„To sú ale hajzli“, krútila Snehulienka hlavou nad spektrogramom, ktorý jej práve doniesol jej obľúbený uhundraný trpaslík. „Takže organofosfáty. V jablku. Tie kurvy ruské sú úplne bez fantázie.“
Hundroš na svoju večne nasratú tvár natiahol tajomný úsmev. „Nepodceňoval by som ich. Pozri sa na ten postranný reťazec.“
„Uhlík-uhlík-uhlík-fosfor. CCCP. Ale čo, to vyzerá pomaly ako odkaz. A vieme teda, čo vedia a čo chcú?“
„Že to bol odkaz, je jasné. Otráviť jablko a poslať ho tebe, navyše keď tí dvaja určite vedia, že ich máme na všetkých kamerách v kráľovstve? Museli vedieť, že do toho nezahryzneš. Ale okrem týchto dvoch vecí nevedia ani hovno, hoci niečo musia aspoň tušiť, inak by sa sem netrepali. To ešte zistíme. A tiež zistíme, čo vlastne chcú. Bývajú v hoteli u tvojho ex. Predpokladám, že nás čakajú.“
Ex... Keď Snehulienka odišla od trpaslíkov s tou atrapou chlapa, ani netušila, ako sa všetko pokazí a koľko síl ju bude stáť nájsť znovu radosť zo života. Ježiš, aká bola sprostá. Títo malí šmejdi by ju na rukách nosili, zemeguľu by kvôli nej prevŕtali krížom-krážom, a ona od nich bez rozlúčky ujde s hentakým idiotom.
Najprv to nevyzeralo zle. Romantika na jeho zámku, jazdenie na bielych koňoch pri západe slnka, konečne vlastná izba. Lenže ten šašo bol málokedy doma, len jazdil po poľovačkách a turnajoch. Ako divák, samozrejme. Potom ho nachytala, ako sa v záhrade objíma s horárom. To ešte ukecal, vraj horárovi omylom zastrelili na poľovačke dvoch psov, tak ho utešoval. Ale Snehulienke to pomaly začalo dochádzať. Trpaslíci sa strašne tešili, keď za nimi prišla, aby jej pomohli. A princ plakal ako dievčatko s odretým kolenom, keď pred neho hádzala fotky. S horárom, s kuchármi, s malými chlapcami z dediny.
„Ja som ti dal život! Ja som ťa pobozkal, aby si sa prebrala!“ Postavil sa s roztiahnutými rukami do dverí. „Budeš tu so mnou, budeš mojou princeznou, budeš reprezentovať kráľovstvo. Nikam ťa nepustím!“
Odstrčila ho tak, že si roztrhol obočie o kľučku. Začal hystericky zavýjať. Snehulienka pohodila svojimi vlasmi čiernymi ako eben. „Ukáž. To je na dva stehy. Tvoj krajčír ti to zašije. Aj pofúka.“ Viac sa za ním neobzrela.
Zámok jej rodičov bol nejaký čas opustený a bolo to na ňom vidno. Bude ho musieť prerobiť. Ale za čo? Asi jedinou možnosťou bolo požičať si pár drahokamov od trpaslíkov. Aj tak ich mali v chalúpke len tak na kope. Páčili sa im, ale inak nevedeli, čo s nimi robiť, takže jej s radosťou darovali plný fúrik toho najlepšieho, čo sa im práve doma váľalo. Malo to dvojaký efekt. Ten viditeľnejší bol, že zámok bol opäť obývateľný. Ale z dlhodobého hľadiska bola oveľa dôležitejšia tá panika, ktorá vypukla na diamantovej burze v Antverpách. Snehulienka zrazu pochopila, čo ju baví. Tak ako si kedysi dávno vychutnávala ten šialený stres, ktorý zažívala jej macocha, keď sa dozvedela, že už nie je najkrajšia na svete, tak ju uchvátil aj chaos, ktorý vedela tak jednoducho spôsobiť. Trpaslíci boli tiež veselé kopy a radi sa do tejto hry zapojili. Tí maličkí baníci mali neuveriteľný čuch na všetko, čo sa dalo ťažiť a v podzemí dokázali takmer čokoľvek. Spolu sa smiali, keď rozkývali ceny zlata alebo keď nikto nevedel, prečo arabské vrty zrazu pumpujú menej ropy. Lenže bola to v podstate stále rovnaká schéma a po čase to začala byť nuda. Trochu to ozvláštnili, keď zaniesli prieskumné geologické vrty v Poľsku kovmi vzácnych zemín a bavili sa na tom, že o chvíľu bude tá šušlavá krajina vyzerať ako v tridsiatomdeviatom, ale odvtedy už na nič nové neprišli.
