Milujem historické kontrasty na mestách. Teda konkrétne dva. Prvým je Moskva – kríženec dvanásťmiliónovej Petržalky a architektonického slohu Las Vegas. Druhým je Rím – zmes vatikánskeho odmietania všetkého, čo je na živote dobré, so stereotypnou túžbou Talianov užívať si všetko, čo je na živote dobré. V rámci obligátneho mienkotvorného úvodu tiež neradno nespomenúť architektúru. Jasné brácho, tisícročné svetové impérium, renesancia a niečo, čo domáci volajú torta. Ja som neveril, že to reálne existuje, až kým som k tomu neprišiel osobne, nevyliapal sa na vrch a nezvečnil to foťákom pre prípad, že by to malo zajtra uletieť do kozmu. Lebo La Torta je päsť na oko väčšia ako bratislavská pyramída hore nohami, a ktovie, čo za židovskú konšpiráciu to má celé na svedomí (pre viac informácií odporúčam Pražský cintorín, nie známych slovenských slobodných vysieračov! Trochu úrovne majme).

O Ríme sme už všetci veľa počuli, kto nie, nech hneď vylezie z jaskyne. Čo možno nevieme, je fakt, že toto mesto sa nachádza v severnom cípe územného celku, ktorý Economist pracovne (asi pokiaľ sa sever v nejakom referende neodtrhne) nazval Bordello. A že to kurva je vidno.

Letisko

Z lietadla som smelo vykročil na letiskovú dráhu a vstúpil do hlavnej budovy vchodom, nad ktorým svietil nápis EU/Schengen. Po pár krokoch som sa ocitol priamo pred batožinovými pásmi. Fíha! Batožinové pásy sa tradične nachádzajú až za pasovou kontrolou, čo naznačovalo, že dnes mi nikto neskontroluje pas, aj keď som prišiel z krajiny mimo Schengenu. Spokojný som bol, že som úspešne osral systém.

Predčasne. Po desiatich sekundách kochania sa zjavil letiskový officer s hviezdami na ramene a začal mi kaziť radosť. Teatrálne s rozpaženými rukami nás zaháňal späť k východu za sprchy napoly zrozumiteľných talianskych slov: „bla bla bla konTROLli dokuMENti, bla bla!“. Som si nevymyslel, tie dve slová z neho naozaj vypadli aj s prehnaným dôrazom na „trol“ a „men“. Ako sme všetci poslušne vyšli naspäť na letiskovú plochu, dôstojník uznal, že za tento cirkus by niekto mal niesť zodpovednosť, a tak priamo pred pasažiermi začal nakladať prvému robošovi v oranžovej reflexnej veste, čo mu prišiel pod ruku, asi niečo v zmysle, že to čo kurva toto má byť. Hm, v Taliansku majú všetci majú v piči ešte aj na letiskách.

Bo... teda neporiadok

Na letisku som si na pražiacom slnku hodinku počkal na autobus. Načo chodiť načas, slnko svieti a žijeme len raz. Autobus prišiel vôbec nie starý, ale zato, ako to povedať, „vybývaný“. Stolíky na sedadlách neexistujúce, pravdepodobne vylomené a všetky škáry poctivo zagitované žuvačkami. Začali mi chýbať staré slovenské koženkové rýchliky.

Z letiska turista zvyčajne docestuje na Termini, čo je obrovská vlaková stanica v architektonickom štýle dlhý biely ležatý kváder s vodorovnými pásikmi. Stále lepšie ako väčšina slovenských alebo aj nie. Pred Termini bola stanica autobusová, špaky, tony bezdomovcov a rôzne pochybne vyzerajúce indivíduá, ktorých by som, aj keď nemám meter a pol, v noci nechcel stretnúť, keby išli okolo v počte dva a viac. Asfalt na chodníkoch na sračky. Že som sa omylom neocitol pred bratislavskou hlavnou prezrádzali len prekrásne homogénne budovy pastelových farieb s drevenými okenicami. Teda od prvého poschodia vyššie, pod ním boli zasrané gýčovými obchodíkmi, grafitmi alebo všeobecným škaredôm (šak vieme). Ale nechajme bordel bordelom, do tretice všetko dobré.

Bobkujúce stromy

Posledným členom svätej rímskej trojice je unikátny fenomén, ktorý som v živote nevidel napriek tomu, že som vyrastal v lese, a nedozvedel som sa o ňom nič v žiadnej turistickej príručke (z nula príručiek, ktoré som si naštudoval dopredu). Takže som ho v podstate objavil. Žeby Nobelova cena za botanológiu?

Čo mám na mysli? V Ríme sú všetky stromy také placaté kríky na dlhom kmeni, podľa wikipedie sa to volá pínie. Niektoré tieto pínie, ale aj občasné javory horské majú pod sebou na ploche bezprostredne pod korunou neidentifikovateľný biely povlak a v ňom čierne bodky. Vyzerá to ako hrozienka na koláči posypanom práškovým cukrom, aj keď koštovať neodporúčam. Ak pod stromami náhodou parkuje auto dlhšie ako pár minút, tiež je celé bielo-čierne. Hypotéza znie, že táto hmota prichádza z hora a nie zo zeme.

Vždy, keď som sa k týmto stromom priblížil, ma omámil neuveriteľný puch a do rytmu hralo pravidelné klop, klop, klop a klop. Niečo zo stromov dopadalo na ten biely povlak na zem, v podstate ho zväčšovalo. Po preskúmaní pár stromov a pomeraní frekvencie dopadov a vlastností bieleho povlaku som vydedukoval, že táto hmota je to isté, čo nobelisti Penzias a Wilson, ktorí objavili pozostatkové žiarenie po veľkom tresku 5-metrovým po domácky zbúchaným strojom na odpočúvanie mimozemšťanov, pracovne nazvali biely dielektrický materiál. V slovenčine je tento materiál známy aj pod termínom hovno. Bystrejší čitateľ už pochopil, že v Ríme rastú unikátne serúce stromy.

Čo to v turistickej praxi znamená? Treba sa mať na pozore, lebo pri prechode popod serúci strom hrozí, že vám hovno spadne na hlavu a zapletie sa do vlasov. Ako tomu Amíkovi s kučeravými vlasmi a účesom a la Bruno Mars, ktorého som náhodou stretol v hosteli a ktorý vraj vo Washingtone lobuje za práva LGBT elders (vedeli ste, že tejto skupine hrozí bezdomovectvo?). „Nemám niečo vo vlasoch?“ spýtal sa po prebehnutí pod jedným takým stromom. Potom, ako zatriasol hlavou, z nich niečo dopadlo na zem. „Asi to bol konár,“ pohotovo zahlásila babenka povedľa a ja som nevedel, či sa smiať alebo plakať. Vďaka hutnej konzistencii našťastie nezostali žiadne stopy.

Každopádne, asi sa na Amíka nahneval pánboh za jeho neprístojnú prácu podporujúcu kultúru smrti a gender ideológiu a na počesť jeho návštevy svätého mesta sa na neho rozhodol zoslať potupu. Ešteže sme na to prišli pred vstupom do klubu, to mohol byť trapas.

Zatiaľ neviem, či to s problematikou nejako súvisí, ale v rámci potenciálnych nových smerov plynúcich z tohto výskumu spomeňme, že okrem srania majú tieto stromy tendenciu aj hlasno čvirikať.

Neskôr som zistil, že si už stihol všimnúť Guardian, tak mám asi smolu.