A druhýkrát túto chybu nespravím. Lebo v krásnom marketingovom pozlátku som si kúpil nie voňavý čerstvo upečený koláč, ale plesňou obrastený kus slamy. Mal som sa lepšie pozerať, akí sedláci to pečú. Leto je v plnom prúde, tak ponúkam ochladenie spred pol roka. Keby ste náhodou nevedeli, tak vám tu na pár slovách pripomeniem, že v tom Rakúsku ešte ozaj vóbec nésme. Lebo my – sme – tu – doma!

Ráno tesne po Novom roku o siedmej som prišiel na železničnú stanicu v meste X, aby som si kúpil ten skipas, čo zahŕňa aj spiatočný lístok vlakom. Stál 41 eur slovenských, čo je takmer dvakrát viac, než za koľko som ho kupoval naposledy pred siedmimi rokmi. Nie je náhodou na Slovensku deflácia? Nevadí, ideme ďalej, snáď tam aspoň niečo vylepšili a zdraženie tak bude ospravedlnené. 9:52 nemeškajúci (pozor na to!) rýchlik HORALKY SEDITA (to je názov, nie omylom stlačený caps lock) zastal v Liptovskom Mikuláši, aby ma vysadil do prvého prúseru.

Hľadám, kde parkuje skibus, ale márne, nikde ani zmienka. Tety na železničnej pokladnici ma posielajú jedným smerom, kde sa, samozrejme, nič nenachádza. Okrem toho, že neviem, kde skibus stojí, rovnako netuším, kedy príde. Nie aby manažment Jasnej pristavil skibus k prichádzajúcemu rannému rýchliku z Bratislavy, a pred stanicu postavil veľkú tabuľu „TU STOJI SKIBUS !!!“ s cestovným poriadkom a obligátnymi tromi výkričníkmi, bez ktorých žiadny oznam nie je oznamom. Ešteže išiel autobus obyčajný dedinský, no aj ten až po 25 minútach. Orientácii udeľujem dva fixkou popísané cestovné poriadky z desiatich.

Že najhoršie mám za sebou? Hovno. Vystúpim z busu na Bielej Púti, čo je konečná zastávka a vyššie položený z dvoch severných vstupov do strediska, a idem si k pokladniam zameniť svoj akože vlakový lístok za skipas, teda kus plastu s čipom. Postavím sa do radu, predo mnou 10-20 ľudí, a stojím. Najskôr desať minút, a potom som sa pohol. O pol metra. Že boli otvorené dve okienka zo štyroch, snáď nestojí za spomenutie. O polhodinu došlo aj na mňa. Hodiny ukazovali 11:25, a ja som si mohol svoje veci konečne ísť odložiť do rozjebaných skriniek povedľa neupravenej plochy bez lavičiek, akože som žebrák, čo neprišiel na svojom bé-em-vé, aké napr. vystavujú tam o dvadsať metrov ďalej. Za skrinky sa platilo evro, né aby som ich dostal zadarmo, keď som ich už na tento výlet vyjebal 41.

Dobre, som prezutý, prezlečený a môžem ísť na vlek. V úzkej strastiplnej ceste k jedinej sedačkovej lanovke, čo ide smerom hore na Chopok, mi stojí už len akýsi živý program pre deti. Celú plochu blokuje vystúpenie bubeníkov s čiapkami tak originálnymi, že ich museli dizajnovať samotní jebko a trtko osobne, a inšpirovať sa museli v nejakej tichomorskej bunga bunga destinácii. Každému bubeníkovi z hlavy trčali husté pestrofarebné špice o dĺžke pol metra.

Boha, keby boli tie čiapky z materiálu tvrdšieho ako textil a ja nemal plné ruky lyží a paličiek, pochytal by som jedného bubeníka po druhom, pretočil ich a tými špicmi zapichnol do zeme, že by nožičkami bezradne kopali do vzduchu a pritom piskľavo kričali „jaj, jaj!“ ako Joe Pesci v Sám doma 2, keď pri pohľade do zrkadla zistil, že mu horí hlava a bežal ju zahasiť stojkou do záchoda. Takto som ich však musel nielen počúvať, ale aj oblúkom obchádzať v lyžiarkach a po šmykľavých schodoch.