Až kým nasratý trpaslík neprišiel s geniálnym nápadom: budú ťažiť urán. Ale nechceli sa pozerať na nejaké pekné diplomatické jednania, ale na serióznu paniku so všetkými zlými riešeniami, ktoré k poriadnej panike patria. Severná Kórea ich v tomto sklamala, to bolo len samé znepokojenie a sankcie. S Iránom to zas trošku prehnali a takmer im to zlomilo krk. Bolo až neuveriteľné, ako rýchlo im na zámok klopali veľmi nahnevaní trpaslíci s pajesmi. Jediným Snehulienkiným šťastím bolo, že mala svojich trpaslíkov, lebo trpaslík nikdy nepodrazí iného trpaslíka. Na druhej strane, museli im sľúbiť, že do Iránu už nepôjde ani gram uránu.
Odvtedy sa radšej zamerali na dodávanie materiálu rôznym nacionalistickým skupinám. Veľmi sa im osvedčili krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Jednak tam bolo silné prirodzené napätie medzi susedmi a navyše s Rusmi bola veľká zábava. Nemali radi pravidlá, nikdy navonok nepriznávali, že sa u susedov niečo deje, a oproti Izraelcom boli oveľa menej šikovní. Tajné služby nakoniec vždy zistia, že sa niekde hromadí jadrový materiál, ale Rusi nikdy nekričali, že Gruzínska veľkokaukazská strana už má takmer polovicu jadrovej bomby. Alebo že na Kryme ostávali asi tri dni do podzemného testu malej atómovky. Rusi jednoducho konali. Boli to strašne vzrušujúce časy. V tom čase Snehulienka zamestnávala takmer dvetisíc trpaslíkov, vyše polovicu celosvetovej populácie. Stačila im jej láska a pocit, že sú potrební. Pôvodná sedmička sedela na zámku, riadila banské práce, centrifúgy na obohacovanie uránu, nenápadný odvoz rádioaktívnej hlušiny späť do podzemia a nasratý trpaslík šéfoval analytickým labákom. Tá zábava sa dala krájať. Ak ste niekedy videli zábery, ako plná miestnosť týpkov z NASA sleduje pristátie nejakej sondy a keď sa to podarí, tak skáču, výskajú a objímajú sa, tak presne takto to vyzeralo, keď Snehulienka a sedem trpaslíkov sledovali tanky na Kaukaze alebo zelených mužíkov na Kryme.
A potom skočili o level vyššie, do krajiny NATO. Oslovili estónske Hnutie 14 pádov, ktoré chcelo vyštvať z Estónska všetkých, ktorí mali nejakého ruského predka do tretieho pokolenia. Prvé dodávky uránu odišli pomerne nedávno, ale Snehulienka predpokladala, že Rusi už vedia, že sa niečo deje. A s trpaslíkmi pozorne sledovali, ako sa popasujú s týmto. Takýto film ešte nepozerali. Lenže teraz tu majú tých dvoch. Petrovova a Boširova. Alebo teda Miškina a Čepigu. A tí doniesli jablko napustené novičokom. Predsa nemohli tak rýchlo zistiť, odkiaľ fúka U235. Ale čo ak mohli?
