Pri šliapaní hore kopcom sa budete vždy snažiť minimalizovať váhu. Ľahšie ako schudnúť je vláčiť so sebou menej vecí. V Žiarskej doline to platí dvojnásobne, lebo na chatu je to od parkoviska päť aj pol kilometra. Všetci sme postupne začali minimalizovať objem vecí, čo so sebou vláčime a vznikla súťaž o to, kto si zoberie menší ruksak, ktorú vyhrávam ja so svojím devätnásťlitrovým. To síce vyzerá ako luxus na tri noci, ale viac ako polku ruksaku tvoria veci, ktoré nevyhnutne potrebujete na skialp, t.j. mačky, sedmička tvrdého, termoska a podobne. Takže kompromis urobíte na úkor hygieny, načo je vám čisté tričko na každý deň na chatu? Naozaj potrebujete špeciálne veci na spanie, keď sa môžete vyspať v terme? Ak sa rozhodnete nesprchovať, tak nemusíte brať uterák. Každý z nás má svoj vlastný štýl. Andrej si so sebou nenosí rifle, na chatu idete aj tak v lyžiarskom a na chate si dá na nohy termo a na to plavky, lebo tie zaberajú menej miesta. Mišo si spílil zubnú kefku na polovičnú veľkosť. Ja chodím v teniskách, z chaty vychádzam von iba telefonovať. Mini šampóny a mini pasty sú povinnosť, pre ušetrenie miesta každý z nás spraví z času na čas rozhodnutie nezobrať šampón alebo zubnú pastu, veď ju bude mať niekto iný. Problém je, keď ste piati ľudia a všetci si zobrali vlastný šampón, ale každý rátal s tým, že pastu zoberie niekto iný.
Asi štvrtý rok sme znovu boli v zostave ja, Andrej a Braňo. Ráno to vyzeralo na krásny slnečný deň a nálada bola výborná. Andrej mal nový foťák, ja som mal nový objektív a snežnice a Braňo mal nové psychické problémy. Prešli sme asi pol kilometra od chaty a Braňo zahlásil, že toto ho vôbec nebaví a otočil sa a šiel domov. Nepomohlo ani pol hodiny prehovárania, kde sme vyskúšali všetky argumenty od nebuď žena až po bez teba to nebude ono, a tak som ostal sám s Andrejom a vyrazili sme smerom k Hrubej Kope. Po hodine prišlo rapídne zhoršenie počasia, husté sneženie a brutálna hmla. Prvýkrát sme použili náš neskôr obľubený výrok "Nestratili sme sa, iba sme nevedeli kde sme." Hmla je hnusná biela sviňa. Niektorým ľuďom, medzi ktorých patrím, prestáva v hmle fungovať mozog tak ako by mal. Neschopnosť rozoznať horizont a objekty vedie k bolesti hlavy tak veľkej, že vám je tak veľmi na grcanie, že sa až pogrcáte. Presne také počasie nás chytilo a my sme šliapali v bielom mlieku, Andrej rozhodnutý dosiahnuť vrchol. Skutočnou motiváciou bola česká partia, ktorá vyrazila pred nami a išla naším smerom - nebola možnosť otočiť sa skôr ako oni. Našťastie, v momente keď už som už bol na pokraji psychických síl a chystal sa Andreja prebodnúť paličkou, sme stretli partiu Čechov, ktorí išli peši smerom dole a zahlásili, že v tomto počasí sa nedá ísť vyššie, ani sa pustiť dole na lyžiach. To Andrejovi stačilo, vyšliapali sme o dve metre vyššie ako oni a pustili sa na lyžiach dole, lebo to čo iní nemôžu, my musíme.
Cestou dole sme si museli držať rozostup menší ako päť metrov, inač by sme sa stratili. Vydržalo nám to asi minútu. Andrej šiel prvý, ja som spadol a zmizol mi z dohľadu. Nebol čas premýšľať nad tým, či umriem stratený v hmle. Púšťam sa dole dobehnúť Andreja, ktorý ma rovnako veľa reflexných prvkov ako ja - obaja sme celí v čiernom. Pred sebou vidím skalu, tak ju začnem veľkým oblúkom obchádzať. Keď už ju skoro mám z dohľadu, pozriem sa ešte raz a vidím skalu ako na mňa máva paličkou - je to Andrej, ktorý spadol. Spoločne už nejak trafíme na chatu, zážitok zo zjadu nulový. Sneženie neprestáva ani na druhý deň a je vyhlásený štvrtý lavínový stupeň, čo znamená, že lavíny padajú aj na iné národnosti ako na českých turistov. Počasie narazí aj na Andrejov limit, keď uzná, že aj trápne Smutné sedlo je nebezpečné. Otáčajú sa všetci, domáci z dediny, horská služba aj my. Iba jedna partia českých turistov sa rozhodne pokračovať a ja po príchode domov kontrolujem stránku HZS, či to prežili. Kupodivu áno a neviem, či si uvedomujú aké majú šťastie, lebo dva roky na to v podobných podmienkach na rovnakej trase zabije lavína dvoch ľudí.
