Zažil to už každý z nás... stačí vyjsť na prvú zabudnutú slepú cestičku, ktorá končí niekde v lese a do ktorej sa dá zacúvať autom a hneď je to tam. Kopy bordelu. Stavebná suť, staré chladničky a telky alebo len taký neidentifikovateľný sajrajt v igelitových vreciach. Je až neuveriteľné čo dokážeme len tak „naverímboha“ vydrbať rovno do prírody. Vždy sa pýtam: „Nad čím premýšľa človek, ktorý toto robí? Čo sa mu odohráva v tej pripečenej gebuli? Nič, tma? Alebo je to akt pomsty za to, že sa s ním niekto trvale pokúša vydrbať? Tak on takto vydrbe zo všetkými?“

Sem tam sa podarí niekoho načapať pri akcii a rovno ho pri tom nafilmovať. Potom nasledujú mierne naivné a väčšinou prisprostučké odpovede, že on chudáčik jednoducho nevedel čo s tým. Fakt je to taký problém vytriediť a potom to odviezť (už keď to raz mám naložené v aute) do zberného dvora? Ono okrem komunálneho a stavebného odpadu sa dá zdarma odovzdať všetko. Len to treba vytriediť a pohádzať do jednotlivých kontajnerov. Len nájsť príčinu tohto ťažko pochopiteľného správania nebude až tak jednoduché. Problémom bude hlavne výchova takýchto ľudí a ich vzťah k okoliu. 

Uvediem zopár príkladov:

  • Dvadsaťpäť rokov dozadu, opäť v lete si idem zabehať moju klasickú trasu bratislavským lesoparkom od Kramárov cez Kolibu a spať. Už pri vjazde ma zaujmú pomerne úzke stopy pneumatík, pretože ak idú do lesa drevorubači, majú stroje so širokými gumami kvôli blatu, ktoré tam vedia vygenerovať aj do hĺbky 80 cm. Pneumatiky sa ťahajú cca 300 metrov na nádhernú lesnú čistinku... teda nádhernú až do návštevy toho auta. V strede vysypaná obrovská kopa bordelu. Po obhliadke zisťujem, že ide o zmes stavebného odpadu, nábytku a všelijakých papierov. V nich sa veľmi často opakuje adresa nemenovaného učňovského strediska zameraného na stravovacie služby. Beriem zopár papierov so sebou, volám mestských policajtov a pred lesom odovzdávam dôkazy. Mestskí fotia, volajú štátnu políciu a začína sa vyšetrovanie. Dokonca sa to dostane až do bratislavského Večerníka. O týždeň mi volá príslušník ako nahlasovateľovi a poškodenému, že našli vinníka a že to idú nakladať. V lese policajné auto, Avia a dvaja roboši v montérkach nakladajú bordel späť. Že prestavujú reštauráciu v Dúbravke a jemu sa nechcelo ísť s tým až na Ivánsku do OLO... a že čo také sa stalo? Ešte je na mňa urazený, že kvôli mne dostal pokutu. A údajne dosť mastnú. Dekel zase odstrelený, nervy stratené a prv než naňho začnem hučať sa ho spýtam otázku z prvého odstavca: „Na čo si myslel, keď si to tu vyhadzoval“? Odpoveď neprichádza a ja strácam všetky zábrany. Vynadám do úplných debilov, ignorantov a že vlastne môže byť rád, že sú tu policajti, lebo inak by som mu s tou lopatou dolámal obidve ruky. Hučím naňho ešte desať minút až mi ten policajt hovorí, že však už ho nechajte, už dostal svoje. 

 

  • V jedno pekné leto som sa ocitol v dedinke pod Veľkou Fatrou. U známeho sme debatovali vonku pri aute, keď asi štyri domy vyššie vyšla von staršia pani s košom v ruke. Prešla cez cestu a plný kôš odpadu bez zaváhania vysypala dolu do potoka. Zostal som stáť s otvorenou gambou a až po chvíli, keď som sa spamätal, spýtal som sa toho známeho, že to akože malo byť čo??? Jeho strohá odpoveď znela: „Však tu to tak robia všetci!“ (Od tej chvíle už nie je môj známy.) 


