Prinášame vám ďalšiu časť našich cestovateľských zážitkov. Po nenapísaných cestopisoch z Budapešti a Tour de Stredozem, kde sme boli, plus z Florencie a Madeiry, kde sme (zatiaľ) neboli, prišiel čas na krátky opis nášho výletu do Škótska.
O Edinburghu ako destinácii sme sa bavili už vyše roka, no pri plánovaní konkrétneho termínu a personálneho zloženia sa zakaždým vyskytli nejaké komplikácie. Medzičasom nás stihla predbehnúť Mischlienka, ktorá sa tam vybrala začiatkom leta a vrátila sa dokonale nadšená. Aj vďaka jej zážitkom a odporúčaniam začala naša cesta dostávať jasnejšie kontúry.
Obsadenie sa utriaslo na tri kusy: Edo, ja a pán M., ktorého identita zostane v rámci dodržiavania GDPR utajená. Bojová porada pri pive začiatkom septembra pomohla vykryštalizovať finálne detaily ako presný termín, akceptovateľné náklady a náčrt programu. Za neoficiálneho veliteľa výpravy bol jednomyseľne zvolený Edo, pretože už kedysi v Edinburghu bol a mal najpresnejšiu predstavu, čo by sa počas plánovaných troch dní dalo stihnúť. Nasledujúci deň sme kúpili letenky, zarezervovali a zaplatili hotel a začali počítať dni do odletu.
Napriek tomu, že pracujem u leteckej spoločnosti, ktorá do Edinburghu lieta, cestovali sme s konkurenciou. Tá vyhrala vďaka tomu, že lieta z Bratislavy priamo do škótskej metropoly. S mojím zamestnávateľom by sme museli odlietať z Viedne a prestupovať, čo som pri porovnateľnej cene aj ja sama uznala za zbytočnú stratu času.
Keď lowcost, tak lowcost, takže sme sa v deň D všetci traja zišli v tej istej 61-ke. Provinčnému bratislavskému letisku musím zložiť poklonu za jednu vec: na bezpečnostnej kontrole už majú skenery najnovšieho typu, a tak netreba šaškovať s balením všetkých fľaštičiek s tekutinami do jedného igelitového vrecka a vyťahovať ich pri kontrole z batožiny. Žiaľ, stále je v platnosti obmedzenie na maximálny objem balenia 100 ml, takže pollitrovku vody zabudnutú v kabelke mi dievčina za kontrolným pásom s ospravedlňujúcim úsmevom vyhodila do smetiaka.
Som rozmaznaná služobným lietaním v business class, a tak som z letu v lowcostovej kabíne mala trochu zvláštny pocit, cesta samotná však bola banálne plynulá. Po prílete som si musela odstáť frontu pred pasovou kontrolou, pretože môj pas z chybnej šarže mi, žiaľ, neumožnil použiť automatickú búdku ako mojim parťákom. Asi by som výmenu pasu už fakt mala prestať odkladať.
Pred budovou terminálu sme si spravili obligátne selfíčka s veľkým nápisom Edinburgh a nasadli na autobus smer centrum. Pochopiteľne, v doubledeckeri sme sme vyštverali na poschodie, aby sme mali lepší výhľad na okolie. Vystúpiť sme sa rozhodli na rušnej Princes Street, kúsok od majestátneho gotického Scottovho monumentu. Edo zapol svoju zabudovanú navigáciu a po necelých dvadsiatich minútach sme už stáli pred naším hotelom na Royal Mile, starobylou ulicou vedúcou dolu kopcom od edinburgského hradu.
Ako sme zistili, náš apartmán mal výhľad cez námestíčko priamo do okien Queen Elisabeth House, miestneho sídla britskej vlády. Samotné ubytovanie ma nadchlo riešením priestoru – na plochu o kúsok menšiu než môj jednoizbák sa zmestila pohodlná spálňa so vstavanou skriňou, obývačka s rozkladacím gaučom, jedálenským stolom i pracovným stolíkom, a s oddeleným kuchynským kútikom, v ktorom bola dokonca aj umývačka podľa DM štandardov. V predsienke sa šikovne zmestili až dve vstavané skrine a priestrannej kúpeľni sa dali vytknúť len kozmetické chyby ako vlhkosťou ošúpané dvere a prasklina na zrkadle.
