Inés začala písať román. Nebol prvý, ale prvýkrát sa jej stalo, že dej sa jej odrazu z večera do rána vyparil z hlavy. Nevedela si spomenúť, o čom chcela písať. Poznámky, ktoré si písala na kúsky papiera, nedávali zmysel. Každé ráno hrianky s džemom a káva. Potom si sadla k notebooku, aby na obed skonštatovala, že je v ňom viac prázdno ako v chladničke. Uvarila si obed z toho, čo našla a pri zvyškoch fazuliek v chilli omáčke, volskom oku a párkoch, ktoré rozzúrené jej nevšímavosťou praskli od zlosti v hrnci, premýšľala, či nepôjde po inšpiráciu medzi ľudí.

Jeden deň už mala pocit, že s románom konečne pohne. Teraz alebo nikdy… Tak nikdy, skonštatovala, keď posledný nočný dotyk s klávesnicou bol opäť DELETE. Bol to už taký dôverný dotyk, že po čase ho nežne premenovala na DOLITTLE.

A ďalší večer šla Inés medzi ľudí. Skutočných, nie tých, ktorých si vymýšľala do románov, ani tých, ktorí si kadečo vymýšľali pod rúškom nicku v internetových diskusiách. Spotených, ale menej agresívnych, ako na diskusných fórach. Citlivú dušu skryla pod kožu extravagantne strihaných šiat, zapálila si cigaretu a vkročila do nechutného baru, kde mal zraz internetový klub anonymných alkoholikov.

„Virgin mojito?“ Otázka vystrelená odzadu.

Zahľadela sa prekvapene do hlbokých očí šéfa klubu. Statného chlapa s potetovanými lebkami na ramenách, ktorý sa zohol po jej spadnutú kabelku. Čierne rockerské tričko sa mu vyhrnulo a nad okrajom džínsov sa ukázali jemné chĺpky. Osamelé stromoradie rastúce až kamsi k zadku.

„Identifikácia ukončená. Som to ja. V skutočnosti Inés,“ podala mu ruku.

„Čo očakávate od nás?“ udrel priamo.

„Inšpiráciu, múzu, nositeľa mojich myšlienok, relax... všetko... neviem... vlastne nič.“

„To posledné je sľubné, zoznámim vás s členmi,“ prikývol a postupne pred ňou defilovali zaujímaví ľudia sediaci pri čajoch, minerálkach a ovocných džúsoch. Ženy a muži rozličného veku a krásy rasy. Zmes hrozienok zo Slovak pie.

Až na jedného mladého muža mala prístup povolený. Všetci sa usmievali a prehadzovali si s ňou konverzačné frázy ako loptu cez sieť. Mladý asketický muž pil whisky a pri predstavovaní odišiel demonštratívne na toaletu. Keď sa vrátil, nemal meno, ktorým ho mohla osloviť. Do konca posedenia klubu anonymných alkoholikov hádzal do seba jednu whisky za druhou a očividne mu to robilo radosť. Zreničky sa mu rozširovali a často spočinuli na nejakej žene. Nikdy ňou nebola ona.

Nevadí, že ma ignoruje, nepredstavil sa a vyhýba sa aj očnému kontaktu, ale aspoň by mohol vysvetliť, prečo. Pripomínam mu macochu? Šéfku, ktorá ho vyhodila z práce? Hradnú pani z predošlého života, ktorá ho dala sťať? Premýšľala, kým sa postupne klub rozchádzal a ostal len tento osamelý jazdec.

„Nestihli sme sa vôbec porozprávať,“ prehodila a tvárila sa, že jej to nevadí, ale ukrutne jej to vadilo.

„Nevadí,“ povedal a vyzeralo to, že mu to ozaj nevadí.

Situácia nemohla byť hlúpejšia. Už mohla povedať čokoľvek, bolo by to jedno.

„Whisky?“ ukázala na jeho pohár.

