Minule sme skončili na začiatku dovolenky, takže v podstate -  z vášho pohľadu - moja dovolenka začína, hoci mne už dávno skončila a pomaly sa blížia Vianoce a s ňou aj dovolenka zimná. Z tej mi je tiež do revu, ale o tom niekedy inokedy.

Na začiatku každej dovolenky sa pravý vychodňar muši co?

No predsa najebať, následne zachrápať a spáliť sa na slnku.

Asi už nie som pravý vychodňar – lepšie povedané tieto schopnosti som už stratil. Slnka sa bojím a  stránim sa ho. Natieram sa tak dôkladne, že v tej sprostej vode sa ani ponoriť neviem. A keď na moju natieraco-uhlíkovú stopu narazí pŕhliaca medúza, tak vo svojom medúzovom rozmýšľacom aparáte si pomyslí niečo také: Ježiš, boha, to je zas čo?  Že ja krava som neostala radšej v oceáne. ..rva mne je špatne. Šmarja jak sa mi zvoní vo zvone. Do piči veľrybej idem ja radšej do Severného mora, Predsa, tá ropa je ďaleko znesiteľnejšia.

To, že natieranie mi nepomôže, asi už viete. Takže, za tri dni som žltý jak Rama po záruke a je čas dostať kvalitnú africkú sračku. Sračke samozrejme predchádza žranie.

Na to žranie sa na začiatku dovolenky strašne, ale stráášne teším.

A potom, asi tak v strede dovolenky strašne, ale stráášne ľutujem. No.  Ľutujem je slabé slovo. Ja strašne, ale stráášne pičujem a popritom serem a bľujem. Tiež strašne.

A ešte sa modlím.Tiež strašne.

Inak ja sa modlím len vtedy, keď mám pocit že umieram.

Takže sa modlím.

Normálni ľudia sa modlia v kostole.

Ja, v lepšom prípade na hajzli, v tom horšom tam, kde ma to chytí.

Ale dobre. Poďme najprv na to papanie.

Pravidlo prvé, jediné a nemenné.

Zožeriem všetko.

Dám aj modelovú situáciu pre lepšiu predstavu.

Joj, ale počkaj ty hovado, ty si nesmieš len tak odkráčať z taniera. Veď čo by som asi žral, kebyže si len tak odpochoduješ. Ty musíš ostať pekne tuná a ja ťa musím zožrať. No, taký je beh sveta. Ahaaa ty si si chcelo ísť po soľničku, sa trošku dochutiť. No no no no!  Necer na mňa kusadlá a nepúl tých dvanásť očisiek. To ja mám zožrať teba a nie ty mňa! Ježis, ty hovado, veď ty mi žereš z taniera hiuoxanantalovu ryžu a ešte si ju chodíš drzo namáčať do haxilnaxomixalnilovantovej omáčky!  Á čo - veď to vlastne jedno. – HAM HAM HAM

Alebo

Joj,  toto fajne vyzerá, toto by som si dal. Podaj mi nôž, idem si z toho kúsoček odfakliť. Ocko, to nemôžeš, to je olivrejovaný kuchár. Hmmm - a to druhé? To tiež vyzerá zaujímavo. Ocko - to je hasiaci prístroj.

No. A po takýchto situáciách musí nutne prísť to, čo aj pravidelne chodí.

Je mi to naozaj ľúto, že musím túto fekálnu tému vyťahovať, ale bohužiaľ je to tradičná súčasť mojich dovolenkových dní. Takže idem na to, nech to mám skorej za sebou.

Ja delím sračky v základnom delení na dve.

Slovenské.

A Africké.

Slovenskú, keď človek dostane, tak ide po ulici a zrazu JAJ – a príde taký ten divný pocit v podpalubí a potom myšlienka, že asi by bolo vhodné v dohľadnej dobe nájsť nejaký záchod. Ale myšlienka len tak oblieta okolo hlavného myšlienkového prúdu a povedal by som, že nie je až taká prioRITNÁ. Človek jej predsa len venuje akú-takú pozornosť a v drvivej väčšine sa to zaobíde bez nejakých problémov. Hajzel sa v predstihu nájde a vybavené.

