V Thajsku za mojich čias bola kriminalita veľmi rozšírená. Ale Thajci sú veľmi netvoriví ľudia s talentom na kopírovanie. Takže v podstate všetky nástrahy boli zrozumiteľne opísané v Lonely Planet. Naozaj skúšali na mňa, že len dnes sú na niečo zľavy, lebo kráľ má narodeniny. Obvykle tak predávaju pseudo-diamanty. Naozaj ma tuk tuk odvezie, kam chcem.. ale so zastávkou v krajčírskej dielni. Za tri mesiace ma okradli dvakrát. Raz neviem kedy, ale môj nefunkčný telefón zmizol z mojej batožiny. A druhý krát to bola iná káva.

Rozhodla som sa, že idem pozriet Koh Lanta. Názov znel pekne, tak som šla. Iný dôvod nebol, ale keď máte tri mesiace ničnerobenia, nudu zaháňate rôznymi spôsobmi. Ubytovala som sa v rezorte s bambusovými chatkami na nožičkách (akože chatka vo vzduchu, chápete). Šla som sa kúpať a rýchlo som pochopila, prečo sú niektoré rezorty o polovicu lacnejšie ako iné, aj keď vyzerajú v podstate rovnako. Na niektorých častiach pláže sú totiž schované pod vodou také ohlodané nepravidelné ostré kamenné hroty priateľské jak z Hry o tróny. Prúser je, že ich nie je vidno. Vlny sú pomerne silné a nedá sa tam ani bezpečne kráčať, nieto ešte plávať. No a prístup k tým lepším častiam pláže je samozrejme možný len pre obyvateľov drahších rezortov.

Zoznámila som sa so sympatickou Francúzkou. Trochu sme sa prešli, pokecali a dohodli sa, že ďalší deň si požičiame skútre a obídeme celý ostrov. Bola sama cestovať niekoľko týždňov, aby si premyslela, či sa chce vydať za svojho snúbenca. On tiež išiel na ten čas cestovať sám. To by ma zaujímalo, či sa nakoniec zhodli, čo chcú.

Večer sa mi zdalo, že je v chatke dosť hmyzu a tak som vytiahla moskytiéru, ktorú som so sebou nosila celé tri mesiace zbytočne, lebo hmyz sa do nej vždy nejakou copperfieldovskou cestou dostal. Pod vankúš som si dala baterku a šla spať. Okenice som nechala otvorené. Na gekov som si už zvykla a nečakala som, že by mi cez okno v chatke na nožičkách mohlo prísť na návštevu niečo väčšie. Chcem poukázať na to, ako sa moje emancipované ja v Thajsku rozvinulo. Zvykla som si na tie nástenné jašterice a napĺňalo ma to hrdosťou. Prvé dni v Ázii som totiž sedávala s nohami skrčenými na stoličke sledujúc prípadného geka, so strachom o život a neschopná robiť počas toho akúkoľvek inú činnosť. Keď bol v dohľade viac ako jeden, moje životné funkcie kolabovali.

Čosi sa mi snívalo ale akoby som v spánku začula šuchnutie. Bože, to bude určite had (mám z hadov miernu fóbiu). Hneď som sedela na posteli, tep 300, ale bola tma jak v rohu. Akurát sa mi zazdalo, že v tej tme sa pohla silueta smerom odo mňa. Už ju nebolo vidieť. Stalo sa to, alebo sa mi to zdalo? A čo had? Šuchnutie sa mi zdalo pod mojím vankúšom. Doparoma. Presne tam je baterka. Nedokážem tam strčiť ruku, keď je možné, že je tam presne to, čoho sa bojím na celom svete najviac. A čo tá silueta? A čo had? A čo baterka? Doparoma!!! Vyhrala zvedavosť. Siahla som rýchlo pre baterku, rozsvietila a ľaľa. Niekto zrazu vyskočil z okna von.

WTF

Môj mozog fakt nevedel spracovať, čo sa stalo. Len veľmi pomaly začínal fungovať akoby po tvrdom reštarte. A potom mi to došlo - okradli ma. Začala som zisťovať škody. Mala som akurát nový foťák, ale ten mi našťastie zostal (možno narozdiel odo mňa vedeli, aký fake som si to v Thajsku kúpila). Môj peňažný prídel na dva týždne? Nenašiel ho. Odišla len hotovosť z peňaženky a hodinky kúpené za dve eurá, takže celková škoda sa zmestila do desať eur. Pozoruhodne bezbolestné.

No a potom som pri vankúši zbadala kondómy a úľavu z malej škody nahradila hrôza. Varujem každého, kto by chcel do diskusie napísať niečo o ženách, čo si znásilnenie zaslúžili. Pokojne to napíš. A ja si ťa nájdem a v jednu noc spoznáš pocit, keď ti tupý nôž oddelí semenníky od tela. Pomaly a nešikovne. Ešte kým od bolesti omdlieš, nechám ťa pozerať sa, ako Tvoj pseudomozog mizne nenávratne v mixéri. Nech Ti je zem ľahká.

