9. júna 2004 sa objaví Mundlos a Böhnhardt na Keupstrasse v Kolíne. Je to centrum miestnej tureckej menšiny. Najprv prichádza Böhnhardt, vedúci dva bicykle. Chvíľu po ňom prichádza Mundlos. Na nosiči bicykla má plynovú bombu. Tá je naplnená 5,5 kilami (čierneho prachu – niečo ako strelný prach, používa sa najmä v zábavnej pyrotechnike) a veľkým množstvom klincov. Páchatelia, krátko pred 16:00 bombu ďiaľkovo odpália... Výsledkom je našťastie „len“ 22 zranených, z toho štyria ťažko. A polícia opäť hľadá útočníkov medzi obeťami. Napriek jednoznačným výpovediam, že muž, ktorý odstavil bicykel pred kaderníctvom bol blondiak, pátra po tmavom mužovi. Medzitým BfV si všíma podobnosť konštrukcie bomby s bombou, ktorú odpálili anglickí neonazi v Londýne a jej stavba je podrobne popísaná v jednom anglickom nazi fanzine. Medzitým pre LKA Berlin, začne opätovne pracovať jeden z V-Mannov, ktorí malí veľmi blízko k triu z Jeny... Napriek tomu nik nie je schopný zastaviť ich vražednú púť Nemeckom. A čo robia oni? Nuž, po dobrej odvedenej práci si doprajú dovolenku pri Balte.

9. júna 2005, presne rok od atentátu na Keupstrasse, NSU zavraždí İsmaila Yaşara v jeho stánku s kebabom na parkovisku supermarketu v Norimbergu, piatimi ranami do hlavy a hornej časti tela. Samozrejme, jedna z vražedných zbraní je opäť Čezeta 83. Polícia opäť hľadá podozrivých medzi tureckou komunitou, tentokrát tvrdiac, že má určité stopy, podľa ktorých mala byť obeť v kontakte s obchodníkmi s drogami z Holandska. Polícia dokonca ešte nejakú chvíľu prevádzkuje tento stánok, ale okrem plného brucha policajtov to žiaden ďalší význam nemá. Svedkovia, ktorí hovoria o dvoch nápadne sa chovajúcich mužoch s bicyklami sú odignorovaní.

15. júna 2005 je zavraždený tentokrát grécky majiteľ obchodu s ovocím a zeleninou Theodoros Boulgarides. Ten obchod si otvoril 1. júna, dovtedy pracoval ako revízor MHD. To je síce povolanie, kde sa do konfliktu dostanete ľahko, ale polícia nevie nájsť žiadnu stopu. Vražednou zbraňou je... no, kto nám to povie... Otras... áno... Čezeta 83. Miestna tlač píše o vražde ako o ďalšom útoku tureckej mafie.

Polícia je bezradná a obracia sa so žiadosťou o pomoc na BfV. Riadiaci dôstojníci majú svojim V-Mannom odovzdať akýsi plagát, kde sú zhrnuté všetky známe fakty so žiadosťou, aby sa trochu poobzerali a skúsili nájsť nejaké informácie.

4. apríla 2006 je v Dortmunde, v internetovej kaviarni svojej manželky zavraždený Mehmet Kubaşık. A znovu je v akcii Čezeta 83 a znovu je výber obete viac ako náhodný. Mehmet sa iba zastavil, aby pomohol svojej manželke. Svedkovia znovu referujú o dvoch nápadne sa chovajúcich mladých mužoch.

NSU nezaháľa a hneď 6. apríla 2006 v neďalekom meste Kassel zavraždený Halit Yozgat. Majiteľ malej internetovej kaviarne. Je z nemecko-tureckého manželstva a peniaze na kaviareň si požičal od svojho otca. A opäť bol na mieste len náhodou, mal ho vystriedať jeho otec, ten sa ale omeškal. Počas vraždy bolo v kaviarni prítomných 6 osôb. Všetci vypovedali, až na jedného. Jeden z prítomných, 14-ročný chlapec, ho pomerne presne popíše a po vyhodnotení údajov z počítača za ktorým dotyčný sedel, je vytipovaný podozrivý. Je na neho písaných viacero bytov v Kasseli, medziiným aj byt v dome jeho rodičov. V garáži pri prehliadke nájde polícia zbrane, výbušniny a aj tajné materiály BfV. Tým človekom je Andreas Temmel a je riadiacim dôstojníkom viacerých V-Mannov pohybujúcich sa na neonazi scéne. Naveľa, naveľa je s ním spravená rekonštrukcia (tu si ju môžete pozrieť, v hlavnej úlohe Andreas Temmel osobne). Podľa jeho výpovede potom, ako surfoval na nete, sa snažil zaplatiť, ale majiteľa nikde nevidel, hľadal ho aj na ulici a keď ho nenašiel, položil peniaze na pult a odišiel. V tom čase je už ale Yozgat mŕtvy, leží za pultom, kam Temmel položil peniaze. Samotný pult je od krvi. Ako povedal jeden z vyšetrovateľov, počas svojej kariéry musel prijať viacero výpovedí, ktorým sa nedalo ani trochu veriť. Táto z nich bola ale najokatejšia. Ešte zaujímavejšie je chovanie krajinského BfV z Hessenska. Nepovolí vydanie zatykača, nepovolí ďalšie výsluchy, chová sa presne ako by jej radil Dr. Plzák (slovutný psychiater a bavič) „zatloukat, zatloukat a zatloukat“. Síce on to vravel na neveru, ale v tomto prípade sa to tiež dalo aplikovať. Jeden z Temmelových V-Mannov s ním telefonoval krátko pred činom. Po jeho telefonáte sa Temmel premiestnil do onej kaviarne. Až po rokoch pri vyšetrovaní rozličných krajinských aj spolkových parlamentných komisií vyjdú najavo telefonáty, ktoré s Temmelom viedli jeho kolegovia. V jednom  doteraz nezistená osoba z BfV hovorí s Temmelom o tom, že  počul o jeho „previerke miesta činu“ a myslel si, že ak ho polícia rovno zbalí, je po ňom. V ďalšom telefonáte zas hovorí poslanec krajinského snemu poverený kontrolou tajných služieb, pán Hess, že vždy vravel, že ak niekto vie o takomto čine, tak sa nemá vyskytovať v blízkosti miesta činu... človeku hneď napadne šialená myšlienka že BfV vedel o mieste a času vraždy dopredu...

Polícia ale konečne prestane preferovať tureckú stopu a najmä totálne náhodný výber obetí ju nasmeruje inam. Pomaly sa začína presadzovať názor, že sú tu dvaja veľmi blízki ľudia, ktorí chodia po Nemecku a vraždia prisťahovalcov.

Medzitým Böhnhardt prepadáva banky a Mundlos pracuje na videu, v ktorom sa priznávajú k deviatim vraždám a dvom bombovým útokom. Ako podklad si berie známu kreslenú sériu „Pink Panther“.