Africká, to je iné. Idem a zrazu si uvedomím, že pred troma sekundami som mal byt na hajzli. Ale nie som. Stojím a začínam modlitbu s vypleštenými očami. /také oči malo to čudo čo som zožral/ Dosť často sa nachádzam uprostred jedálne, ulice, pláže, chodby, obchodu a keď zistím, že ešte asi budem žiť (aj keď v tejto situácii by som už radšej ani žiť nechcel) rozmýšľam, že načim by bolo vhodné nájsť dajakú fasa kúpeľňu. S plným vybavením. Aj s pračkou, aj sušičkou aj šatníkom, pripadne mám chuť len tak nenápadne sa odplaziť do mora a tam prečkať pár dní, kým moje dni skončia.

Väčšinou to riešim kúpeľňou. Horšie na tom je ten fakt, že keď sa človek ako tak obriadi a opustí kúpeľňu, tak nečakaný útok určite príde znova.

Tento rok to bolo ešte o level viac.

Asi tak po dvoch dňoch, keď mi už bolo oveľa lepšie, prišla na scénu moja drahá. Že musím veľa piť, aby som nebol dehydrovaný. Som sa potešil ale potom z nej vyšlo, že veľa vody. Ta som sa zas odtešil a drahá začala do mňa liať balenú vodu z jedálne, ktorú mali v troch typoch:

fľaška s modrou etiketou,

zelenou, 

a červenou.

Liala do mňa červenú a mne sa môj stav len zhoršil. Nó – neviem to inak povedať len tak, že som sral, kade som chodil. Po dvoch dňoch hajzlového utrpenia moje decko prečítalo červenú etiketu, kde bolo jasne napísané, že tá sprostá voda je niečo ako naša šaratica.

Kruh sa uzavrel a ja som pochopil, prečo je hajzel po mojom použití čistejší ako pred mojím použitím.

No.

Ukončím túto nechutnú tému vyhlásením, že za 4 dni som tri kilá pribral a za ďalšie dva zase 5 kíl schudol.

Výletík.

Česká delegátka:

Jo, vy chcete na bazar? – No jo, tam je to moc hezký! – Ne, není to daleko – tady kousíček za hotelem. Pak doprava, tam je taková hezká palmová álej a na konci mají takový ten kruháč s vojákama a za nim, jo?  Za nim doleva, a to už jste skoro tam – potom hledejte takovou velikou bránu a tam ten bazar začíná – lidi? No když tam dorazíte dopoledne, tam není až tak moc lidi – je to taková pěkná projížďka.

DÁ SE PROJÍT TAM A SPÁTKY ASI TAK ZA DEN, KDYŽ JSTE V KONDICI.

Viete prečo toto tu vyššie píšem veľkými?

Lebo my sme ju nepočuli – ona ju povedala malými a potichu.

Vyrazili sme ráno po raňajkách o ôsmej. Africké slnko si išlo svoje a ja som svoju pollitrovú MODRÚ vodu vychlemtal  asi 200 metrov od hotela.

Po hodine a pol pěknej projížďky som mal pocit asi ako Mojžiš, keď 40 rokov putoval s Izraelitami púšťou.

To, že niečo je špatne, som už tušil. Ale definitívne ma v tom utvrdili múdre hodinky, ktoré pípli nový rekord v počte krokov a v členku sa mi ozvalo zranenie s prvej svetovej vojny. Môj reskju systém išiel na plné obrátky a v "hezkej áleji" plnej plastového odpadu som sa začal obzerať po nejakom občerstvení. Samozrejme piváreň žiadna. Len blbá nanukáreň, ale aj tak som mal chuť si kúpiť zo šesť  nanukov:

dva do nosa

dva do uší

jeden ako čípok

a jeden normálne.