Snehulienka si hrýzla peru červenú ako krv. „Dobre, Hundroš, nepôjdeme za nimi. Pozveme ich sem. Ale musíme byť opatrní, asi s nimi nebude taká ľahká debata ako s vašimi židovskými spolutrpaslíkmi.“
Hundroš hľadel niekam za Snehulienku. Rozmýšľal. „To určite nebude. Ale budeme hrať sprostých tak dlho, ako sa len bude dať. Pre istotu zavolám ostrahu od Hlavnej štôlne, nech sú s tebou vo vnútri, keby sa niečo zomlelo. Mám si nimi dobré skúsenosti, sú to psychopati. Pri prvom podozrivom pohybe roztrhajú tých dvoch na franforce.“
Snehulienka zdvihla ruky biele ako sneh. „Preboha, len to nie. Hlavne nech sa ovládajú. Tí dvaja určite neprišli sami od seba, a ak sa im niečo stane, tak po nich prídu ďalší.“
„Vysvetlím im to. Dáme to na dnes večer? Do zajtra v tomto strese prídeš o rozum...“
„Čo...?“
...čo si myslíš, že to nevidno? Si v prdeli, dievčatko. Teda aspoň sa tak cítiš. Ale nezabúdaj, že máš nás. Keď bude treba, tak ťa prevlečieme skrz zemeguľu rovno z tejto sály. Uvoľni sa, toto pre nás nemôže skončiť zle.“
„Máš pravdu, ako vždy. Takže dnes večer. Si poklad.“ A Snehulienka vtlačila Hundrošovi na čelo takú pusu, až mu vyhladila vrásky.
-
Presne o siedmej zazvonili pri bráne. Klasickí ruskí turisti, vyzerali, akoby hľadali nocľah. Snehulienka ich privítala v salóne. Za každým závesom boli schovaní dvaja po zuby ozbrojení trpaslíci. „Vitajte. Dáte si čaj? Koláčik? Mám výbornú pekárku, také niečo ste ešte nejedli.“
Rusi sa na seba pozreli, a Snehulienke neušlo, že na seba jemne zavrteli hlavami. „Spasiba, pani Snehulienka, teraz sme jedli. Ani čajík, ďakujeme.“
„No to je ale škoda. Vodečku? Ani tú nie?“ Snehulienka sa rozosmiala. „Nebojte sa, nie je to otrávené.“
Rusi vypleštili oči. „Ale samozrejme, pani Snehulienka, to by sme si nedovolili takto...“
Snehulienka sa rozhodli ísť priamo k veci. „Čo vás privádza do nášho kráľovstva? A čo malo znamenať to otrávené jablko?“
Očividne ich zaskočila. Ten s briadkou zdvihol dlane na obranu. „Pani Snehulienka, prisahám, nebolo otrávené. Jablko z Kauflandu...“
„Žeby to proti chrastavitosti striekali novičokom?“ Strčila im pod nosy spektrogram.
Tomu druhému sa pomaly otvárali ústa a potom začal ziapať. „Ty durak, to čo si poslal? Vieš kam pošleme teba? Čo si to poslal? Estónske jablko pani Snehulienke, ty durak?“ Ten s briadkou sa viditeľne triasol. Závesy sa takmer nebadane pohli. Snehulienka dala ochranke nenápadné znamenie, nech nič nerobia. „Pani Snehulienka, to bol neospravedlniteľný omyl, ktorý niekto draho zaplatí. My sme..., to malo byť také rozprávkové gesto, viete, akože aj my v Rusku poznáme vaše rozprávky. Totiž, prišli sme priamo od Vladimíra Iľjiča Putina, prišli sme vás pozvať, v Boľšojom teatre bude nový balet, Snehulienka a sedem trpaslíkov, a pán Putin by chcel, aby ste s ním na premiére sedeli v čestnej lóži. Pošleme po vás lietadlo.“
Zo Snehulienky po každom slove opadávalo napätie a čoraz viac sa usmievala. Za chrbtom zamrvila prstami ľavej ruky. Na znamenie spoza závesov vyskočili trpaslíci a o pár minút už boli telá agentov pochované v hlušine určenej na odvoz do podzemia. Bolo to za tie roky prvýkrát, čo počula Hundroša smiať sa nahlas. „Ja sa z toho poseriem. A vieš, kde ich budú hľadať? V Estónsku! Ach, ako ja milujem túto robotu!“