„Bourbon. Každý bourbon je whisky, ale nie každá whisky môže byť bourbon. Ale ty tu nehľadáš tip na alkoholickú seansu, takže o čo ide?“

„Potrebujem inšpiráciu na písanie, maestro Bourbon,“ vysotila zo seba Inés.

„V internetovom klube anonymných alkoholikov?“ zdvihol chlap obočie. „Ešte mi povedz, že hľadáš spriaznenú dušu a urehocem sa k smrti.“

„Dušu? Ja hľadám telo. Normálne chlapské telo. Potrebujem ho mať k dispozícii vždy, keď príde tá správna chvíľa...“

Prv, než by povedal nejakú nevhodnú poznámku o gigoloch, pokračovala:

„Chcem písať román na mužskom tele. Je to štandardná metóda písania, nič priekopnícke, v určitých umeleckých kruhoch rutina. Veľa som o tom čítala a osobne sa mi najviac páčilo písanie na ženské telo u Dana Danieloviča Majlingovova v jeho ruskom románe.“

Nechcela sa zmieňovať, že aj jej by sa páčilo písanie na ženské telo plné vzrušujúcich kriviek. Oblasti, ktoré dôverne pozná, ale ktoré inak reagujú ako tie jej. V tom je dotýkanie sa inej ženy pre ňu inšpiratívne. Ale aj mužské telo má čosi do seba.

„Môžem ti o písaní na telo kadečo porozprávať, ak máš obavu...“ začala.

„Netreba,“ hodil ľahostajne maestro Bourbon rukou. „Kedysi som vláčil vrecia na loď a boli to riadne ťažké vrecia, môžem odniesť aj román. Hádam pre mňa nebude priťažký.“

„Ver mi, že nebude. Keď mám inšpiráciu, píšem s ľahkosťou vážky. Vždy je to krátke časové obdobie. Niečo ako náhly epileptický záchvat.“

Mr. Bourbon súhlasil a stanovil si dni, kedy môže byť Inés k dispozícii. Utorok a štvrtok. Niekedy možno aj sobota. Odmenou mu bude podiel na honorári. Zavolala do vydavateľstva a keď jej oznámili výšku honoráru za jej ďalší román, veľkodušne mu dala tretinu.

Prvý deň písania sa stretli v jej pracovni. Bourbon si dal dole jednoduché bavlnené tričko s nápismi o voľnej prírode a ľahol si na čiernu koženú pohovku. Dlhé šľachovité ruky rozhodil do priestoru a zavrel oči. Za viečkami mal svet, kam nemala prístup. Dotkla sa jeho chudého tela. Rozhodla sa písať atramentovým perom. Má jemnú ostrú špičku a keď ju zľahka zabodla do kľúčnej kosti, zachvel sa.

„Je fajn, že sa dnes muži celí depilujú,“ s uspokojením konštatovala, keď sa hrot jej pera presúval z ramien na hrudník a obchádzal bradavku. Muži ju majú rovnako citlivú, uvedomila si, keď o ňu zavadila končekmi prstov. Hrdina románu stojaci na rímse sa zapotácal. Preľakla sa a mimovoľne vzdychla. Mužský hrudník sa zdvíhal v čoraz rýchlejšom tempe. Jej hrdinovi sa zatočila hlava a zabil sa.

„Dáme si prestávku,“ povedala nahnevane Inés a prestala písať.

„Môžem dostať kávu?“ požiadal pokojne a len čo ju dostal, hlasno sŕkal.

„Ponáhľam sa, nech môžeš čmárať ten svoj román,“ vysvetlil jej a prisahala by, že v hlase zaznela irónia.

Hnev, s ktorým bojovala, pritlačil hrot pera na brucho o niečo silnejšie. Mr. Bourbon zaťal sánky, ale oči mal stále privreté. Páčilo sa jej, ako znášal bolesť.

Na scéne románu sa objavil brat mŕtveho románového hrdinu, ktorý prebral misiu. Práve opisovala jeho životné peripetie, keď si uvedomila, že pero narazilo na okraj mužových džínsov.

