Warning: Článok nie je vhodný pre maloletého čitateľa, citlivé povahy, ľudí, čo postrádajú čierny zmysel pre humor a tehotné ženy.

Robím si prču. Všetci to čítajte! Aj ja som musel.

 

Predpokladám, že každý má v práci nejakého kolegu, ktorého nenávidí. Drzý. Nepríjemný. Lenivý. Po prípade ryšavý. Ten jeden, ktorému nikto nerozumie. Ten, pri ktorom sa každý deň čuduješ, ako to, že stále má prácu. Nazvime ho Rado. Podobnosť so skutočným Radom je čiste náhodná a celý príbeh je vymyslený a bla bla bla. No nie. Nie je. Ani, kurva, náhodou to nie je o mojom nadaní si vymýšľať prachsprosté pičoviny - a potom ich predať. Dívam sa na vás, produktové plagáty ku skurveným balíkom služieb, ktoré nikto nechce, k zariadeniam, ktoré nikto nepotrebuje. Je to ďaleko jednoduchšie. Je to o tebe, ty kokot.

 

Rado, myslel som si, že sme bratia v zbrani na korporátnom bitevnom poli. Oceňujem, že si ranné vtáča. V robote si býval už o 6 a.m. sharp! Škoda, že si ten čas vyplnil vysedávaním na kuchynke do 7:30. Vtedy, keď svet nepoznal túto strašnú pliagu menom COVID-19 – ako keby v labáku mu to meno dal nejaký skurvený nerd v okuliaroch a so strojčekom v hube, presne ako ty. Boli síce predtým vojny, zemetrasenia a SARS, ale v krajinách, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú.

 

Nikdy som od teba nechcel niečo, čo by som sám nespravil. Ty ryšavý bastard. Každé ráno som bol prvý na bojisku, dole vo vestibule pred výťahmi a posledný som z neho odchádzal. Vzal som na seba riziko ochorenia namiesto teba. Vyšiel som do ulíc – nie jedenkrát – aby si ty nemusel. Obetoval som sa v mene celého tímu a prišiel som do officu vybaviť poštu. V ten jeden deň som potreboval, aby si stál pri mne. Len som ťa poprosil, aby si poslal faktúry, kým spravím PPR a stretnem sa s IT, aby preinštalovali počítače.

 

Ty kolosálny chuj. Máme stav núdze... no a čo, že v nemocniciach. Zožral si mi bagetu, kurva jedna. Vedel si, že je prekliate dobrá, že je home-made a je moja. MOJA! Išiel som do obchodu, v čase karantény, riskoval som život, kurva, svoj a svojej 90-ročnej susedy. Myslel si na to, keď si si tú bagetu napchal do hlavy? Prečo nemyslíš na moju 90-ročnú susedu? Kúpil som tú najlepšiu slaninu, akú mali, opatrne ju spražil na panvici, na krajíčkoch do chrumkava. Rozvonial tým celý byt. Bola to do neba volajúca eufória. Rozkrojil som čerstvú bagetu, narval do nej tú slaninu, čo sa zmestilo, pridal syr, vajcia a kyslé uhorky, tak, ako to mám rád. Bolo to ako sex, len bez pretvárky a bez zbytočných slov. Myslel som, že môj stôl v mojej kancelárii, kam vy, plebs, máte vstup zakázaný, je pre ňu bezpečné miesto. Len som si išiel po vodu. Ale keď som sa vrátil, bola preč. A na miesto nej si na stole nechal hodeného tvojho hoodyho. Hneď na pravo od môjho kabátu Wanderlick Düftin! Tak som ti napísal email, že som rád, že s tebou môžem pracovať, ale viem, čo si spravil a prisahám, že dokončím to, čo Boh nedokázal, keď si sa vtedy vyjebal v tom aute.

 

O hodinu neskôr mi zavolá HR. Tá stará chrapa do mňa začne hustiť, že musím prestať do teba vŕtať. Práve teraz prechádzaš ťažkým obdobím. Samé somariny. Podpísal si rozvodové papiere. A ja jej na to, tak to teda nie. Zožral mi bagetu. Od života si zaslúži každý kopanec do riti, ktorý dostane. Aj to, že sa oženil s tou pučou na vozíku. Lol, vieš, čo mi odpovedala? Že ste spolu 10 rokov. Máte problémy odo dňa, čo sa vám stala tá nehoda. Viníš sa za to, že to stálo tvoju ženu nohy a životy tvojich dvoch detí – tak poprosím, bol si za volantom. Človeče, ale mňa to nezaujma. Mňa nezaujíma, že sa ti stala nehoda... v posteli... dvakrát, a teraz máš fetiš na invalidné vozíky.