No a potom sme konečne doputovali k tej bráne. Všade bolo zrazu po chuj ľudí v čiernych ale aj bielych habitoch, ale aj takí že normálni turisti ako my. A mňa napadol krčmový kámoš Feri, ktorý asi tak po desiatich borovičkách a šiestich pivách v krčme u Ďurka mudroval:

Toty moslimáci zababušený, že to k nám nemože - že nič nerobia a len vybuchujú a že mi mame dosť svojich cigaňov a že toty síce tež hovno robia, ale že až tak nebuchajú jak toty moslimaci. Feri z rodných Košíc bol najďalej na Zemplínskej Šírave pred dvadsiatimi rokmi a ešte v Šaci. Ale v Šaci bol len na výkon trestu, tak to neviem či sa počíta.

Tak.

Na mešite začal zavíjať muezín.

Mešitový, minaretný muezín mečí melodicko-mučenícke modlitby. Myká mu miešok. Mne myká mozog. Moja milovaná mucinka, matka mojich malých mrjácov* mekotavo mrmle. Mojko? Miluješ ma?

TY MA VÔBEC NEPOČÚVAŠ.

Prepáč láska - to je tým teplom a som sa aj zamyslel. Čo si vravela?

Že či mi kúpiš hrnček!

A nechceš radšej - ja by som znova postavil Kartágo a obnovil jeho silu a slávu. Ja. Len ja, a ty po mojom boku. - Dobijeme o zotročíme kontinenty - budeme pánmi zeme. Čo povieš?

Technika napreduje a my zotročíme planéty a galaxie. Za pár rokov ti k nohám zložím ochočenú neutrónovú hviezdu. Povedz jedno slovo a ja toto všetko pre teba a pre tvoju slávu urobím.

Ne.

Ja chcem hrnček.

DO RITI !

Vonku 42 stupňov a ja mám husiu kožu.

Ono - kebyže jej mám ja kúpiť hrnček, ta idem do prvej hrnčekárne - kúpim prvý hrnček a idem na hotel.

Ale predstava mojej drahej je niekde inde.

Takže vyberať bude ona, potom keď si nebodaj vyberie, tak ja mám zjednať cenu, lebo že o cene sa bavia výhradne muži a ona bude ako tak nenápadne vedľa mňa a bude mi proste radiť ohľadne cenotvorby.

No.

Hrnčekáreň číslo jedna.

Na jednej polici je asi 70 hrnčekov.

Políc je das 20.

Hrnčeky sú také aj onaké. Mne sa páčia všetky. Sú ručne maľované a ja naozaj nevidím vyslovene škaredý hrnček.

Ale to čo vidím ja a ako to cítim je momentálne nepodstatné.

Asi v šiestej hrnčekárni /už keď som videl zhruba bambilion harčičkov/ sa našiel hrnček, ktorý mal aj rovnako maľované kvietky aj mal uško, aj nevyzeral prijebane, takže prišiel rad na mňa, aby som ako hlava rodiny začal handlovať cenu.

Tá hlinená kokotina stála 15 ich peňazí čo na naše je asi 3 eurá. Moja drahá bola presvedčená, že reálna cena je 1 ich peniaz a že cena sa tvorí takým tým prienikom.

Takže ja by som mal tomu úbohému predavačovi povedať, že nech mi dá hrnček a zároveň aj 14 ich peňazí – na čo on mal upraviť cenu, potom cenu upravím ja, a nakoniec, po viacnásobných korektúrach, sa stretneme niekde pri našej jedničke.

Mne osobne prišlo jednoduchšie riešenie:

buď mu zaplatiť 15

abo mu hrnček ujebať

abo keby že človek chcel ma pri tom aj nejakú zábavu, ta mu prijebať a ujebať až potom.

Ta šak čo, chlapík malinký a tenký jak optické vlákno.

Ale drahá že nie – že musím handlovať a že to patrí k tomu. Tak dobre. Po zrelej úvahe som navrhol riešenie, že my si pôjdeme akože stále svoju cenu a od nej sa neodkloníme

Takže sa pýtam: Čo stoji?