„Treba ich dať dole. Všetko musíš dať dole. Nejde o mňa, je to vo vyššom záujme. Ten román prekročí hranice krajiny a džínsy by nemali stáť v ceste.“

Pán Bourbon mykol plecami, akože v pohode, jednou rukou si rozopol zips a strhol si obe vrstvy oblečenia z tela.

Výborne, bez jediného chĺpka, povedala si Inés. Chcela mať hlavného hrdinu plešatého, prípadné chlpy na jeho ohanbí by ju zvádzali dať mu hustú hrivu. Hlavný hrdina je starší brat bývalého hlavného hrdinu, ktorý zahynul pri bradavke, takže by mal byť starší, skúsenejší a najlepšie bude, ak bude aj plešatý.

Román mal však slabé miesta na slabinách. Na nich sa aj druhý hrdina ocitol v ohrození života. Odrazu sa hrdinovi do cesty postavila veľká prekážka. Inés prestala písať a neveriaco pozerala na tú nečakanú vec. Zvažovala, či má zmysel bojovať perom alebo perami. Nasucho prehltla.

V záujme zachovania umeleckých kvalít románu sa rozhodla pre pery, ktoré si urobili dôkladne svoju prácu. Znovu prehltla a prehodila, že bude pokračovať v písaní. Muž mal celý čas oči zavreté, za čo mu bola nesmierne vďačná. Nezniesla by pohľad do nich. Mohla by tam nájsť obvinenie za to, že to ona spôsobila výskyt tej veľkej prekážky. Takto to vyznelo ako nečakaná objektívna záležitosť, za ktorú ani jeden z nich dvoch nemohol.

Na nohách si všimla množstvo vystúpených žíl. Pripomenuli jej rudné žily vyplnené minerálmi, náleziská zlata, striebra. Telo tohto muža je možno zlatá baňa. Rukou prešla po náleziskách a na spodnej strane stehna natrafila na veľké materské znamienko. Nie, v tejto časti by bolo priskoro román skončiť, chce mať hrdinu na kolenách. Až keď príde ku chodidlám, môže dielo zavŕšiť.

Najhoršie sa jej písalo na kolene. Bolo tvrdé, zrejme obité od skál, keď Bourbon vláčil vrecia na loď. Ani členky neboli ktoviečo. Objala ich, aby sa nepohli a zabodávala do mužovej kože hrot pera. Dielo sa blížilo k vyvrcholeniu, hrdina buď utečie alebo zomrie. Rozhodovanie bolo na chodidlách. V tej chvíli nastal prekvapivý zvrat, s ktorým nerátala. Muž sa rozrehotal ako zmyslov zbavený a vyskočil z pohovky.

„Som na pätách extrémne šteklivý,“ ospravedlňujúcim hlasom povedal.

„V poriadku, ale ja potrebujem svoj román dokončiť,“ rozčúlila sa.

„Je to moje telo a budem si s ním robiť, čo chcem,“ odsekol.

Bolo  mu jedno, keď argumentovala, ako je dôležitá pre literatúru práve táto chvíľa, kedy má zmysly vybičované do nepríčetnosti. Negovala Lockovu vetu „v intelekte nie je nič, čo nebolo v zmysloch“ a upravila ju na konštatovanie, že v hmotných častiach mozgu nie je nič, čo by predtým neprešlo zmyslami, čo dokazuje, ako veľmi potrebuje na tvorbu románu zmyselné písanie na telo. Mr. Bourbon hodil rukou popísanou prvými kapitolami románu, povedal, že je to chujovina a otočil sa. Do riti, však ešte mal nepopísaný celý zadok! A ešte aký zadok!

Mr. Bourbon si však už natiahol džínsy, s tričkom sa ani nezapodieval a do pol pása nahý vykročil do ulíc mesta. Nikto si ho nevšímal, vyzeral ako potetovaný. A nikto v tej chvíli netušil, že medzi ľudí sa práve dostal nový, prevratný, aj keď nedokončený román.