Ďalší raz idem sám s Braňom, ktorý má o dvadsať kíl viac ako kedysi. Jedinýkrát v živote sa mi nepodarí zahriať sa cestou na chatu, tých päť kilometrov idem so spomaleným Braňom viac, ako dve hodiny. Bývame v chate Horskej služby, kde máme večer motivačný rozhovor s chlapom, čo mal službu. Porozpráva, ako bol pri vyťahovaní siedmich mŕtvych Čechov v Spálenej doline, čo je mimochodom asi najvačší fail bivakovania, a potom príhodu ako bol posledný človek, s ktorým sa rozprávali dvaja Slováci, ktorých zabila lavína cestou na Smutné sedlo. Nešetrí roztrhanými telami a ukazuje nám aj fotky zo záchrany a ja mám nevoľnosť väčšiu ako pri pozeraní Plačkovej reklamy na solárium. Zakončil to celé vetou "Takto tu sedeli, presne ako vy dvaja a o hodinu bolo po nich" a šiel spať. Braňo na druhý deň povie, že jemu sa tu vlastne byť nechce a nech idem sám, že večer odíde, čo mi zlepší náladu. Šliapať sám na horách je prvý krok k smrti a tak sa v rámci bezpečnosti vyberám na Smutné sedlo. Na Smutnom sedle volám všetkým kamarátom, či sa nájde niekto kto by došiel na deň, nakoniec sa dohodnem s človekom, ktorého som v živote nevidel. Zároveň sa rozhodnem, že pôjdem smerom na Tri Kopy a spustím sa z vyššieho z dvoch žľabov. Niekto ho už predo mnou zjazdil. Na Tri Kopy som šiel niekoľko rokov predtým a myslel som, že umriem. Sám seba som nejak presvedčil o tom, že som časom nabral dosť skúseností, mám snežnice a možno si to pamätám horšie ako to bolo a už sa nemôžem báť o život. Spoiler: mýlil som sa.
Cesta hrebeňom je spočiatku v pohode, v snežniciach sa mi ide celkom pohodlne. Po chvíli prichádzam medzi skaly, kde nie je dosť priestoru na snežnice a tak ich dávam dole a vravím si, že to bude v pohode. V pohode to moc nie je, ale aj tak idem ďalej, pokým nie som pri skale, z ktorej treba asi meter aj pol zoskočiť. To by nebol problém, len vpravo je priepasť a vľavo je dosť strmý svah so skalami a plošina je široká asi pol metra. Chytím sa skaly vedľa seba, pomaly sa spúšťam dole, keď zrazu gravitácia prestane fungovať. Chcem sa pohnúť nižšie, ale neznáma sila mi v tom bráni. Nakoniec zisťujem, že to nie je zásah vyššej moci, iba sa mi snowboard na ruksaku zachytil o skalu a ja sa neviem pohnúť. Spomeniem si na všetky lekcie jogy, ktoré som absolvoval, teda na žiadnu a nie som na tom o nič lepšie. Nakoniec to dopadne tak, že objímem skalu vedľa seba, odrazím sa nohami, vyhodím chrbát a zadok do vzduchu a tým vyslobodím ruksak. Pri tomto procese mi vypadne fľaša, pozerám, ako sa odrazí od skaly, dopadne na plošinu, odrazí sa a letí dolu do priepasti. Hneď sa menej bojím. Na skale visím tak blbo, že aj tak už nemám inú možnosť, ako nejak zoskočiť na plošinu, tak to spravím a dokonca dopadnem tam, kde som chcel a nešmyknem sa. Šťastie praje nepripraveným. Som v prvom žľabe, do druhého by to malo byť maximálne sto výškových metrov. Chcem pokračovať hore. Predo mnou je skala a stopy človeka, ktorý tade šiel včera. Nemám postavu basketbalistu, ale aj tak mal tento človek podľa môjho odhadu tak dva aj pol metra, pretože vidím jednu stopu pod skalou a jednu nad. Postavím sa do dolnej stopy a chcem dať nohu do hornej, ale pri maximálnom rozkroku, akého som schopný mi chýba minimálne tridsať centimetrov k hornej stope. Ak týpek nemal dva aj pol metra, tak to potom mohol byť iba Van Damme. Nie som schopný pokračovať hore, lebo skala sa obísť nedá a stúpiť nemám kam. Vracať sa tade, kade som prišiel tiež nevyzerá ako dobrý nápad a tak mi ostáva iba pustiť sa do žľabu, o ktorom nemám predstavu, ako vyzerá. Volám kamarátovi Robovi, ktorý to tam pozná a pýtam sa ho na žľaby z Troch Kôp. Vraví nech prvým nejdem, veľa skál. Presne to, čo som potreboval počuť. Asi desať minút sa hrám s myšlienkou poslať rodičom smsku, kebyže to náhodou neprežijem, ale načo ich strašiť. Tak sa teda púšťam.
Nakoniec to bolo celé v pohode a zjazd bol skvelý. Prijať možnosť, že sa možno zabijete a napriek tomu nájsť dosť odvahy na spustenie sa, lebo ten risk za to stojí, patrí k momentom, keď žijete a cítite sa pri tom oveľa lepšie, ako pri menení si profilovky na fejsbuku.
Rád by som povedal, že odvtedy som sa poučil a už nikdy som nebol v situácii, kde som si myslel, že umriem. Ale klamal by som.