Po krátkom oddychu a vybalení vecí sme sa vybrali hľadať nejakú večeru. Ani sme nemuseli ďaleko chodiť, kúsok povyše hotela na druhej strane ulice sme našli jeden z mnohých miestnych pubov, kde sme si dali fish & chips a pivo. S plnými bruchami sme sa spokojne vydali obzerať večerné ulice starobylého mesta s očarujúcou atmosférou. Bez šláftruňku by sa nám, samozrejme, večer nerátal, tak sme počas prechádzky okrem obdivovania historických budov, uličiek a obchodíkov hľadali nejaký podnik, v ktorom by sme ochutnali miestne zaujímavosti tekutého charakteru. Zakotvili sme v podniku na Cockburn Street, ktorý mal na nápojovom lístku asi päťdesiatku rôznych whisky zo všetkých oblastí Škótska. Chalani si vybrali pomerne rýchlo, ja som sa však dlho nevedela rozhodnúť, čo chcem ochutnať. Moju rozhodovaciu paralýzu po chvíli usekol Edo tým, že náhodne zapichol prst do nápojového lístka a vyhlásil „túto si dáš“. Zábavný moment pokazil fakt, že akurát tú whisky práve v ten večer nemali, ochotná servírka mi však odporučila 14-ročnú Oban, ktorá rozhodne nesklamala.
Ďalší deň sme sa zobudili do typicky škótskeho počasia – prerušovaný jemný dážď a vietor, ktoré vydržali súvisle celé dva dni. S týmto sme počítali a nenechali sme si tým pokaziť náladu. Prvé naše kroky z hotela viedli do blízkeho bistra, kde sme si objednali kávu a full Scottish breakfast. Black pudding som už poznala z mojich predošlých ciest na ostrovy, na haggis som bola zvedavá. A rovnako ako pri black puddingu som si povedala „mňam!“.
Posilnení sýtymi raňajkami sme opäť vyrazili do ulíc starého mesta. Prvú krátku zastávku sme si spravili v Tron Kirk, bývalom kostole, ktorý najnovšie slúži ako tržnica remeselných výrobkov. Gotická architektúra a krásne vitráže tomu dávajú veľmi zvláštny nádych a nevdojak som si spomenula na biblickú pasáž, ako Kristus vyhnal trhovníkov z chrámu.
Aj druhá zastávka bola v kostole, presnejšie v majestátnej katedrále sv. Egídia, teda St Giles' Cathedral. Aj ako neznaboh z presvedčenia viem oceniť krásu historických cirkevných stavieb ako táto, ktoré sú plné do detailu prepracovaných kamenárskych, kováčskych i rezbárskych diel, dychberúcich vitráží a tak akosi povznášajúcej atmosféry. Dokázala by som tam stráviť aj pol dňa.
Chceli sme však toho stihnúť viac, preto sme sa onedlho presunuli do podhradia, kde sa nachádza The Scotch Whisky Experience. Zážitková ustanovizeň, kde sa počas krátkej prehliadky človek dozvie, ako sa whisky vyrába, ako sa delia hlavné škótske oblasti produkcie whisky, a v cene vstupenky je aj ochutnávka dvoch vzoriek. Pri vyššej úrovni vstupného, aké sme si dopriali aj my, je po samotnej prehliadke ešte ochutnávka ďalších štyroch vzoriek.
Naším hlavným cieľom tohto dňa bol edinburgský hrad. Vstupenky Edo kúpil pohodlne cez mobil, pri vstupe nám ich skontrolovali zriadenci s miniatúrnymi skenermi nastoknutými na prste, a mohli sme sa začať tralalákať po nádvoriach a historických budovách tvoriacich hradný komplex. Väčšina expozícií sa týka vojenskej histórie, vrátane vojenského žalára a obrovského kanóna zvaného Mons Meg. Okrem tohto a ďalších historických diel tam majú aj jedno moderné, pretože dodnes dodržiavajú tradíciu časového znamenia ohlasovaného výstrelom z dela o jednej hodine popoludní. Ako správni šetrní Škóti majú spočítané, že náklady na dvanásť výstrelov na pravé poludnie by boli omnoho vyššie. Okrem militárií sú na hrade vystavené aj škótske korunovačné klenoty, ktorých síce nie je veľa, zato na ne treba vystáť poriadny rad.