Optické vlákno odpovedá: 15.

JA: Ti jebe? Dám 1.

Vlákno:  Nedáš.

Zobral mi hrnček, dal ho do poličky, sadol si za kasu a čumel na mobil. To už som mal asi dosť škaredý pohľad, lebo chlapík vstal – akože ho niečo napadlo a kýval na nás že máme isť za ním. Vyzeralo to jak nová obchodná ponuka, takže sme ho nasledovali. Ten chuj vyšiel pred dvere obchodu zavrel ich a zamkol a následne, fakt nekecám, zmizol v hustom dave ako gáfor.

Muezín stale muečal na muešite a ja som dýchal a rátal poctivých desať. Syn, ktorý nemá dokumentačné nadanie a na jeho mobile je za 5 rokov asi 5 fotiek, ma začal fotiť.

No. Nakoniec sme posratý hrnček predsa len kúpili za 5 totych ich peňazí v inej hrnčekovni, ale bolo to v podstate bez jednania. Som povedal ze tu kukaj ty chuju - mám 5 a chcem toten hrnček. Nové vlákno sa usmialo, hrnček zabalilo, dcére dalo grátis magnetku a klaňalo sa až k dverám.Takže odvolávam - Kukaj ty chuju - a mením za - Dobrý deň pane.

Hotovo.

Cesta na hotel taxánem. /Tu som už bol s toho tepla fakt dojebaný až tak, že som omylom v telefóne ťukol na aplikáciu košických taxikárov/. Bol som pripojený na nejakú kaviarenskú free wifi - takže som spôsobil taky malý rehot v košickom dispečingu, že nejaký chuj si nás volá do Afriky. Kto má záujem?

Posledné dni som len sedel pri bazénovom bare a sledoval cvrkot v hoteli. Je to kolos, ktorý šlape jak švajčiarske hodinky. A jak som sa tak nudil, začal som tvoriť rebríček debilných keriek. Hotel bol na 80% obsadený Rusmi. Zvyšok bol taký mix – veľa Francúzov, pár Nemcov, jedna rodina česká a jedna  slovenská, konkrétne vychodniarska – teda my. Na pláži som sa dal do reči s Francúzkou – oni chodia každý rok na mesiac. Na mesiac ? No ďakujem pekne. Keď to dám pomerom k mojím 10 dňom, tak mesiac by bol asi týždeň žrania, týžden srania, týžden rekonvalescenie a snáď potom by som dajak začal fungovať.

Takže dovolenka mi pomaly končí a ešte dám rebríček ruských keriek:

3. miesto – matriošky – normálne mal inak fakt dobre stavaný Rus sadu piatich matriošiek na chrbte. Jeho mladá ženuška mala na stehne hlavu koňa. Keď priberie na veľkosť najväčšej matriošky, tak ten koník bude mať tvar hrocha.

2. miesto –  inak to som dosť čumel, lebo military motív som videl na viacerých. Tento chuj mal dve deviatky po bokoch v pracovnej veľkosti.

Ja som čakal už len samopal.

Áno, hádate správne.

Samopaly boli vlastne hneď dva.

Jeden taký detský, hračkársky - tomu cenu ani nedávam, ale predsa kerka predstavovala samopal na pravej strane chrbta. Myslím, že to bol úplný odjeb. Fakt taký malý a detský samopal.

No a prvé miesto by som dal borcovi, ten mal normálne že cez celý chrbát na šikmo kalacha a vpredu cez hruď a pupok pás s nábojmi.  Chlapík už mal tiež svoje kilá, takže z predného pohľadu pôsobil skôr dojmom zapriahnutého vola, ale zozadu budil rešpekt. Teda kým vás počul. Keď vás nepočul, človek sa aj pousmial.

Toť vśetko a o rok zase snáď dačo dám.

*mrjác - to nie je novotvar - stálý DM si tento výraz zaslúžia a ten kto tomu nerozumie, nech si ho dohľadá v starších diskusiách.