Prvá sedačka nás viezla okolo zhoreného hotela. Zasekávala sa každých 30 sekúnd, tak to chvíľku trvalo. Neviem, či by som to rýchlejšie nevyšiel pešo. Potom sme sa asi 50-ti doslova najebali (prečo tu nemajú tlačičov ako v čínskom metre?) do pozemnej lanovky, a potom som už len skočil do poslednej dlhej kabínky na samotný vrchol. Na Chopok som sa teda vykokotil presne o 12:10. To je asi o hodinu neskôr, ako bolo nevyhnutné, keby existoval skibus, neboli fronty pred okienkami a tá sedačka aj fungovala, ako mala. Alebo to malo byť cieľom? Vleky končia prevádzku o pol štvrtej, takže na zjazdovkách som mohol Igorkovi smrdieť maximálne tri a pol hodiny. Ideme si biznismodel, víš brácho. (Pre pripomenutie.)

Dole kopcom to už išlo podľa štábnej kultúry. Na južnej strane slniečko, čo ako-tak kompenzovalo zhnusenie z totálne zľadovatelej zjazdovky, kde sa musel každý, kto tento rok neprelyžoval celé Alpy, aspoň raz na pohľad nevinne, no v realite bolestivo zjebať. Ale buďme féroví, ani manažéri Jasnej ešte nie sú takí mocní, aby rozkázali počasiu, tak ich za ten ľad nebudeme haniť. Za čo si ale zaslúžia po hube, je neuveriteľných 38 eur za túto hovnolyžovačku, čo je cena celodenného skipasu začiatkom januára.

O necelých desať zjazdov a rovnako veľa pádov neskôr bolo pol štvrtej, po západe slnka. Teplomer ukazoval -12 a to je koniec srandy, lebo okrem iného sopeľ, čo si každú minútu musíte utierať do hrubých lyžiarskych rukavíc, vám obratom mrzne a spolu s ním aj prsty v tých rukaviciach.

Po prezutí sa ma čakali už len dve úlohy, a to vrátiť skipas a nájsť autobus späť do Mikuláša. Miesto, kde sa vracia skipas, sa nachádza v budove, ktorá vyzerá ako narýchlo zbúchané maringotky. Samozrejme som toto miesto musel hľadať jak trtko 20 minút prechádzajúc sa sem a tam s celým výstrojom, lebo ten si nebolo kde odložiť a takmer všetko už bolo zatvorené. Čo som nakoniec našiel, by podľa mňa adekvátne neopísali ani literárni velikáni, ale predstavte si to takto: bankomat, kam vložíte skipas a on vám vypľuje dvojeurovú mincu takou rýchlosťou, že vypadne z priehradky na výdaj rovno na zem. Fyzická zem sa nachádza pod mriežkovanou kovovou plošinou, na ktorej stojíte a cez ktorú minca, samozrejme, prepadne. Vám sa tak ešte predtým, ako neisto strčíte skipas do bankomatu, naskytne divadlo s pánom, ktorý sa bezradne plazí rovno pod vašimi nohami a svietiac si smartfónom hľadá svoje dve eurá pomedzi kamene a odpadky.

Natíska sa otázka z prostredia IT: Is this a bug or a feature? #saminedavycentrovat Dizajnovali tento systém totálni kokoti, alebo značkoví konzultanti, ktorí prišli na to, ako z ľudí efektívne vytrieskať aj posledné dve eurá ako zálohu na skipas, a tak zvýšiť maržu na 42.69 percenta?

Nájsť skibus bolo podobne intelektuálne výživné, lebo značenie polohy zastávky neexistuje a aj keď ju vďaka svojim výnimočným orientačným schopnostiam nájdete, tak na zastávke nie je žiaden cestovný poriadok. (Ten bol našťastie vytlačený na mapke, ktorú som dostal pri vstupe, tak gratulujem k aspon niečomu, čo nebolo odfláknuté.)

Podľa štandardnej hodnotiacej metriky udeľujem Jasnej dve zhorené horské chaty z desiatich a ako neznačkový pro bono konzultant ponúkam Igorkovi pár storočiami overených rád na zlepšenie sa do budúcnosti:

  1. Nebuď chamtivá kurva. Keď máš vo svojom zimnom stredisku tak napiču zjazdovky, že polovica je zatvorená a polovica zo zvyšku komplet ľadová, nepýtaj si od ľudí 38 eur za jeden deň.
  2. Investuj do elementárnej infraštruktúry. Objednaj a namontuj pár plastových šípok alebo iných značiek, aby turisti vedeli trafiť, kam chcú, a otvor viac okienok, keď vznikajú fronty jak na banány za Husáka.
  3. A napokon rada v kontexte tvojho slávneho rozhovoru v Trende, kde si sa vyjadril, že ti lyžiari smrdia na zjazdovke. Garantujem ti, že keď si zoškrabeš tú hrubú vrstvu lajna, čo máš nalepenú na podrážkach svojich päťstoeurových topánok z Vídne či kej riti a oprášiš sa od slamy, viac ti nič smrdieť nebude.