 

  • V iné leto som s rodinou turistikoval priamo v srdci Slovenského raja. Šliapeme si priamo v tej najexkluzívnejšej tiesňave, v divočine, v Národnom parku s najvyšším stupňom ochrany. Rodinka pre nami rieši priam existenčný problém so soplíkmi svojej 5 ročnej dcéry. Nájdu papierovú vreckovku, vykydajú nos za asistencie a mnohých rád od oboch rodičov a potom pekne krásne jebnú osoplený kus papiera dolu do tiesňavy vedľa potoka. Neváham ani sekundu, porušujem pravidlá správania sa turistu a zoskakujem z rebríka dolu do tiesňavy (no nebolo to až tak hlboko...), napichávam použitú na tenkú halúzku a volám po „vzorných a ukážkových“ rodičoch že: „Haló, niečo Vám vypadlo!“ Otecko sa s nechuťou vracia späť, berie podávanú vreckovku a bez slova odchádza. Žena-pizda sa pohoršene na mňa pozerá a keď sa k nej vráti zašomre: „Zahoď to potom inde, keď sa ten debil nebude pozerať...“ Opäť sánka dole a dekel odstrelený ďaleko... 

Čo majú tieto prípady spoločné... nuž to, že sme národ bordelárov. Vieme si tak pekne nasrať do vlastného hniezda až to bolí. Bez zábran, bez škrupulí a bez hanby. Nezáleží či je to jeden papierik z cukríka, jeden špak na zástavke MHD alebo celá kopa bordelu v kríkoch. Každý prípad poukazuje na žalostný stav povedomia o spoločnom majetku a priestore. Ja sa zbavím neporiadku, ale že ho zavesím na oči ostatným ma už vôbec nebude srať. Ba čo viac, ešte budem vo svojom vnútri aj hrdým Slováčiskom, že ako som vydrbal zo systémom a opäť ušetril pár drobných za odovzdanie odpadu na ďalšie spracovanie.

Počas môjho nedobrovoľného dvojročného pobytu v armáde na juhu Čiech som zachytil debatu vtedy ešte našich jednoštátnych susedov na adresu Slovenska. Nesmierne sa ma dotklo, keď jeden z nich dosť uštipačne povedal: „Jóóó Slováci, to jsou takový bíli Cikáni...“ Mal som sto chutí zakročiť a rozbiť mu tu nevymáchanú čechúňsku držku, ale nestalo sa tak. Dodnes si pamätám ako silne to vo mne zarezonovalo a po rokoch musím (v súlade s týmto článkom) s nevôľou povedať, že v niečom mal pravdu. Áno, správame sa ako naša menšina na Luníku IX. a ešte sa z toho rehoceme. Nevyhadzujeme síce odpadky rovno von z obhorených bytov s vytlčenými oknami, ale pekne zabalené v igelitových vreciach to kultivovane odvezieme pod rúškom noci do prvých kríkov niekde na okolí. Je v tom rozdiel? No ani nie, lebo oboje je totálne chrapúňstvo, diletantstvo a nedostatok normálnej výchovy v rodine. 

Na záver ešte jeden zážitok. Pozitívny, ale nie zo Slovenska, aj keď sa nás čiastočne týka. Pohybujem sa v rakúskych Alpách niekde na sever od Grazu v hustom jedľovom lese, keď tu zrazu obchádzka. Z nemeckého opisu nie som oveľa múdrejší, našťastie je tam aj anglická verzia. Jednoducho povedané kalamitná ťažba po víchrici... od – do čo sa týka dátumu, ale aj denného času. A to rovno v chránenom území. Ešte dva dni to majú/môžu mať uzavreté, a tak stúpam ďalej po chodníku nad pôvodnou cestou. Dostávame sa na sever čistinky, kde prebiehala kalamita a kde už je po ťažbe. Na južnej strane polámané hrubé kmene nakladajú na auto, na druhej strane čistinky už zahládzajú stopy po ťažbe. Z hrubších konárov a kolov stavajú nízke oporné „zábrany“ na boku cesty kde hrozí, že by sa mohla v budúcnosti prepadávať, blatové rigoly vyrovnáva mini bager a celá cesta je postupne zasypávaná pilinami, ktoré si miestni drevorubači práve vyrábajú v drvičke konárov. Vydržím sedieť vyše hodiny a sledovať ako sa to dá keď sa chce. A pointa... zachytávam vzdialený rozhovor dvoch rakúskych drevorubačov a ajhľa, nejako mi je ten jazyk začína byť povedomý. Nerozumiem všetko, ale až keď robotník A pošle robotníka B nahlas (prepytujem) „do piče...“ tak viem, že sú to naši.