bez akýchkoľvek problémov pristálo v Dubaji. Zaujímavejší bol prípoj, ktorý v snahe vyhnúť sa Perzskému zálivu a Iránu z Dubaja zamieril oblúkom ponad Katar a pobrežie Saudskej Arábie do Iraku. Tam som pre istotu radšej zaspala a zobudila som sa neďaleko hraníc s Tureckom nad nejakým pohorím, o ktorom si dodnes nie som úplne istá, čo to bolo, ale tipujem to na Elborz. A to bol pohľad, ktorý rozhodne stál za to, pretože nič podobné som ešte nikdy pred tým nevidela.
Hlboko, veľmi hlboko pod nami sa rozprestierali husté mračná, z ktorých sa ako v rozprávke vynárali slnkom rozžiarené zasnežené štíty tak vysoké, že som mala pocit, že by som mohla vystrčiť ruku z nášho lietadla, letiaceho vo výške desať kilometrov nad zemou, a trochu toho snehu si zobrať do dlane. Z nejakého dôvodu to vo mne vyvolávalo spomienky na Nekonečný príbeh vo chvíli, kedy sa Atreiovi letiacemu ničotou na Falcovi zrazu pred očami vynorila iskrivá Slonovinová veža. Pozerala som na tú scenériu ako očarovaná a prisahám, že som tú hudbu z nekonečného príbehu aj počula. Táto dovolenka mi rozhodne dala množstvo nových a neočakávaných zážitkov.
