Jeseň pani bohatá sviňa posratá farbí stromy do zlata je tu. Doma namiesto klímy štartujeme krby, radiátory a iné vyhrievacie telesá, namiesto orosených fľaší z chladničky vyťahujeme kreptúchy na varené víno, jednoducho zas začína byť zima ako v sobej riti a tu prichádza môj čas.

Dovolenkové spomienky made by dailyfemale sme tu dávno nemali, zaručene rozprúdia krvný obeh mnohým, aj takému zváračovi fúrikov v Spojených nemeckých emirátoch, hoci ten si môže prikúriť aj inak, napr. diódou do očka. Takže:

 

Som sa vybrala na dovolenku k moru, výskumy na rodinných mladistvých dokázali, že strednému po takto strávenom čase prestanú podbiehať oči krvou a prestane kýchať ako ten ožran na lavičke v parku, najmladší vydrží dlhšie bez sopľov a keď ho zo trikrát dobre pleskne z tej gumenej kosatky do mora s následným smrknutím slanej vody, aj streptokok opustí jeho nosnú dutinu a pricestuje za nami až okolo Vianoc.

Čiže obetujem čas, peniaze a nervy na to, aby sme si oddýchli a rozcvičili imunitu.

Možno som nenávratne mimo, ale mám taký pocit, že to tak robieva viac rodičov alergikov, astmatikov, atopikov a iných –ikov, nielen ja. Postupujem preto podľa overenej schémy – let nech nie je príliš dlhý, more s piesočnou plážou, hotel blízko pri mori, AI a detský klub. Aby som si aspoň jednu kávu mohla vypiť bez otázok – Kedy už...? Poďme tam...!

 

A práve incident pred detským klubom sa mi stal takmer osudným. Viete, ja som už zažila kadečo. Dávala umelé dýchanie našej korele menom Jacqueline, preberala z ožranského bezvedomia riaditeľa našej školy, ktorý tam platil za morálny vzor, maskovala bez rehotu výrok tlmočníka primátora predmestia Paríža – Meudon, ktorý sa vyjadril, že máme svojich občanov popraviť (drobný rozdiel medzi ausrichten a hinrichten ), chodila na pokec (!), ale to, čo na mňa číhalo pred animátorským dúpäťom onoho rezortu bolo moc.

Predstavte si situáciu – namotivované dieťa, čakajúce na trochu tej zábavy s novými ľuďmi, vyzerajúce tých nových ľudí. Noví ľudia prídu, všetko vyzerá veľmi fajn, úsmevy, žartíky a potom sa prihlási o slovo hlavná postava nášho príbehu - Matka snehovej vločky.

Zapichne hnusný špicatý necht do bodu smerujúcemu k vám a s podozrievavým pohľadom vyriekne obvinenie – A vy chcete dať syna tiež do klubu?

Na moju kladnú odpoveď zakontruje – Ale mne sa nezdá moc zdravý.

Odvraciam útok otázkou – A čože mu, podľa vás, chýba?

Žena ide na sieť – Zakašľal!

Nadýchnem sa a chce sa mi povedať: "V živote človeka sú chvíle, kedy cíti pnutie v hornej časti dýchacej trubice a reflex mu velí – odkašli si a on ho uposlúchne," ale zmôžem sa len na - Zakašľal. To ho vylučuje z klubu?

Žena tasí asertivitu – Nemali by ste ho dávať do kolektívu chorého, nakazí napríklad moju dcéru.

Pokojným hlasom (stále) jej hovorím – Nie je chorý, s chorým dieťaťom by som na dovolenku necestovala, alergici si len musia zvyknúť na vlhkejší vzduch a častejšie si odkašľať. To je všetko.

Žena prechádza do fistuly – Tak vy ho predsa len chcete dať do kolektívu?

Pokoj ma stojí veľa nervových synáps – Rada by som, pretože som si na stopercent istá, že nie je chorý.

Žena pritvrdzuje – Tak ja svoju dcéru s ním do jednej miestnosti nedám. Snehová vločka kriví pusinku a začína plačkať plakať. Animátorka vystrašene pozerá na mňa, na Matku a tak dookola. Nastupuje pocit trápnosti. Len u mňa, zrejme.

Hlasom, ktorý si nechávam špeciálne na tieto príležitosti a volám ho heavy mattel hovorím synovi, že sme zabudli pozrieť, ako premávajú lode do zálivu a mali by sme to urobiť teraz a do klubu prídeme popoludní, chlápä pochopilo hlas, aj výraz tváre a ja hovorím animátorke, že sa teda zastavíme inokedy. Preklad pre dospelých – áno, zbabelo som ušla.

Ja naozaj neviem, ako si poradiť s toľkou mierou úzkostlivosti. Možno som mala povedať – Strach je na tvojej strane, ty trúba, neterorizuj tým druhých, alebo Bozaj ma v riť, nie je chorý, ty nie si lekár a keď sa ti nepáči, bozaj ma ešte raz.

Ale takto predsa nemôže vyzerať dialóg dvoch slušných žien a okrem toho, dieťa zväčša za nič nemôže, bolo viditeľne mladšie od môjho, bolo mi ho ľúto.

 

Ukľudnila som sa, paradoxne až na pláži, obklopená vrieskajúcimi talianskymi deťmi a Talianmi samými, ktorí veci tohto typu neriešili, decká si navzájom nakýchali do pieskových koláčov, nasypali družne piesok do vlasov a jednou vreckovkou si utreli zmrzlinové ústa cca traja. Robil mi dobre už len samotný pohľad na tie veselé sopľavé deti.

 

 

Úvahy o matkách, ktorým pokrok skrátil čas starania sa o dieťa natoľko, že im zostáva priestor na štúdium literatúry profesorky Struneckej a jej doby jedovej a zborníku chujovín ukrytých na stránke modrého koňa, nechám bokom. Rodičia sú tiež len ľudia, majú právo na omyly, ale keď si už začneme znepríjemňovať život aj na dovolenkách, tak sa niekde stala systémová chyba.

A keby som tú inkriminovanú rodinu, ktorá mimochodom letela tým istým lietadlom, išla tým istým autobusom do rezortu, podvedome vyhodnotila ako EzoBioTrio, asi by ma to až tak nešoklo. Ale od matky, zmaľovanej ako zulukafr, s nechtiskami takými, že jej letmý dotyk znamená dvojhodinovú sutúru kože atraumatickým vláknom a otca sťaby putovná nástenka stredného odborného učilišťa tetovačského, čakáte iný druh zábavy.

 

Vrátili sme sa do klubu o dva dni, predtým išiel stredný syn od animátorov zistiť, či nedôjde k stretu záujmov a snehová vločka bude v bezpečí.

Snehová vločka do klubu neprišla, údajne dostala sopeľ.

 

OT: Už viem, odkiaľ je námet na rozprávku Máša a medveď. Letel s nami pán Filan s pani manželkou.