Zvyšok noci som už nedokázala spať. Nezniesla by som zhasnuté svetlo a už nikdy som tú moskytiéru nepoužila. Spomienka na tmavú siluetu zostala živá a desivá ako predstava, že Trošková mala intímnosti s Vadalom. Zaspala som až keď bolo denné svetlo.

Ráno ma zobudilo moslimské ujúkanie z pouličného rozhlasu, moje prvé stretnutie s nie budhistickou časťou Thajska. Akože som za náboženskú slobodu, ale keď mi kradne spánok, mám intenzívny pocit, že aj tá by mala mať rozumné hranice. Čím chcem povedať, že som bola nakakaná a mala som chuť hrýzť.

Pohľadala som Francúzku a poďho do požičovne skútrov. Cenu za ne sme nejak rozumne dohodli, ale hádajte, čo vo mne vystupňovalo chuť hrýzť na tenkú hranicu medzi chcem a hryziem.

„Skúter nemá benzín. Dáme benzín. Pol litra 50 bahtov.“

No a tu zaúraduje moja neochvejná viera v spravodlivosť.

„A ako sa vám stalo, že skúter nemá benzín?“ No fakt, na kieho ďasa som sa opýtala takú blbosť.

„Zákazník vždy vrátiť skúter bez benzín.“

„To je nesmierne ťažké uveriť. A prečo je váš benzín trikrát taký drahý ako na benzínke o dva kilometre ďalej?“ Asi mám autizmus. Nejakú zriedkavú formu, čo generuje prihlúple otázky.

„Musíme ísť pešo.“ Toto som zažila veľakrát. Žiadna výhovorka nie je príliš trápna, aby ju v Thajsku použili, keď od turistu pýtajú bizarnú sumu za nejakú službu.

„A nebolo by ľahšie požiadať zákazníkov, aby vrátili skúter s dostatkom benzínu aspoň na cestu po benzínku?“

„Zákazník vždy vrátiť skúter bez benzin.“

Jasné, určite tu každý krúži kým neminie poslednú kvapku ale nie príliš ďaleko od požičovne, aby ho potom nemusel dlho tlačiť.

„A čo kebyže mi dáte pol litra teraz zadarmo a ja vám vrátim skúter s benzínom v nádrži?“ Kde ja na ten optimizmus chodím?

„Zákazník vždy vrátiť skúter bez benzín.“ Koniec debaty.

 

Výlet bol ale pekný. A môj skúter sa pokazil v najvzdialenejšej časti ostrova. Volala sa gypsy village. Zaslúžene. Keby sa mi to stalo pri Luníku IX bola by som rovnako v pohode. Teda v zle skrývanej hystérii. Ale nejde o to. Všetko dobre dopadlo.

Prišla som do svojho rezortu, Francúzka šla na zvyšok večera skypovať so svojím snúbencom a ja som zostala sama. Začalo sa stmievať. Cez deň som dokázala neriešiť, čo sa stalo v noci, ale v šere sa všetky emócie vrátili. Nedokázala som byť v chatke a bolo jasné, že ani na noc sa do nej nevrátim. Takže čo teraz?

Mám nápad. Vyhliadnem si niekoho, kto sedí na pláži sám a nasáčkujem sa na noc k nemu. Šanca, že si masový vrah vyberie mňa, je samozrejme vysoká. Mám proste šťastie. Ale šanca, že si ja vyberiem masového vraha predsa taká veľká byť nemôže. Určite tu žiaden nečaká na to, aby si ho potenciálna obeť oslovila sama. Však?

Jedného adepta som našla. Pozorovala som ho asi pol hodiny a keď za ním nedobehla žiadna dlhonohá gazela v bikinách, oslovila som ho. Bol zlatý, milý, mladší ako ja, spolovice Holanďan a spolovice Čech. Paráda. Mal chatku aj s oknami aj s klimatizáciou a s teplou sprchou. To bol v porovnaní s mojou ťažký luxus. Mal v nej dve oddelené postele. Keď si vypočul môj príbeh, ani príliš nenástojil, že si teplú sprchu vychutnáme súčasne. Všetko bolo fajn. Chystali sme sa spať ale predtým, ako zhasol, si na nočný stolík na strane preč odo mňa položil nôž.

Nezmohla som sa na slovo od hrôzy. A v tej hrôze som hľadela do tmy celú noc.

Ráno pozerá na moje krvavé nevyspaté oči a diví sa.

„Prosím ťa, načo ti bol ten nôž?“

„Kým si bola v sprche otváral som ním simkartu na mobile. Prečo?“

No nemohla som sa opýtať pred spaním?

S odstupom času mi došlo, že priemerný thajský muž je asi o desať kíl ľahší ako ja. Jeho vyplašená reakcia na moje prebudenie ukazuje, že čokoľvek chcel, nedomyslel. Možno to bol dezorientovaný tínedžer. A možno mal z celej našej interakcie väčšiu traumu ako ja. Už nič horšie sa mi v Thajsku nestalo, a zvyšok výletu bol fajn. Pokojne tam pošlite svoje dcéry, ale najlepšie v skupinke. A nie akurát na Full Moon Party.