 

Neznášam ťa. Zožral si ju. Moju bagetu. Neznášam ťa. Som diabetik, ty kurva, a som hladný. Čo ti dalo to právo odniesť si to, čo bolo moje? V čase krízy si všetci máme pomáhať, nie si navzájom kradnúť a žrať bagety. Čo ti dalo právo nechať ma hladovať? Zazvoní mi telefón. Si to ty. Je ti to ľúto. No vitaj, kurnik, slniečko. Jaaj, no nespal si. Je tam toho. Doma nemáte čo jesť? Tvoja nastávajúca ex nemá nohy, ale má kolieska a ruky. Hádam sa vie odkotúľať do kuchyne a spraviť jeden posratý sendvič, nie? Ráno si došiel do officu polomŕtvy. Nevládal si zbehnúť ani len dolu do Maliny. A čo, akože, mám teraz robiť? Nepôjdem do mekáča, nie som chuj. Na tú bagetu som sa tešil ako malý chlapec, čo vyrastá na farme v rurálnom Kentucky a na svadbe svojej sesternice vidí po prvýkrát v živote hrať kapelu mariachi. To si fakt nemal nič lepšie na práci? Mám na mysli tvoju existenciu v kozmickom priestore a čase. Povedzme, keby tvoja terajšia existencia nebola narvaná do tejto súčasnej podvratnej smrteľnej cievky. Čo by si robil, čo by bolo hodnotnejšie alebo lepšie? Plahočíš sa životom a hen, na cudzom stole, v cudzej kancelárii, pohodená cudzia bageta, tak ju stlačíš v domnení, že máš nejaké zasrané právo na malé potešenie alebo čo? Ako koncert tvojej obľúbenej kapely online z pohodlia domova, fond na rekonštrukciu kuchyne, zemiakové čipsy a Netflix?

 

Prídem za tebou. Áno, áno, viem. Si pracovne strašne vyťažený. K tomu ešte aj ten rozvod. No bóže. Pýtam sa ťa, ako si mi to mohol urobiť? Čo sa to s tebou, kurva, deje? Prečo si radšej nejdeš zabehnúť na jogu? Prečo nestojíš v rade pred lekárňou? Alebo prečo si nenájdeš dievča, normálne, vieš, s dvoma nohami. Hej. Presne. Stalkuj ju po dobu mesiacov. S rúškom na ksichte ťa aj tak nespozná. Snívaj o nej každú noc. Choď si domov poplakať v sprche, zatiaľ čo ona má večeru pri sviečkach s iným chlapom a obaja vyzerajú, že sú do seba zamilovaní fakt, fakt hlboko. Para z horúcej vody ti zahmlí sprchovú zástenu. Napíšeš na ňu "som úbohý chuj", zas a znova, až kým z toho nebude dokonalý kaligrafický skvost. Používaj ruku a rameno, nie len ruku, uvoľni zápästie. Nebudem ti klamať, tento tvoj akt bezohľadnosti vo mne prebudil niečo divé, prvotné, pudové. Až ti budem robiť hodnotenie, vedz, že toto tam napíšem!

 

Ale dobre no. Ľudia si zaslúžia druhú šancu. Život sa s tebou nemazná and all. Zvyšok svojho dňa strávim tým, že sa snažím byť k tebe milý. V open office žartujem takmer zakaždým, keď ťa vidím, aj keď si zasraná krysa. Úplne najviac som sa nasmial na tom, keď som náhodou po tebe hodil nožnice – a sundal som ten stojan na perá, čo máš na stole pred sebou. Som sprostý. Ja viem. Prepáč mi. Mal som namiesto toho tvojho pojebaného peračníka trafiť teba do krku.

 

Ale hádaj, čo. Podarilo sa mi zistiť si číslo na tvoju ex. Zavolal som jej. V telefóne znela celkom chutne. Aj si zavzdychala, "Ježišikriste! Už prestaňte! Už dosť!" Ktohovie. Možno prídem na to, čo ťa na tom vozíku tak rajcuje. A ty máš tú drzosť a odvahu dobehnúť do mojej kancelárie dnes už po druhýkrát a nakričíš na mňa, čo si to dovoľujem? Zožral si mi bagetu. Mám ti to vytetovať medzi oči? Si ešte aj hluchý po tej nehode, či čo? Nemôžem za to, že máš život napiču. Nemôžem za to, že si chlastal a sadol za volant a teraz sa rozvádzaš. Nemôžem za to, že ste chceli mať deti a boli s vami v tom aute. Hraj hlúpe hry a vyhraj hlúpe ceny. Nie som zodpovedný za tvoje šťastie. A veľmi dobre vieš, že neznášam deti. Posraté deti. Každé decko je hnusný, zasoplený, slintajúci, bľabotajúci démon, čo vyliezol niekomu z rozkroku. Okrem mňa. Ja som bolo strašne zlatunké bábatko. Nemôžem za to, že krížom cez mesto na invalidnom vozíku sa tu kvôli tomu telefonátu dovalila tvoja ex a ti vynadala, s akým kokotom to pracuješ, a potom zatúruje prídavným motorom ViaMobil V15 a zhodí ti zo stola všetky papiere. Dobre, za toto tak trochu môžem. Možno. Ale aj tak je tvoja ex prehnane agresívna. V posteli to musí byť masaker, keď zašmykuje tými kolečkami. Bracho, ten nový bezbariérový prístup musí byť popiči. Vidíš, keby s tebou v ten osudný deň nesadla do auta a zostala doma pri sporáku tak ako by mala zostať každá poslušná žena, by si na to nikdy nedošiel. Že dospelému chlapovi toto musím, kurva, hovoriť. Nemáš začo. Rado sa stalo.