Prehliadkou hradu sme strávili niekoľko hodín aj s prestávkou na kávu a koláčik. Ďalším bodom programu bola návšteva sochy medveďa Wojteka, aby sme mohli urobiť foto s Thibirovou knižkou a poslať ho autorovi. Nájsť ju nie je vôbec zložité, nachádza sa v parku Princes Street Gardens na chodníku paralelnom s rovnomennou ulicou, rušnou tepnou veľkomesta. Krátky photoshoot prebehol úspešne a keďže sme už zase začínali byť smädní, vybrali sme sa po Rose Street, ktorej oba konce zdobia kamenné mozaikové ruže v dlažbe, a vyhliadali nejaké útočište smädných pútnikov.
Ďalší deň začal rovnako ako ten predošlý sýtymi škótskymi raňajkami v jednom z podnikov v bezprostrednom okolí nášho hotela. Počasie bolo ešte o kúsok nepríjemnejšie než včera, vytrvalo pršalo a fučal silný studený vietor. Zbehli sme dolu ulicou okuknúť budovu škótskeho parlamentu a kráľovského Hollyrood Palace oproti. Je odtiaľ aj pekný výhľad na impozantný Arthur's Seat, vulkanický kopec týčiaci sa nad mestom. Keby nám trochu viac prialo počasie, zrejme by sme sa naň išli prejsť, ale takto sme sa vyteperili len na Calton Hill, kde sa okrem iného nachádza Nelsonov pamätník. Trošku sme sa netrafili s termínom, boli sme tam o deň skôr ako sa konali oslavy výročia bitky pri Trafalgare, ale aspoň sme sa nemuseli predierať cez davy ľudí.
Nazad v uliciach starého mesta sa naše cesty na chvíľu rozdelili. Chalani išli obzrieť miesta známe z Trainspottingu, ja som sa vybrala na rýchly nákup do môjho obľúbeného reťazca M&S. Aj tam by som vedela stráviť veľa času, ale môjmu bankovému účtu by sa to asi neveľmi páčilo. Radšej sme sa teda vybrali do neďalekej národnej galérie pokochať zrak umeleckými dielami. Tých pár hodín, čo sme tam mali možnosť stráviť, určite nie je dosť na to, aby si človek vychutnal všetky vystavené obrazy a iné predmety.
Mali sme však v pláne ešte aj nákupy na Grassmarket, lebo vrátiť sa zo Škótska bez kiltu by vraj bolo rúhanie. Niežeby v starom meste nebol na každom druhom kroku obchod so suvenírmi, kde ponuka tovaru bola viacmenej rovnaká, ale mali sme odporúčanie na konkrétny obchod, takže sme okrem obzerania ďalších zaujímavých uličiek mali aj tento konkrétny cieľ. Nákup dopadol úspešne, čo bolo treba osláviť pintou piva v najstaršom edinburgskom pube u bieleho jeleňa a potom ešte jednou v krčme na konci sveta.
Ani sme sa nenazdali a bol tu deň odchodu domov. Bola sobota, ulice preto boli ešte plnejšie turistov ako inokedy, aj napriek vytrvalému dažďu. Na letisko sme sa ponáhľať nemuseli, zašli sme preto do edinburgského mestského múzea. Aj po Royal Mile sme sa ešte prešli a keďže bola sobota a prestalo pršať, vyšli na ulicu gajdoši urobiť trochu zábavy turistom.
No a potom už bol čas nasadnúť do taxíka a presunúť sa na letisko. Po miernom zdržaní na bezpečnostnej kontrole sme sa usadili v jednej z reštaurácií, odkiaľ bol pekný výhľad na runway a čašník, z ktorého sa vykľul našinec, s nami popri obsluhovaní iných hostí s veľkou radosťou podebatoval.
Edinburgh si za tých pár dní získal moje srdce a určite som tam nebola naposledy.
